Rozhodla som sa povedať svoj príbeh. Nie som síce dosť silná na to, aby som sa podpísala vlastným menom, ale snáď mi to čitateľ odpustí. Pointou má byť niečo iné.

Bolesť.

Strach.

Sebadeštrukcia, pretože fyzická bolesť je znesiteľnejšia.

Flashbacky. Vracajú sa nielen tie moje, ale aj skúsenosti ostatných žien.

Posielam energiu do vesmíru, nech sa to už žiadnej nestane. Nech sa to už nikomu nestane.

„Sloboda slova ….” Aj za cenu, že niekoho zraňuje? Že vraj nemám zmysel pre čierny humor. Zaujímalo by ma, či sa preživší koncentračných táborov smejú na vtipoch o holokauste. Neviem, či tí, ktorí prešli vojnou, alebo hladomorom sa smejú vtipom na túto tému a vlastne ani neviem, či ženy, ktoré boli znásilnené sa smejú vtipom o znásilnení. Hovorím za seba. Nesmejem sa. 

Jedna moja časť je nehybná v kŕči, kým druhá cvála do kruhu. Vyhadzuje nohami ako splašený kôň. Stvrdnutý žalúdok. Potím sa. Cítim úzkosť pri srdci. Chlad a horúčavu zároveň. Bezmocnosť.

Potom príde hnev.

Neskôr depresia. Už to poznám. Bude nemožné pozbierať telo z podlahy. Prestať plakať. Budem mať chuť ukončiť to. Dorezať sa. Otráviť. Nechať sa pretiahnuť kade kým. Nenávidím sa.

„Prosím ťa, je to len vtip,” ubezpečujú ma ľudia na nete. 

Rovnaký pocit som mala pred pár rokmi, keď všetky ženy na Facebooku písali do statusu #MeToo. Môj status zostal nezmenený. Zase raz myseľ vypla, odpútala sa od tela, zatiaľ čo telo znova prežívalo traumu.

Rovnaký pocit aj keď sa to deje herečke vo filme. Pasáže v knihách preskakujem. Na dokument Brave Miss World som sa pripravovala mesiace. 

„Berieš sa veľmi vážne. Chýba ti zmysel pre humor. Žartovať sa dá aj o vážnych veciach.” Asi sa beriem príliš vážne, inak by som teraz neplakala. 

Roky chodím ku psychologičke. Pred pár mesiacmi sme sa konečne dostali k podstate môjho nekontrolovateľného hnevu. Konečne som to priznala nahlas a nočné mory prestali.

„Ty si na vine, lebo si taká sexy.” 

Samotný fyzický akt trvá chvíľku. Potom zmyješ zo seba pach páchateľa, ale stopa, ktorú zanechá, je navždy. Vchádza mi do mysle pri milovaní sa s milovaným a milujúcim partnerom a sex zo sekundy na sekundu prestáva byť pôžitkom. Hocikedy sa ocitne vedľa mňa. Pripomína sa mi v tých najnevhodnejších okamihoch.

Prvýkrát som bola znásilnená mojím priateľom. Mala som 21 rokov, on bol o viac ako dekádu starší a spravil to dvakrát. Nešla som na políciu, pretože som nevedela, že išlo o znásilnenia, veď predsa niečo také sa stáva uprostred noci v bočných uličkách, nie, keď spíš vedľa frajera.

V druhom prípade som mala 27 rokov, keď si môj známy nárokoval moje telo. Párty na dome, alkohol. Nespravila som nič zlé, mala som pocit, že mám dosť, odprevadil ma do postele, ešte mi aj pre prípad núdze doniesol vedro. Džentlmen.

O nejaký čas sa vrátil, zobudil ma a žobronil o sex. Aspoňže ma tento zobudil … (Pokus o vtip?)

Povedala som nie. Nástojil a nástojil. Opakovala som nie. Chcela som spať. On nástojil. Roztiahla som nohy a povedala,

„Tak sa urob, len mi už daj pokoj.” 

Z právneho hľadiska to nebolo znásilnenie, „iba“ vynútenie si sexuálneho aktu. Povedzte to môjmu telu.

A tak som žila v presvedčení, že to bola moja chyba. Nemala som byť na tom dome … nemala som piť … nemala som zaspať…

Odkedy chodím ku psychologičke, povedala som to slovo niekoľkokrát nahlas. Síce pološeptom, so sklonenou hlavou, rýchlo, aby som to už mala za sebou, ale povedala. Znásilnenie. Bola som znásilnená. Znásilnil ma môj partner, znásilnil ma môj známy. Nebola to moja vina. Nebola to moja vina. Nepovedali, „Čau, ja som Rišo, jedného dňa ťa znásilním.”

Vyzerali ako normálni muži. Bývalý si robil druhú vysokú školu, známy bol doktorand.

Vo vnútri sa prepadávam do čiernej diery. 

Najradšej by som všetko rozkopala.

A môžeme začať stavať odznova … Lebo neviem prijať vtip … Zase raz som na vine.

Hlboký nádych, počítaj do tri, výdych. Tak ťa to učila. Upokoj sa.

Odpusť im … nevedia, čo činia.

Tak im to poviem …

No vidíš, aká si silná.