Behom posledného roka vyšli dva zaujímavé filmy s podobnou tematikou. Oba sa zaoberajú témou spisovateliek, ktoré publikovali knihy pod menom svojho manžela. I keď sa dejovo odohrávajú v iných obdobiach, poskytujú podrobný pohľad na to, prečo bolo (alebo stále je) niekedy jednoduchšie vydať knihu a podpísať ju mužským menom. V tejto dvojitej recenzii sa pozrieme, ako sa s týmto rozhodnutím vysporiadajú ženy – či už fiktívne, alebo tie, ktoré skutočne žili.

Film Colette mal premiéru v roku 2018. Ide o snímku založenú na živote spisovateľky Sidonie-Gabrielle Colette, ktorá bola jednou z najznámejších francúzskych autoriek svojho času. Žila a písala koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia (1873 – 1954) a preslávili ju najmä diela ako Gigi alebo séria štyroch kníh o mladej francúzske Claudine. Film opisuje začiatok spisovateľskej kariéry Colette, kedy pomohla manželovi a nie celkom úspešnému spisovateľovi (Willymu) dostať sa zo zlých ekonomických pomerov tak, že napísala bestseller Claudine a vydala ho pod jeho menom.

Druhý film recenzovaný film je Manželka (The Wife) a  vyšiel v roku 2017. Tento  fiktívny príbeh z dielne švédskej kinematografie sa zaoberá rovnakou tematikou. Odohráva sa v súčasnom Švédsku, kde uznávaný autor Joe Castleman dostáva Nobelovu cenu za literatúru. Ako sa však divák dozvedá, všetky jeho diela v skutočnosti pochádzajú z pera manželky Joan. Začalo to síce editorskými zásahmi do Joeových textov, no Joan bola v písaní oveľa lepšia a tak došlo k rovnakej situácii, ako v prípade Colette: Joan písala knihy, ktoré Joe vydával pod vlastným menom.

Prečo sa nepodpíšeš?

Dôvody, ktoré Colette a Joan viedli k tomu, že svoje knihy vydávali pod menami manželov, boli veľmi podobné. Obaja muži boli ašpirujúci spisovatelia s mizivým talentom. Spočiatku im manželky pomáhali pri editovaní príbehov, no veľmi rýchlo sa editorstvo zmenilo na tvorbu vlastných románov. Príbeh Colette aj Joan sa začína úspešnými poviedkami, ktoré prečítajú ich manželia. Joe Castleman v príbehu Manželka uzná kvalitu manželkinej prvotiny, i keď nedokáže potlačiť závisť, pretože tuší, že on podobnú kvalitu nikdy nedosiahne. Colette tiež napísala príbeh o Claudine najprv v podobe poviedky, ktorá sa jej mužovi však nepáčila rovnako z dôvodu závisti, no napokon uznal jej potenciál.

Joan ako študentka na univerzite brala Joea ako svoj vzor. Bol jej učiteľom a (zatiaľ) nie celkom uznávaným autorom. Keď si Joan dovolí skritizovať jeho rukopis, Joe sa vyhráža, že ukončí ich vzťah, pretože nedokáže prijať kritiku. Joan mu však navrhne, že rukopis upraví a tak sa zrodí úspešná spisovateľská kariéra jej manžela. Po vydaní však Joan pokračuje v písaní a dovolí manželovi, aby zožal jej úspech. Vidí totiž, ako vydavatelia adresujú posmešky spisovateľkám iba preto, lebo sú ženy. Živým dôkazom je spisovateľka Elaine, ktorej kniha je síce kvalitná, no v knižnici leží nevypožičaná:

“Tvoja próza je skvelá. Čistá, živá, odvážna.”
“Ďakujem, ale vieš čo? Verejenosť nedokáźe stráviť odvážne slová od ženy.”

Poviedka, ktorú napísala Colette, sa stala základom pre jej neskoršie romány o Claudine. Manželovi sa spočiatku Colettin štýl písania nepáči, no napokon jej pomôže upraviť text do podoby, ktorá sa mu pozdáva. Nasledujú úspešné romány o Claudine, ktoré však všetky podpisuje Willy. Ten svoju ženu núti dokonca písať tak, že ju zamkne do izby a vypustí, až keď mu odovzdá niekoľko strán. Hoci Colette navrhuje, aby ďalší román vydali spoločne, Willy to kategoricky odmieta a vyhovára sa na vydavateľa:

“Prečo to nevydáme pod menami nás oboch?”
“To neprichádza do úvahy. Ollendorff by s tým nikdy nesúhlasil.”
“Ollendorff alebo ty?”

Keira Knightley ako Colette (Colette, 2018)

Svetská sláva

V oboch prípadoch nasleduje obrovský úspech. Claudine je v Paríži hitom a romány, ktoré vo fiktívnom príbehu v  skutočnosti písala Joan, vyústia do Nobelovej ceny za literatúru – samozrejme, pre Joea. Obe ženy svojim mužom vyčítajú, že sú nedocenené. Nie je predsa jednoduché sledovať, ako celá spoločnosť oslavuje človeka za dielo, ktoré vytvoril niekto iný. Rovnako Willy aj Joe stoja celý život pred morálnou dilemou: ak dopustia, aby sa spoločnosť dozvedela, že ich knihy písal niekto iný, zrúti sa im celý kariérny život.

Tu sa však osudy dvoch žien rozchádzajú. Colette sa s Willym rozvedie a vyhrá súd, ktorý spätne uznáva jej autorstvo románov o Claudine. Po finančných ťažkostiach, ktoré vyplynuli aj z toho, že Colette nevlastnila práva na Claudine a teda všetky zárobky z predaja išli jej manželovi, píše ďalej a konečne pod vlastným menom. Colette sa stala jednou z najznámejších francúzskych autoriek svojho času. Nominovali ju na Nobelovu cenu za literatúru.

Vo fiktívnom svete filmu Manželka však Joan vyčíta svoju podradenosť iba manželovi. Hoci by rada priznala autorstvo na knihách, ktoré údajne napísal Joe a takmer to aj pri rozhovore s novinárom urobí, vie, že by priznanie zničilo obraz jej manžela na verejnosti. Preto sa rozhodne Joea iba opustiť. Vyčíta mu, že už neznesie poníženie a pretvárku, ktoré musela trpieť štyridsať rokov:

“Už viac neznesiem to poníženie – pridržiavať ti kabát, organizovať lieky a vyberať z brady omrvinky. Odstrkávajú ma bokom k ostatným manželkám, aby sme sa rozprávali o nejakých blbých nákupoch, kým ty svojim pätolizačom vykladáš, že tvoja žena nepíše! Tvoja žena, ktorá práve vyhrala Nobelovu cenu!”

Nakoniec však Joe dostane infarkt a Joan prezradí pravdu iba svojim deťom.

Joan (Glenn Close) vo filme Manželka (2017)

O správnych rozhodnutiach

Filmové hrdinky Joan a Colette nie sú jediné, ktoré využívali mužský pseudonym. Pod fiktívnymi mužskými menami písalo mnoho spisovateliek od sestier Bronteových až po J. K. Rowlingovú. Dôvody boli rôzne, no v prvom rade sa chceli vyhnúť predsudkom zo strany čitateľov – či už preto, že išlo o romány, ktoré napísali ženy, alebo preto, že nechceli, aby ich diela ľudia čítali iba kvôli slávnemu menu. Akékoľvek dôvody ich k tomu viedli, jedno je isté: mužské mená boli fiktívne a teda neexistoval žiadny skutočný muž, ktorý by si ich diela privlastnil.

Podobné príbehy ako tie o Joan či Colette však nájdeme aj v histórii. O Zelde Fitzgeraldovej sa hovorí, že mnohé poviedky napísala pod menom svojho manžela, i keď vydala vlastný román. Ak odbočíme od literatúry, úspech za prácu svojich manželiek zožali aj vedci: napríklad manželka Joshuu Lederberga, Esther, pracovala ako neplatená asistentka v manželovom laboratóriu. Jej prínos do mikrobiológie je nepopierateľný a hoci bola vynikajúcou vedkyňou, ušlo sa jej iba miesto pomocnej profesorky. Jej manžel dostal za ich prácu Nobelovu cenu.

Je zrejmé, že v období, kedy sa filmy Manželka a Colette odohrávajú, bola táto možnosť jednou z mála, ktoré umožnili ženám umelecky sa prejaviť bez toho, aby čelili predsudkom iba kvôli svojmu pohlaviu. Odolať tlaku spoločnosti totiž nie je jednoduché. Spočiatku to vyzerá, že manželia Colette a Joan dali svojim ženám možnosť, aby svet počul ich hlasy tak, ako počúva tie mužské. No tým, že im nebolo umožnené použiť svoje meno, ich vlastní muži o tento hlas nakoniec okradli. Colette síce zabojovala a vyhrala a za to si zaslúži obdiv,  otázkou však zostáva, koľko žien ako Joan sa rozhodlo mlčať.

Zdroj citátov: Colette (2018), The Wife (2017), preklad: autorka článku.


Autorkou ilustračného obrázka k tomuto článku je andrea joseph.

*Prečo ilustrujeme naše články výtvormi žien? Ženská tvorba akéhokoľvek druhu vždy stála v tieni tej mužskej. Chceme preto prispieť k väčšej viditeľnosti vizuálnych umelkýň a zasadiť sa o to, aby sa im dostalo uznania, ktoré si zaslúžia. Kvôli nedostatku financií zároveň vyhľadávame a využívame fotografie diel, ktorých copyright umožňuje nekomerčné použitie.