Za zlatý vek feminizmu považujem jeho takzvanú druhú vlnu, teda hnutie, ktoré sa datuje približne od druhej polovice 60tych rokov do druhej polovice rokov 80tych.

V tomto období sa feministky vo svojej analýze patriarchátu dostali ďalej a vnikli do väčšej hĺbky problému, než sa to podarilo ich predchodkyniam aj ich nasledovníčkam.

Geograficky Zlatý vek umiestňujem na Západ, teda do anglicky hovoriacich krajín a do západnej Európy.

Zlatý vek

Lesbická feministka, ktorá v tomto období bývala v Londýne, mohla týždenne zájsť na niekoľko stretnutí lesbických feministiek, mesačne navštíviť viaceré feministické konferencie a žiť sociálnym a kultúrnym životom v čisto ženských a feministických priestoroch, napríklad vo feministických kníhkupectvách, v umeleckých centrách a na ženských diskotékach.

Svet lesbickej feministickej kultúry bol počas Zlatého veku veľmi bohatý. Ženy zakladali lesbické a feministické vydavateľstvá, kníhkupectvá, umelecké projekty, divadelné a hudobné skupiny a organizovali čisto ženské koncerty a tancovačky.

Feministky tiež v tomto čase písali a vydávali množstvá kníh. Bola medzi nimi teória, beletria, poézia, vznikali knihy o feministickej histórii a svojpomoci.

Feministky, najmä tie lesbické, v tomto období tiež vytvorili nespočetné zdroje pre ochranu žien pred mužským násilím. Založili bezpečné domy pre týrané ženy, ako aj svojpomocné skupiny pre obete incestu či znásilnenia.

Kam sa to všetko podelo?

Kam sa stratili tie kníhkupectvá, kluby, časopisy, ženské centrá, festivaly, konferencie a ženské aktivistické kolektívy?

Z toho množstva prežilo dodnes iba zopár: napríklad Rape Relief Centre v kanadskom Vancouveri, alebo feministická reštaurácia spojená s kníhkupectvom, Bloodroot v americkom štáte Connecticut.

Ženy, ktorý Zlatý vek feminizmu zažili, považujú za začiatok jeho úpadku zväčša prvú polovicu 80tych rokov 20. storočia. Čo sa vtedy stalo?

Vplyvov, ktoré zapríčinili úpadok druhej vlny, bolo viacero. Pre účely tohto článku vyberám tri z nich, ktoré podrobnejšie rozpíšem. O ostatných si môžete prečítať viac v knihách, ktoré uvádzam na konci tohto textu.

1. Nástup konzervativizmu

Po druhej svetovej vojne sa vo väčšine krajín Západu dostali k moci sociálne-demokratické strany. Nastalo tak obdobie relatívne štedrého sociálneho zabezpečenia.

Koncom 70tych rokov sa začali v týchto krajinách presadzovať konzervatívne sily. Vo Veľkej Británii sa k moci dostala Margaret Thatcherová, v Západnom Nemecku Helmut Kohl, a v USA Ronald Reagan nasledovaný Georgeom Bushom.

Tieto vlády začali postupe odstraňovať spomínané sociálne zabezpečenie a pretláčali do popredia hodnoty individualizmu a súťaživosti.

Čo to znamenalo pre druhú vlnu feminizmu?

Vyššie spomínaná lesbická feministka mohla do nástupu Toryovcov spolu s ďalšími lesbami legálne obývať londýnsky squat. Výrazne tak ušetrila za bývanie.

Vďaka lacnému bývaniu a faktu, že mala v rámci štedrého sociálneho zabezpečenia nárok na rôzne dávky, sa mohla naplno venovať neplatenému lesbicko-feministickému aktivizmu, alebo zakladať málo ziskové feministické projekty, ako napríklad vydavateľstvá kníh.

Knihy, ktoré spolu so svojimi kolegyňami vydala, mohla predávať vo feministických kníhkupectvách. Tie zasa k svojmu prežitiu potrebovali granty od miestnych úradov.

Thatcherovej garnitúra ale poškrtala dávky sociálneho zabezpečenia, sťažila prístup ku grantom a zrušila možnosť legálneho squatovania.

Skutočnosť, že kvôli týmto škrtom museli feministky začať „biť“ o zdroje, mohla podľa súčasníčok výrazne prispieť k intenzívnejším dešktruktívnym bojom vo vnútri hnutia, časť z ktorých sa týkala politiky identít.

2. Politiky identít

Jednou z tém, ktorej sa týkali stále intenzívnejšie vnútorné boje vo feministickom hnutí, boli útlak a sťažené životné podmienky na základe rôznych identít (napríklad slobodná matka, príslušníčka pracujúcej triedy, čierna žena, žena so zdravotným znevýhodnením, atď).

Ako spomínajú súčasníčky, samotné analyzovanie a zohľadňovanie spôsobov, akými sa rôzne systémy útlaku navzájom prelínajú a ovplyvňujú, bolo prínosné.

Ničivým sa politiky identít stali vtedy, keď ich niektoré ženy začali zneužívať ako prostriedok presadenia samej seba na úkor ostatných žien, či keď ich používali na útoky voči názorovým oponentkám.

Stávalo sa totiž, že namiesto argumentácie, ktorou by žena vyjadrila svoj nesúhlas s postojom druhej ženy, ju obvinila z rasizmu, classizmu, ageizmu, alebo iného „izmu“.

Podľa Sheily Jeffreys tiež k diskusiám neprispelo, keď na stretnutiach začali feministky vymenovávať všetky svoje identity, ktoré mali ich názoru pridať váhu. Napríklad: „Hovorím ako slobodná lesbická matka, pochádzam z triedy pracujúcich,“ atď.

Sem s tvojou kreditkou!

Práve pôvod v pracujúcej triede bol v tomto období jednou z identít, ktoré vo feministickom hnutí spôsobili najväčšie problémy. Bolo totiž ťažké s istotou rozhodnúť, kto sa môže takto identifikovať: pochádza žena ešte z triedy pracujúcich, keď jej rodičia boli robotníci, no ona sama má univerzitné vzdelanie?

Tvrdenie, že pochádzajú z robotníckej triedy, využívali tiež jednotlivé ženy na to, aby ospravedlnili svoje vulgárne správanie či útoky voči feministkám zo „strednej triedy“.

Mnohé feministky, ktoré sa takto neidentifikovali, považovali podobné činy svojich „sestier z nižšej triedy“ za ospravedlniteľné, keďže podľa nich išlo o pochopiteľnú reakciu na útlak, ktorý musia tieto sestry znášať od stredno-triednych spolubojovníčok.

Extrémnym vyústením tohto prístupu bol nátlak žien na to, aby im „sestry“ zo strednej triedy vydali svoje kreditky a šekové knižky, keďže nie je spravodlivé, že jedny majú viac prostriedkov ako druhé.

Ableizmus

Ďalšou identitou, ktorá dala vtedajšiemu feministickému hnutiu zabrať, bola príslušnosť ku skupine zdravotne znevýhodnených, ktoré zažívajú útlak od zdravej populácie (ableizmus).

Feministické kolektívy tohto obdobia boli jednými z mála skupín v histórii, ktoré dbali o to, aby ich zdroje, podujatia a priestory boli čo najprístupnejšie pre ľudí so zdravotným postihnutím.

Ako však spomínajú súčasníčky, požiadavky zdravotne znevýhodnených žien postupne narástli tak, až nebolo v silách feministických kolektívov ich plniť.

Napríklad, skupina Sisters Against Disablement v 80tych rokoch požadovala, aby sa všetky feministické stretnutia, konferencie a iné podujatia konali na miestach s dobrou prístupnosťou.

Táto skupina zároveň chcela od organizátoriek, aby vopred uverejňovali zoznamy všetkých problémov s prístupnosťou, ktoré dané miesto konania má. V roku 1983 sa spisovanie týchto zoznamov stalo povinným.

Jeden podobný formulár obsahoval otázky o parkovaní, vrátane rámp, mnoho detailov o dverách, napríklad o ich šírke, spôsobe otvárania, či sa otvárajú ľahko alebo ťažko, ďalej otázky o podlahových povrchoch, tri otázky o osvetlení a sedem o type posedenia.

Formulár sa tiež pýtal, či bude na mieste konania dostupná služba starostlivosti o malé deti a na túto tému obsahoval ďalších osem otázok.

Ako píšu súčasníčky, tieto požiadavky mali svoj zmysel, nemali však smerovať na jednotlivé feministky. Tie boli totiž dobrovoľníčkami a mnohé stretnutia organizovali vo svojich bytoch a domoch, kde podobné potreby nemohli naplniť.

Výsledkom týchto snáh teda nakoniec bola neochota mnohých feministiek čokoľvek organizovať.

3. Sadomasochizmus

Ďalším vplyvom, ktorý sa pričinil o úpadok 2. vlny, bol vznik lesbického sadomasochistického hnutia.

Lesbický feminizmus tohto obdobia hlásal tézu, že v rámci systému nadvlády mužov pozostáva ľudská sexualita z erotizácie ženskej podriadenosti.

Inak povedané, to, čo väčšinu ľudí vzrušuje, je naučené – a naučili sme sa za „sexy“ považovať ženskú sexuálnu podriadenosť a mužskú dominanciu.

V rámci patriarchátu je teda erotizovaná samotná existencia rozdelenia na osoby, ktoré utláčajú a ktoré sú utláčané.

Práve táto kritika sexualizácie nerovných vzťahov predstavovala podľa Sheily Jeffreys také ohrozenie patriarchálneho systému, že proti nej vznikol silný reakčný protipohyb.

Okrem sadomasochistického (s/m) hnutia do tohto protipohybu spadali aj snahy libertariánskych feministiek zastaviť debatu o škodlivosti pornografie. Tieto dve navzájom prepojené hnutia sami seba nazvali tým prístupom, ktorý je „pro-sex“ a svoje oponentky označili za „anti-sex“.

Prijatie z malestreamu

Lesbické s/m hnutie, ako aj pro-pornografické iniciatívy si pochopiteľne veľmi obľúbili tvorcovia pornografie ako aj takzvané progresívne médiá a mužmi vedené ľavicové hnutie.

Vydavatelia ľavicových a „progresívnych“ publikácií sa tešili, že môžu uverejniť fotografie polonahých žien oblečených v koži, držiacich bičíky a namiesto obvinení zo sexizmu si velebiť vo svojej progresívnosti. Takto predsa vyzerá nový, autentický lesbizmus!

Lesby v montérkach a bez mejkapu, ktoré kritizovali mužskú sexualitu a ohrozovali existenciu pornografie, neboli rovnako vzrušujúcim námetom.

Vzhľadom na fakt, že radikálne feministky nemali toľko podpory a propagácie zo strany mainstreamu a mocných aktérov, akým bol už vtedy pornopriemysel, je pochopiteľné, že v spoločnosti prevládol prístup, podľa ktorého sú pornografia, sadomasochizmus a hranie rolí v lesbických vzťahoch (butch/femme) progresívnymi prejavmi rovnosti.

Ďalšie vplyvy

Okrem sadomasochistického hnutia, politiky identít a nástupu konzervativizmu sa na úpadku a praktickom zániku druhovlnového feminizmu podieľali ďalšie vplyvy. Na ich podrobnejší popis mi už v tomto článku neostáva priestor.

Viac sa o nich však môžete dozvedieť z nasledovným kníh a zdrojov:

Bibliografia

Sheila Jeffreys: The Lesbian Revolution: Lesbian Feminism in the UK, 1970-1990 (2018)
Bonnie J. Morris: The Disappearing L: Erasure of Lesbian Spaces and Culture (2016)

Ďalšie zdroje

Video: “Lefties: Angry Wimmin” BBC documentary on Radical Feminism

Video: Sheila Jeffreys on Political lesbianism: https://www.youtube.com/watch?time_continue=572&v=MGD_CbhkF9s

Podcast: Sheila Jeffreys on neoliberalism, identity politics, and the women’s liberation movement. https://www.feministcurrent.com/2016/10/18/podcast-sheila-jeffreys-impact-neoliberalism-identity-politics-womens-movement/