Čo robíš?

Robila som online marketing v Triade a vo Websupporte, potom ma začal ťahať User Experience (používateľský zážitok, ďalej UX), čo je termín, ktorý popisuje celkový zážitok ľudí s produktami či službami. Aj keď je všeobecne vnímaný ako digitálny zážitok, my v 2fresh ho v poslednom čase prenášame aj do offline prostredia. Ide o to, že mapuješ aký zážitok má tvoj zákazník s tvojím produktom a snažíš sa ho napríklad zjednodušovať, alebo navrhovať tak, aby zážitok toho človeka bol príjemný a aby to tebe dávalo zmysel v rámci biznisu.

Toto som robila v Prahe ako špecialistka a potom vznikla možnosť založiť pobočku na Slovensku. Odvtedy pracujem skôr ako projektový manažér, biznisák, človek, ktorý robí UX osvetu a popritom sa teraz viac špecializujem na výskum toho, ako ľudia veci používajú, ako by ich používať mohli a aké sú ich potreby.

Aké veci?

Tina s kolegami

Tina s kolegami

Weby. Často sa ale stáva, že o firmách, ktoré si nás najali, zistíme toho tak veľa, že si uvedomíme, že napríklad hoci chcú vytvoriť appku pre lepší servis, ich problémom je skôr to, že na predajni majú ľudí, ktorí tam nechcú pracovať. Aplikácia nevyrieší ich zle nastavené procesy, alebo to, že pobočke šéfuje úplne hrozný manažér.

Ked si pracovala vo Websupporte na pozícii šéfky marketingu, napísala si blog o ženách v technologickom svete. Čo ťa k tomu viedlo?

To sme nejak prišli na to, že je medzinárodný deň žien v IT, aj keď v podstate som to nosila v hlave už dlho. Lebo ešte v online marketingu sú ženy relatívne viditeľné. Vtedy to bola napríklad Peťa Prekopová z Digity, alebo Peťa Jankovičová v Triade, ale aj tam vidím silný nepomer žien a mužov.

Zaujímavé bolo aj to, ako článok vznikal. Dala som na Facebook otázku, či mi vedia ľudia odporučiť ženy v IT, s ktorými by som mohla urobiť rozhovor. Odohrala sa debata, zúčastnili sa jej muži, ktorí reagovali veľmi podporne a potom aj takí, ktorí si robili srandu v zmysle  “šak áno, aj technickú dokumentáciu musí niekto robiť,” čo bolo pre mňa také zvláštne.

A prečo si chcela vedieť o ďalších ženách v IT?

Tina a UX dámy

Tina a UX dámy

Aj z osobných dôvodov – pracovala som vtedy v IT firme a chcela som vedieť, či som naozaj taký “sám vojak v poli,” pričom sa naozaj nepovažujem za IT človeka, ale potrebovala som tomu rozumieť. A zároveň som mala pocit, že keď sa napríklad robia rozhovory, alebo články o vizionároch, teda vždy, keď sa hovorí o IT, hovorí o ňom muž. Najlepší príklad, ale to už ma až naštvalo, je posledný Trend: 25 slovenských inovátorov. Ani jedna žena. A ja to neodsudzujem, ale pýtam sa, prečo tam tie ženy nie sú? Nemám rada pozitívnu diskrimináciu, že “dáme tam teraz dve ženy, aby sa nepovedalo,” alebo vytvoríme kvótu. Ale my nemáme žiadnu inovátorku? Čo taká Adriana Debnárová, ktorá získala ocenenie za najlepšiu diplomovku na svete? Takže je to spravodlivé, že 25 inovátorov v Trende sú muži?

S čím to podľa teba súvisí?

K tomu mám jeden príklad: ozval sa mi jeden z našich kolegov z Čiech, že kvôli článku do istého časopisu hľadá úspešnú ženu, ktorá má rodinu a kariéru. A ja som tuho rozmýšľala a nevedela som mu dať tip. Úspešné ženy okolo štyridsatky, ktoré poznám, sú väčšinou rozvedené. Stále asi pre ženy nie je možné “chcieť to všetko.” O tomto píše aj Sheryl Sandberg vo svojej knihe Lean In. Píše tam napríklad ako ju jej partner podporoval a že mali starostlivosť o deti podelenú pätdesiat na päťdesiat. Podľa mňa takto to majú podelené aj viaceré páry na Slovensku, ale je škoda, že o tejto téme neexistuje verejná diskusia. Nehovoríme o tom, aké to majú ženy ťažké, ani o tom, aké to majú muži ťažké.

V čom to muži majú ťažké?

Podľa mňa, ako sa rodové roly postupne menia, tak sme tu všetci trochu zmätení. Raz som sa o tom pohádala s mojím otcom, keď som práve riešila rozchod. Povedal mi: “vieš Mati, vy chcete od toho chlapa všetko: aby bol dokonalý otec, partner, milenec, aby ti vedel zaplatiť hypotéku, nosiť peniaze domov, zároveň aby bol ohromne citlivý a chodil s tebou na romantické filmy, ale tiež bol strašne mužný a sekal drevo a to je akože dosť nárokov.”

Tina vyrába vešiak.

Tina vyrába vešiak.

Existuje veľa vecí, ktoré sú pre mňa nátlakové, alebo diskriminačné zo strany spoločnosti, ale muži to  v poslednom čase nemajú o nič ľahšie. Vyžadujeme od seba navzájom všetko, aspoň mi to tak príde. Namiesto toho, aby sme si dovolili nájsť sa v tom a zistiť, ako to chceme mať.

Ja si tiež často uvedomujem, že od mužov očakávam, že budú tí aktívni, rozhodní, a podobne. A potom si poviem: prečo mi na tom tak záleží?

Ja si myslím, že často od partnerov vyžadujeme niečo, čo by sme sami chceli robiť. Alebo aby mali nejakú vlastnosť, ktorú by sme tiež chceli mať. Mne sa vždy páčilo, keď muži robili s drevom. Kamaráti a kamarátky mi doteraz posielajú obrázky zarastených drevorubačov. Kedysi som tiež pozerávala drevorubačské majstrovstvá, to fakt chodí na Eurošporte (smiech). A potom som zistila, že ma veľmi baví práca s drevom. Takže namiesto hľadania drevorubača som sa jej začala venovať. Páči sa mi, že je to druh aktívnej meditácie – pretože pokiaľ sa nesústredíš, môžeš si odrezať časť ruky. A zároveň je práca s drevom aj fyzickou aktivitou, počas ktorej musím používať úplne inú časť mozgu, než pri svojej obvyklej práci.

Teraz na inú tému. Oslovila som ťa hlavne preto, že ťa vnímam ako autoritu na poli UX. Zároveň si uvedomujem, že si jedna z mála žien v mojom veku (okolo 30), ktoré považujem za takéto vedúce osobnosti v oblasti biznisu, či technológií. Myslím, že dôvodom by mohlo byť to, že ako ženy sme naučené držať sa v pozadí.

Je to tak, som viac v popredí.

Viem zároveň, že tým, že sa viac presadzujem, než iné ženy, aj niektorým ľuďom leziem na nervy. Človek započuje v tej Bratislave rôzne veci.

Odkiaľ sa v tebe berie odvaha byť v popredí?

Je mi to prirodzené, byť na očiach. Keď vojdem do miestnosti, tak sa o mne vie, lebo som hlučná a asi sa aj rada počúvam (smiech). A ani v rodine mi nikdy nehovorili: “ticho, Martinka.” Vždy ma viedli k tomu, aby som sa vyjadrovala. Mám tiež pocit, že moji rodičia rešpektovali môj názor už keď som bola malá. Nikdy som teda nebola zakríknutá.

Napríklad v práci ma vnímali dlhý čas ako veľmi drsnú. Snažím sa tento svoj typ správania teraz obmedzovať, lebo vovnútri drsná nie som, je to len prejav navonok.

Ako sa to prejavovalo? Čo si robila?

Napríklad som niekoho stopla v reči, alebo som niekoho zakríkla, a podobne. Myslím, že to opäť vyplýva z rodiny. Vždy som bola totiž veľmi akčná a chcela som si presadiť veci. Druhá vec je, a to je vlastné mnohým ženám, ktoré sú úspešné v biznise, že sú väčšinou tvrďasky. Ja za tým už ale teraz vidím aj to, že nie vždy si tá žena celkom dôveruje, preto túto nedôveru v seba prelepí tvrdosťou.

Chcela som hlavne vedieť, čo považuješ za “drsné,” pretože niekedy sa ľuďom správanie, ktoré u ženy vnímajú ako drsné, u muža zdá normálne.

No jasné, žena je panovačná, muž je rázny, to je známy stereotyp. Ja som zažila napríklad to, že som sedela na meetingu a povedala som svoj názor na riešenie nejakého problému. Na to mi bolo povedané, že sa príliš presadzujem. Hneď nato tú istú vec vyslovil rešpektovaný muž a zrazu to riešenie bolo prijaté. A toto sú momenty, keď ťa to fakt bolí. Niektorí ľudia preto učia ženy, aby hovorili na meetingoch veci tak, aby si ich nadriadený zobral za svoje. Ale neviem, či by to tak malo byť.

Čo si urobila, keď si niečo podobné zažila?

Niekedy som sa nahnevala..

Hovorila si o tom?

Nie, riešila som si to sama v sebe. Skôr som o tom povedala kamošom. Ja som typ človeka, ktorý všetko začne pitvať a analyzovať a tak som rozmýšľala, čo z toho dokážem zmeniť. Snažila som sa hľadať prienik medzi tým, aby som samu seba nepotlačila a aby som zároveň neublížila druhému človeku. Pre mňa je ešte dôležitá téma extroverzie a introverzie, lebo podľa mňa s tým súvisí. Nie sme všetci obchodníci, ale to neznamená, že introvert nám nedokáže radikálne vylepšiť biznis. Takže sa učím aj nechať priestor iným ľuďom.

Zažila si ešte v práci nejaké situácie, z ktorých si mala tzv. husiu kožu?

Bolo ich veľa. Napríklad som sa stretla s jedným riaditeľom. Nemala som veľký výstrih, no aj tak mi celý čas pozeral na prsia. A keď som mu položila otázku, otočil sa na môjho šéfa a odpovedal jemu. Ja sa nepovažujem za nejakú sex bombu, takže sa mi to zdalo už fakt nefér.

No to je fakt sila.

Celkovo je vidno, že v manažmente vládne dosť zvláštny prístup k ženám. Napríklad keď som vo Websupporte viedla hodnotiace hovory, moja kolegyňa mi povedala, že som bola príliš tvrdá a kolega zasa, že som bola príliš mäkká.

A vtedy som ostala naozaj zaskočená a hovorila si, že to asi celé robím úplne zle.

Ako sa cítiš, keď niečo podobné zažívaš?

To sú až také psychologické otázky. No, cítim sa bezmocne. Keď sa to stáva kontinuálne, tak si proste povieš, že na to kašleš. Ja som ten typ, ktorý bojuje. Ale keď bojujem a stále si narážam hlavu, tak to proste ďalej nejde. A z toho potom vyplýva pocit frustrácie a bezmocnosti. Preto si potom v jednom momente povieš, že ideš od toho, lebo ak sa o niečo snažím a nedostáva sa mi nič naspäť, tak prečo by som v tom ostávala?

Zažívaš často takéto situácie?

Čoraz menej. A pre mňa tieto situácie boli hlavne veľkým prekvapením. Tým, akým spôsobom som bola vychovávaná, som nikdy nemala pocit, že sa nemôžem vyjadriť. Myslím, že z mojej rodiny plynie aj to, prečo sa teraz snažím byť občiansky aktívna. Moji rodičia sa totiž vždy so mnou bavili na všetky možné témy. Napríklad môj tatino sa so mnou odmalička rozprával o politike, preto som aj vyštudovala politickú vedu. Inšpiráciou pre mňa bola aj moja mama, ktorá v postkomunistickom Slovensku bojovala za to, aby môj nepočujúci brat mohol chodiť do “normálnej” škôlky a “normálnej” školy. A z tejto rodinnej bubliny som sa dostávala do školského a pracovného sveta. Ale veľmi dlho mi nedochádzalo, že vonkajší svet moju priebojnosť a angažovanosť až tak neoceňuje. A ešte stále mi to celkom nedochádza, preto ma to vždy prekvapí.

Keď v práci zažiješ sexizmus a cítiš sa z toho zle, čím si pomáhaš? Ako sa podporíš?

Obvykle sa udeje niečo príjemné, čo tú nepríjemnosť vykompenzuje. A mám silný okruh kamarátov a kamarátok. Keby som týchto ľudí okolo seba nemala, moje psychické zdravie by podľa mňa bolo značne ohrozené. Hlavne tento rok bol pre mňa z rôznych dôvodov ťažký. A aj podnikanie samotné –  často si hovorím, že na to, aby sa človek pustil do podnikania, treba naozaj veľkú dávku naivity. Našťastie sa väčšinou môžem obrátiť na svoje kamarátky, ktoré mi vedia poradiť. Jedna z nich je marketingová riaditeľka veľkej firmy, ďalšia robí vo finančnej sfére, ďalšia je výborná kurátorka, ďalšia account directorka v reklame, či projektová manažérka a to sú ženy, ktoré sú nádherné, aj výzorom aj dušou a zároveň sú silné a majú obrovský rozhľad. Takže sa na ne môžem obrátiť nielen s pracovnými problémami, ale vedia mi priamo povedať aj spätnú väzbu na niečo, v čom som spravila chybu. Zároveň sa môžem obrátiť na svojho najlepšieho kamaráta, ktorý je psychológ, a skúša na mne rôzne svoje techniky (smiech).