Sadomasochizmus, inak zvaný aj BDSM, bol v lesbickej a feministickej komunite v 80tych rokoch 20. storočia horúcou témou.

Editorka publikácie, z ktorej pochádza rozhovor s Audre Lorde, Robin Ruth Linden, vo svojom úvode k tejto zbierke textov píše o svojej skúsenosti so životom v San Francisku na začiatku osemdesiatych rokov:

„(V gejskej štvrti mesta) bežne vidíte mužov s čiernymi koženými obojkami na krku a na vôdzkach, čím dávajú svetu najavo, že sú sexuálnymi ‘otrokmi’ – masochistami. Uvidíte tu tiež mužov s visiacim zámkom okolo krku, čo je ďalšie označenie sexuálneho ‘zotročenia’. Natrafíte tu aj na tých vo vojenských uniformách, niekedy so svastikami a tiež na chlapov, ktorí majú vo vreckách nohavíc zastrčené farebné vreckovky.
Každá farba predstavuje kód pre inú sexuálnu rolu a preferenciu. Keďže tu žijem už niekoľko rokov, zvykla som si na mužov v sadomasochistickom výzbroji: s vybíjanými koženými opaskami, policajnými putami trčiacimi z vreciek, v čiernych kožených rukaviciach, s reťazami a nástrojmi, ktoré nepoznám, zavesenými na bokoch. Ale v poslednom čase sa sem-tam medzi nimi nájde aj podobne oblečená žena.“

S/M ako rozvratná téma

Ako píše Sheila Jeffreys, hnutie za lesbický sadomasochizmus bolo jednou zo síl, ktoré rozvrátili lesbický feminizmus druhej vlny.

Akým spôsobom? Lesby, ktoré propagovali s/m, sa týmto praktikám nevenovali iba v súkromí. Niektoré chodili oblečené v plnej výzbroji aj na feministické stretnutia a do lesbických priestorov, kde svoje prevleky používali aj na zastrašovanie oponentiek.

Takto opisuje istá čierna žena, jedna zo súčasníčok, svoju návštevu ženskej diskotéky Blisters v klube The Fridge: do klubu vstúpila beloška v stereotypnom kostýme Gestapáka, aký môžete vidieť vo filmoch. Okrem jej z koženého vybíjaného opaska viselo niekoľko párov policajných pút. Autorka tohto popisu hovorí, že sa často ako čierna žena necíti na ženských diskotékach úplne pohodlne, keďže sa tam zhromažďujú najmä biele ženy. Ale z tohto výjavu bola obzvlášť v nepohode.

Sadomasochistky sa v gestapáckych kostýmoch zúčastňovali aj pochodov a feministických skupín a niektoré z nich svojim názorovým oponentkám nadávali okrem iného do fašistiek, čo v tomto kontexte muselo pôsobiť extrémne absurdne.

Práve v tejto atmosfére vyšla kolekcia textov s názvom Proti sadomasochizmu (Against Sadomasochism), v ktorej proti s/m hnutiu argumentujú aj Alice Walker, Judy (sic) Butler, Diana Russell, Susan Griffin, Ti-Grace Atkinson, John Stoltenberg a ďalší. Pochádza z nej aj nasledujúci rozhovor s Audre Lorde.

Rozhovor s Audre Lorde

Susan Leigh Star: Ako vnímaš fenomén sadomasochizmu v lesbickej komunite?

Audre Lorde: Sadomasochizmus v lesbicko-feministickej komunite sa nedá oddeliť od ekonomických a sociálnych otázok, ktoré vplývajú na naše komunity. Reflektuje totiž smerovanie ekonomiky a sociálnych otázok v našej krajine. Je smutné, že v tomto bode historického vývoja sa sadomasochizmus zdá niektorým ľuďom ako dobrá alternatíva. Čo stojí za jeho atraktivitou? Prečo sa heterosexuálne médiá zameriavajú na tento trend? Sadomasochizmus súvisí s ďalšími trendmi v tejto krajine, ktoré sa týkajú nadradenosti a podriadenosti a nerovného rozdelenia moci; politicky, kultúrne a ekonomicky.
Pozornosť, ktorej sa dostáva organizácii Samois (prvá organizácia s/m lesieb – pozn. prekl), je pravdepodobne väčšia, než je skutočné rozšírenie sadomasochistických praktík v lesbickej komunite. Keďže s/m je charakteristické pre dominantnú kultúru, snaha radšej si ho „znovu osvojiť“ než ho spochybňovať, poskytuje možnosť vyhnúť sa kritickému pohľadu na svoje správanie. Napríklad, „my sme lesby a robíme túto extrémnu vec, a ty nás kritizuješ!“ Sadomasochizmus sa takto používa na delegitimizáciu lesbického feminizmu, lesbizmu a feminizmu.

Susan Leigh Star: Takže hovoríš, že heterosexuálne médiá pomáhajú zveličiť existenciu tohto fenoménu vo vnútri lesbickej komunity a že ich zameranie na výskyt sadomasochizmu práve v lesbickej komunite je spôsobom, akým sa môžu vyhnúť analyzovaniu širších dôsledkov existencie tohto fenoménu vo svete?

Audre Lorde: Áno. A keďže je mocenská nerovnováha súčasťou širšieho sveta, je ťažké kritizovať ju v izolovanom kontexte. Ako povedal Erich Fromm, „Fakt, že v bludy veria milióny ľudí, neznamená, že ide o prejav zdravia“.

Susan Leigh Star: Čo hovoríš na princíp „Ži a nechaj žiť“ a na otázky občianskych práv?

Audre Lorde: Nevidím súvislosť. Nespochybňujem nikoho právo na život. Hovorím, že musíme kriticky analyzovať spôsob, akým žijeme a jeho dôsledky. Ak sa bavíme o feminizme, potom platí, že osobné je politické a všetko, čo robíme, môžeme podrobiť skúmaniu. Vyrástli sme v chorej, zvrátenej spoločnosti a mali by sme sa snažiť znovu získať (reclaim) samy seba, nie podmienky tejto spoločnosti. Je to mnohovrstevná téma. Nehovorím o odsudzovaní, ale o rozpoznaní toho, čo sa deje a o otázkach, čo to znamená. Nie som ochotná hocikomu organizovať život. Ak ale máme skúmať ľudské vzťahy, musíme byť ochotné pozerať sa na všetky ich aspekty. Subjektom revolúcie sme my a naše životy. Sadomasochizmus je inštitucionalizovanou oslavou vzťahov nadradenosti a podriadenosti. A pripravuje nás na to, aby sme buď prijali podriadenosť, alebo upevňovali svoje nadradené postavenie. Dokonca aj keď to robíme v rámci hry, potvrdzovať, že vykonávanie moci na bezmocnom človeku je erotické a oslobodzujúce, znamená, že pripravujeme emocionálnu a sociálnu pôdu pre pokračovanie takýchto vzťahov – politicky, sociálne a ekonomicky. Sadomasochizmus živí presvedčenie o tom, že dominancia je nevyhnutná. Môžeme to porovnať s uctievaním boha s dvomi tvárami, alebo s uctievaním iba bielej časti mesiaca počas splnu, či iba čiernej časti počas novu, ako keby išlo o dve úplne oddelené veci. Ale nemôžte odrezať jeden aspekt svojho života a oddeliť ho od jeho dôsledkov, či ide o to, čo raňajkujete, alebo ako hovoríte zbohom. O tom je integrita.

Leigh: Toto sa dotýka dvoch základných argumentov, ktoré predkladajú ženy zo Samois: že je potrebná liberálna tolerancia v rámci sexuality, a tiež, že nadradenosť a podriadenosť sa vo vzťahu prejavuje iba v posteli. Rovnako ako ty mám dojem, že je nebezpečné snažiť sa takto oddeliť podobne dôležitú časť našich životov.

Audre: Ak sa tieto nerovné vzťahy prejavujú iba v posteli, prečo potom Samois vydalo brožúru (Akej farby je tvoj kapesníček?: Lesbická čítanka S/M sexuality)? A ak sa neprejavujú iba v posteli, čo to znamená? Odkázanie mnohých našich skúseností do súkromnej sféry je v záujme kapitalistického systému. Na to, aby sme mohli si v rámci svojich rozhodnutí zachovali integritu, musíme otvoriť vráta našich životov a rozvinúť emocionálnu konzistenciu. Neznamená to, že sa budeme stále správať rovnako, že nebudeme rásť a meniť sa, ale že sa naše činy budú riadiť základnou integritou.
Erotično je votkané v našich životoch a integrita je zásadným princípom, ku ktorému ašpirujeme. Ak nie sme schopné dávať svetu príklad našimi vlastnými cestami za týmto cieľom, potom nemáme čo ponúknuť. Vo svetle tejto životnej vízie môžeme skúmať môžeme skúmať rôzne cesty, ktorými sa môžeme vybrať. Ale ich základom musí byť integrita. Každá spoločnosť považuje isté veci za totálne deštruktívne. Príkladom je staré známe varovanie „Nekrič, že horí, v javisku plnom ľudí“. V rámci liberalizmu sú pornografia a mlátenie manželiek chránené prvým dodatkom Ústavy o slobode prejavu. S mojou životnou víziou ale tieto dve veci nie sú zlúčiteľné a predstavujú priame ohrozenie môjho života. Znovu a znovu sa pýtam: komu to prináša osoh? Keď sadomasochizmus vo veľkom prezentujú za konflikt vo vnútri feministického hnutia, ktoré konflikty neprezentujú?

Susan Leigh Star: Čo myslíš, že spôsobuje sadomasochizmus? Kde sa rodí?

Audre Lorde: V princípe nadradenosti a podriadenosti, ktorý máme hlboko osvojený. V naučenej netolerancii k rozdielnosti. Ľudia, ktorí praktizujú sadomasochizmus, týmto pretavujú do skutkov netoleranciu k rozdielnosti, ktorej sa učíme všetci: nadradenosť a teda právo dominovať. Ide vraj o samolimitujúci konflikt, pretože sa odohráva za dverami spálne. Je to vôbec možné, keď erotično prestupuje našimi životmi, posilňuje ich a vyživuje?Sama seba sa pýtam, podrobujúc sa dôkladnej sebareflexii, či môj názor na túto problematiku nie je prejavom puritánstva – naozaj som si dala záležať na tom, aby som túto otázku starostlivo preskúmala – a odpoveď je nie. Verím, že o tom, čomu sa v živote venujeme, robíme navzájom prepojené rozhodnutia. Tieto rozhodnutia a záväzky nás vedú k ďalším rozhodnutiam a záväzkom – k určitým spôsobom nazerania na svet, ku snahe o zmenu. Ak nás nevedú smerom k rastu a zmene, nemáme na čom stavať, nemáme budúcnosť.

Susan Leigh Star: Myslíš, že je rozdiel medzi sadomasochizmom u gejov a u lesieb?

Audre Lorde: Kto má úžitok z toho, keď sa lesby navzájom bijú? Bielych mužov vychovali k tomu, aby si o sebe mysleli, že sú Boh; väčšina bielych gejov je marginálna iba v jednom ohľade. Väčšia časť hnutia bielych gejov sa usiluje o to, aby ich zahrnuli do Amerického sna a dáva najavo neuveriteľnú zúrivosť, keď nemá prístup k štandardným mužským výhodám, ktoré nesprávne nazývame americkou demokraciou. Bieli gejovia často pracujú na tom, aby sa nemenil systém. Aj toto je dôvod, prečo je hnutie za práva gejov také biele. Čierni muži si uvedomujú na základe skúseností, že kvôli farbe svojej pleti nemajú šancu na rovnakú inklúziu. Existuje zopár ľudí, ktorí skúmajú tieto rozdiely medzi čiernymi a bielymi gejmi.
Nedávno sa napríklad vo Washingtone konalo stretnutie lesieb a gejov z Tretieho sveta. Zúčastnené/í uznali, že určité záležitosti s bielymi lesbami a gejmi nemáme spoločné a niektoré máme. Takisto sme sa zhodli, že je nutné, aby si biele lesby a bieli gejovia s čiernymi lesbami a gejmi vyjasnili ciele. Nevidím zásadný boj medzi mnohými bielymi gejmi a bielym mužským establišmentom. Isto, existujú aj gejovia, ktorí svoj útlak nekategorizujú a pracujú na budúcnosti. Ale ide tu o politiku väčšiny: mnohými bielymi gejmi ťahajú rovnaké nitky ako inými bielymi mužmi. Nedosiahnete, aby sa ľudia zasadzovali proti tomu, čo je podľa nich v ich záujme.

Susan Leigh Star: Ty teda tvrdíš, že s/m politika je spojená so záujmami širších hnutí?

Audre Lorde: Neverím, že je sexualita oddelená od života. Ako žena patriaca k menšine viem, že dominancia a podriadenosť nie sú iba spálňovými záležitosťami. Rovnako ako znásilnenie nie je o sexe, nie je ani s/m o sexe, ale o tom, ako používame moc. Ak by išlo iba o osobnú sexuálnu výmenu alebo o súkromné preferencie, prečo by to bolo prezentované ako politická záležitosť?

Susan Leigh Star: Často mám dojem, že v celom tom koncepte „pocitov“ je skrytý kus tyranie – keď niečo cítiš, musíš sa podľa toho zachovať.

Audre Lorde: Necítime tank, alebo vojnu, ale nenávisť alebo lásku. Pocity nie sú zlé, ale sme zodpovedné za správanie, ktorými svoje pocity uspokojujeme.

Susan Leigh Star: Čo hovoríš na to, ako Samois a iné lesbické masochistky používajú koncept moci?

Audre Lorde: Tazkvaný „vanilkový“ sex, čo je názov, ktorý vymysleli ľudia v s/m, by mal byť sexom zbaveným vášne. Títo ľudia tvrdia, že bez nerovného prístupu k moci nemôže existovať vášeň. Zdá sa mi to veľmi smutné, osamelé a deštruktívne. Heterosexuálny systém presadzuje, že mužsko-ženské vzťahy majú byť založené na nadradenosti/podriadenosti. Keď existenciu vášne podmienime existenciou nadradenosti a podriadenosti, podrobujeme aj homosexuálne vzťahy heterosexuálnej šablóne. Na tej je založená aj pornografia.
Ženy vraj „milujú“ drsné zaobchádzanie pri sexe. Rovnakým spôsobom ľudia obhajovali všetky druhy útlaku – tvrdiac, že podriadený človek, ten, čo je „iný“, si svoje menejcenné postavenie „užíva“.
Hnutiu za práva bielych gejov napríklad záleží na rozlišovaní gejskej s/m pornografie od heterosexuálnej pornografie. Gejovia si môžu dovoliť luxus nevnímať dôsledky. My, ako ženy a feministky, musíme svoje činy podrobiť reflexii a uvedomiť si, čo z nich vyplýva a z čoho vychádzajú. Ako ženy sme sa naučili nasledovať druhých. Musíme fenomén s/m preskúmať a zároveň sa vzdelávať, spolu s uvedomovaním si skrytej manipulácie zvonku aj zvnútra.

Susan Leigh Star: Ako to súvisí práve s lesbickým feminizmom?

Audre Lorde: Najskôr sa musíme samy seba spýtať: nie je cieľom celej tejto otázky s/m sexu v lesbickej komunite odpútať pozornosť a energiu od urgentnejších a život ohrozujúcejších záležitostí, ktorým ako ženy v tejto rasistickej, konzervatívnej a represívnej dobe musíme čeliť? Falošná stopa? Dymová clona pre provokatérov? Za druhé, lesbický sadomasochizmus nie je o tom, čo robíte v posteli, podobne ako lesbizmus nie je iba sexuálnou preferenciou. Pozrite sa napríklad na knihu Barbary Smith o ženách, ktoré sa identifikovali so ženami, o „lesbickej“ skúsenosti v diele Zory Hurston alebo Toni Morrison.
Kvalita týchto činov nezávisí od toho, s kým spávam, alebo čo spolu robíme v posteli. Ich kvalita sa odvíja od životných postojov, ku ktorým ma vedú povaha a dôsledky mojich erotických vzťahov, ktoré sa vinú celým mojím životom a bytím. Akým spôsobom nás sexualita, ako hlboký prameň našich erotických životov a nášho vedomia, obohacuje a povzbudzuje nás konať?

Použitá literatúra

Linden, Robin Ruth et al (eds.): Against Sadomasochism, a Radical Feminist Analysis. (1982) Dá sa stiahnuť TU.
Jeffreys, Sheila: The Lesbian Revolution, Lesbian Feminism in the UK, 1970-1990, 2018 Routledge
Smith, Barbara: Toward a Black Feminist Criticism, Conditions Two (1977)