O „thin-shaming-u“ – zahanbovaní chudých ľudí – sa hovorí málo. Je to predsa výhoda, byť chudý. Keď si chudý, máš sa fajn, vyhadzujú chudým ľuďom na oči takéto teórie a stoja v rade s ľuďmi, ktorí opovrživo zazerajú na hocikoho, kto si dovolil obliecť si šaty veľkosti XS.

Zahanbovanie na základe chudosti je „problém, s ktorým sa dennodenne stretáva mnoho žien,” píše Radhika Sanghani pre The Telegraph. V bežnom živote tieto ženy čelia komentárom ako napríklad: “daj si sendvič,” “si len kosť a koža,” “ješ vôbec niečo?”

Na prvý pohľad sa zdá, že nejde o skutočný problém. V skutočnosti má však takáto kritika nepriaznivé následky na psychiku človeka a problém, ktorý sa často zametie pod koberec, má reálnu podobu od šikany, ponižovania až po následné problémy so sebavedomím a pohľadom na vlastné telo.

“Každý človek ma iné telo – niekto je nízky, niekto vysoký, niekto chudý či tučný. Nikto, dokonca ani chudé ženy, by sa nemal cítiť vo svojom tele zle. Nikdy. Hoci sa nám vysmievajú za odlišné veci, jednu máme spoločnú – bolesť,” hovorí Stacy Feintuch.

Na feminist.fyi sme zverejnili krátky dotazník, ktorého cieľom bolo preskúmať, ako sa zahanbovanie chudých žien prejavuje a aké má následky. Nebolo naším cieľom urobiť celoslovenský prieskum – žiaľ, na to nemáme kapacity. Dotazník bol sprístupnený týždeň na facebookovej stránke a vyplnilo ho 31 respondentov. Oslovili sme ženy, ktoré sa stretli so zahanbovaním na základe toho, že sú chudé. Tu prinášame naše výsledky.

Vekové rozloženie respondentiek môžete vidieť na grafe vľavo. Prevládala skupina od 18 do 25 rokov, za ňou nasledovala skupina od 26 do 30 rokov, potom skupiny od 26 do 40 rokov a 41 až 50 rokov. Skupina vo veku 31 až 35 rokov mala najmenšie zastúpenie, kým respondentky nad 50 sa do prieskumu nezapojili.

 

 

Respondentiek sme sa pýtali, odkiaľ prichádzajú poznámky o ich vzhľade/hmotnosti:

Od rodiny – 29

Od priateľov – 21

Od partnera/partnerky – 2

Od kolegýň/kolegov – 12

Od cudzích ľudí – 18

Iné (klienti, spolužiaci) – 3

Čísla znázorňujú, koľkokrát bola daná možnosť označená. V tomto prípade bolo možné označiť viac možností naraz, čo nás privádza k zaujímavým záverom. Podľa našej vzorky sa ženy s takýmito poznámkami stretávajú priemerne takmer až z troch zdrojov zároveň. Ako pôvod nepríjemných poznámok bola najčastejšie označená rodina, potom priatelia, cudzí ľudia a nakoniec kolegovia v práci.

Tiež sme sa pýtali, kedy si ženy začali tieto poznámky všímať. Najnižší označený vek bol 5 rokov. V detstve sa s poznámkami stretli aj iné ženy, ktoré uviedli napríklad 8, 9 či 11 rokov. Často sa objavoval vek v období dospievania, od 13 do 18 rokov. Časté boli tiež tiež odpovede, podľa ktorých sa ženy s takýmto správaním stretávali „asi vždy,“ „odkedy si pamätám,“ „celý život,“ „od detstva“ či „odmalička“.

Reakcia žien na takéto poznámky je prevažne ignorácia. Nasleduje pokojné vysvetlenie, že poznámky tohto typu nie sú v poriadku, menej častý bol hnev, smiech, či vtipný „comeback,“ či irónia. Niektoré ženy označili ako reakciu zníženie psychickej pohody, či komplexy, ktoré im po poznámkach zostali.

Informovali sme sa aj o pocitoch, ktoré v ženách poznámky o ich chudosti zanechávajú. Rozdelili sme ich na tri hlavné skupiny. Prvou je skupina , kde prevládajú pocity menejcennosti a pochybností o vlastnom tele. Druhou skupinou sú pocity hnevu a frustrácie a treťou sú pocity ľahostajnosti:

  1. Odpor k vlastnému telu a pochybnosti o vlastnom výzore: „nechuť k vlastnímu tělu, připadám si odporně, chci zmizet,“ „previnilosť,“ „že by som mala pribrať, že nie som dosť dobrá,“ „hanba, hnev, menejcennosť, ľahostajnosť,“ „nepríjemné, že nie som dosť dobrá,“ „nepochopenie, menejcennosť, diskriminácia,“ „mierne sebakritické. nemám so sebou problém, ale občas sa na základe týchto poznámok nad sebou pozastavím.“
  2. Hnev: „v prvom rade hnev a následne nepochopenie. Ja sa nestarám do životov ostatných a od nich očakávam to isté,“ „hněv – nikdo nemá právo hodnotit mé tělo a říkat, co je správné,“ „príde mi to trápne a otravné a irituje ma, že niekto má potrebu takéto komentáre hovoriť.“
  3. Ľahostajnosť: „nepovažujem sa za chudú aj keď to tvrdia, takže to nejak osobne neberiem,“ „kedysi mi to vadilo, dnes som si na to zvykla,“ „dřív jsem z toho měla blbej pocit, že to znamená že je se mnou něco špatně, teď už je mi to jedno,“ „nemám tieto poznámky rada, ale nejaké špeciálne pocity pri tom nemám.“

Okrem týchto odpovedí sa objavovalo nepochopenie, frustrácia, tlak, bezradnosť, smútok, rozpaky, hanba, bolesť či ľútosť nad ľuďmi, ktoré majú tieto poznámky. Hoci ide o rôzne pocity, ani jeden z uvedených pocitov nebol pozitívny. Najmenej negatívne pocity boli ľahostajnosť a ignorácia.

Posledná otázka bola otázka o tom, ako sa prejavujú poznámky a komentáre v bežnom živote. Vyberáme ironických top 10:

  1. Nejhorší pro mě bylo asi když mi bylo tak 14 a jela jsem na prázdniny a paní, co vlastnila penzion se na mě otočila a povídala mi, že kdybych přibrala tak deset kilo, že bych možná byla i hezká, ale že takhle se na mě nedá koukat.
  2. Ty sa môžeš hrať na schovávačku so zápalkami!
  3. Vyzerám ako dinosaurus, lebo mi vytŕčajú kosti z chrbta.
  4. Ty si taká – ani cici, ani rici.
  5. Nejhorší ale byla situace, kdy moje babička komentovala moje prsa – vždyť ty nemusíš nosit podprsenku, ty žádný prsa nemáš.
  6. „To si si nemohla dať voľnejšie šaty? Veď ti všetky kosti vidím“.
  7. Volali ma Kostra.
  8. Si suchá ako vetva – povedal mi jeden podnapitý muž v kruhu rovesníkov, keď som mala asi 13 rokov. Všetci vybuchli do hurónskeho smiechu.
  9. Mala by si niečo so sebou robiť, lebo si ťa nikto nikdy nevšimne. Si kosť a koža. Chodiaca mŕtvola.
  10. Ako dieťa po mne ostatné deti kričali, že som vyžla.

Okrem týchto poznámok sa bežne objavovali komentáre o tom, aká je žena chudá, že sa nebude páčiť mužom, že má viac jesť, že nie je pekná, že je iba šaláty, žarty o tom, že ženu „doma nekŕmia,“ prirovnania k anorektičkám a sugescie o tom, že je žena chorá alebo nie je zdravotne v poriadku.

Keď si to spíšeme pekne dohromady, naskytá sa nám nepekný pohľad na to, čomu musia často chudé ženy čeliť. Od útleho veku, prípadne od puberty, kedy sú dospievajúci mimoriadne citliví, či už ide o dievčatá, alebo chlapcov, sa stretávajú s komentármi adresovanými na ich fyzický vzhľad. Poznámky prichádzajú od rodiny, od priateľov, či od cudzích ľudí a nevyvolávajú pozitívne emócie – ide hlavne o hnev, frustráciou a pocity nespokojnosti s vlastným telom v období, kedy sa formuje psychika mladého človeka. Takéto „komplexy“ si potom veľmi ľahko prenesie do dospelosti.

A čo to hovorí o komentujúcich? Nuž, mať vlastný názor je základné ľudské právo. Všetci máme právo na to, aby sa nám fyzicky niekto páčil, alebo nepáčil. Nie je však v poriadku vyslovovať neželané komentáre o vzhľade človeka a natláčať im vlastný nadradený názor o tom, ako by mal vyzerať. Bez opýtania komentovať vzhľad človeka je vlezlé, urážlivé a ponižujúce. Predstavme si, že by sme prišli k niekomu a povedali: Si tučná, koľko ti dávajú doma jesť? Alebo: Máš veľký nos, choď na plastiku! Alebo: Ako to vyzeráš s tými krivými nohami!

To, čo je neprípustné v takýchto prípadoch, by sa malo stať neprípustným i pri chudých ľuďoch. Neohľaduplnosť komentujúcich neberie do úvahy to, že sú takéto poznámky nepríjemné a vzbudzujú veľmi negatívne pocity. Nadradenosť tých, ktorí sa radi vyjadrujú o cudzom tele, nerešpektuje intímnu zónu človeka ani základnú slušnosť.

„Komentátori“ sa často odvolávajú na „pomoc“ chudým ľuďom a radi sa oháňajú anorexiou, bulímiou a inými chorobami. V ich slovníku je však anorexia synoymom šalátu alebo obeda, ktorý neobsahuje tri rezne. Vážne diagnózy sa tak stávajú ľahkými pseudostrašiakmi, ktoré vidíme maxímálne v amerických filmoch.

Na záver len toľko, že existujeme. Chudé ženy, ktoré nosia šaty veľkosti XS a S. Sme schopné športovať, byť atraktívne, aktívne, mať rodinu, deti, psa, prácu a všetko, čo chceme. Nemáme poruchu príjmu potravy a tešíme sa, že sme v tejto oblasti zdravé. Máme rady dobré jedlo a rady sa najeme, či si dáme na obed šalát, alebo steak. Nie sme dokonalé a máme svoje problémy a starosti. Máme rady samé seba a to, ako vyzeráme. Jediné komplexy, ktoré o svojej telesnej hmotnosti máme, sú vďaka hlúpym a necitlivým poznámkam. Nie, nežijeme na zemiakových šupkách týždne a hlavne nemáme pocit, že by sme sa niekoho pýtali na názor o vlastnom tele.

Namiesto posmeškov by sme mali šíriť akceptovanie rôznorodosti: „či ide o tučných, chudých, vysokých, nízkych, ľudí s celulitídou alebo bez nej. Takto pomôžeme ľudom, a hlavne ženám, aby sa cítili príjemnejšie a sebavedomejšie čo sa týka ich výzoru.”


O autorke ilustračného obrázku

Keďže sa v našich článkoch snažíme používať obrázky a maľby, ktoré vytvorili hlavne ženy, v tomto článku sme použili maľbu od maliarky Anity Rée. Anita Rée sa narodila v roku 1885 v Hamburgu do židovskej rodiny obchodníkov. Od roku 1905 študovala maľbu, profilovala sa hlavne na portréty. Neskôr pomohla pri zakladaní spoločnosti umelkýň (GEDOK). Získala objednávku na triptych pre kostol Ansgarkirche v Lagenhorne, ktorý sa však nestretol s úspechom a objednávku z náboženských dôvodov zrušili. Neskôr ju nacisti označili za nežiaducu osobu a v roku 1933 spáchala samovraždu kvôli šikane zo strany antisemitov a kvôli osobným zlyhaniam. V liste na rozlúčku, ktorý zanechala svojej sestre, odsúdila šialenstvo vtedajšieho sveta. Obraz použitý v článku je jej autoportrétom z roku 1929.

Zdieľaj na: