V roku 2014 vyšla kniha Kathy Pollitt Pro: Reclaiming Abortion Rights. Autorka otvorene hovorí o tom, čo znamená interrupcia v modernej Amerike. Stručne povedané: hrôzu. Mnoho ľudí by súhlasilo; interrupcie sú predsa nutné zlo, šepká sa o nich pri čaji, keď všetci muži odišli pozerať futbal a ženy si konečne môžu rozviazať jazyk pri výlučne ženskej téme.

Prirovnávajú sa k vražde a žena, ktorá interrupciu podstúpila, neraz čelí odsúdeniu z kruhov najbližšej rodiny či priateľov. Áno, interrupcie sú hrozné, no táto kniha uvádza pravý dôvod, prečo. Hovorí o obmedzovaní osobnej slobody žien zo strany zákona, spoločnosti, najbližších, zo strany poskytovateľov lekárskej starostlivosti. Hovorí o tom, ako je v očiach niektorých ľudí žena vinná z chýbajúcej túžby porodiť a z odmietnutia vynosiť dieťa, z toho, že nie je „pravou ženou“ bez materstva.

„Môj dom – môj hrad, to platí, keď ide o muža. Ženské telo však nikdy nepatrilo žene samotnej.“ Takto sa začína kniha, ktorá je akousi odpoveďou na vtedajšie (a aj dnešné) dianie v Spojených štátoch. Hoci ju zvládnete prečítať za lenivé nedeľné popoludnie, nie je to oddychovka. Autorka čitateľa prevedie históriou interrupcií v USA, najznámejšími súdnymi procesmi, štatistikami, zákazmi, povoleniami a prípadmi, ktoré sa všetky týkajú iba jediného: interrupcií. Ako sama uvádza, kniha je určená hlavne pre tých, ktorí sú ohľadom interrupcií na vážkach. Nezakázal by som ich úplne, ale… Mali by byť dostupné, ale… Povolil by som ich, iba ak…

Ak čo? Ak by išlo o ženu v núdzi? Kto je však žena v núdzi? Obeť znásilnenia? Maloleté dievča? Iba ony? A čo ak by za vami prišla priateľka, kamarátka, kolegyňa, teta či sesternica, sestra, s prosbou: požičaj mi peniaze. Vezmi ma na kliniku. Alebo iba obyčajné buď tam so mnou. Odmietli by ste?

Interrupcie sú citlivou témou všade na svete. Ako však píše Katha Pollitt, hovorí sa pri nich o všetkom, iba nie o ženách. Nehovoríme o tom, ako spoločnosť nepodporuje matky, ako ich niekto k interrupcii núti, ako je možné zabiť nenarodené dieťa. Žena sa zmenila na akýsi inkubátor s dvomi nohami, ktorý jednoducho rozprávať nemá. Aj autorkina mama podstúpila interrupciu, hoci sa to Pollitt dozvedela až po jej smrti. Odvtedy ju prenasledoval pocit zrady a otázky: Prečo mi to nepovedala? Ako to spravila? Boli k nej ľudskí? Bolelo to? Aj jej matka sa stala niečím, o čom sa nehovorí, no bola to žena z mäsa a kostí, so starosťami a radosťami, obyčajná a zároveň výnimočná. A toto je dôvod, ktorý stál za napísaním knihy Pro: postaviť ženy späť do centra pozornosti, keď hovoríme o interrupciách.

Autorka čitateľa prevádza niekoľkými hlavnými oblasťami, ktoré sa viažu k interrupciám. Pri histórii sa napríklad dozviete, že interrupcie tu vždy boli aj budú. Kedysi boli spoločensky prijateľné, či už z motivácie zachrániť povesť nevydatého dievčaťa, alebo ekonomicky ďalej nezaťažovať rodinu. Prijateľné však neznamená jednoduché, bezpečné, či spoločensky akceptované:

„Interrupcie boli vždy zlé z rovnakých dôvodov, ako antikoncepcia. Umožnila totiž nevydatým ženám utiecť pred trestom za to, že mali sexuálny styk mimo manželstva, umožnila vydatým ženám mať malé rodiny namiesto veľkých, ktoré pre nich plánoval Boh, podporovala ľudí vnímať sex ako cieľ samotný a dala ženám príliš veľa moci v oblasti reprodukcie a príliš veľa slobody od ich patričnej roly v domácnosti.“ Autorka poukazuje na to, že zákaz interrupcií viedol k ich nebezpečnejšej ilegálnej forme, alebo prispel k „turizmu za interrupciami“.

Hlavná myšlienka knihy zdôrazňuje to, že pri zákaze interrupcií nejde ani tak o dieťa, ako o obmedzovanie práv žien. Nie je to o živote, ako sa radi vyjadrujú odporcovia interrupcií, ale o tom, že zaobchádzame so ženami ako so záhradným substrátom. Akoby prijatie semena bolo jedinou úlohou ženy, ktorá sa vníma ako ľudský kvetináč.

Autorka vymenováva najčastejšie argumenty odporcov interrupcií a poukazuje na ich nelogickosť a pokrytectvo. Hovorí, že interrupcia je základným ľudským právom, za ktoré sa ženy nemusia hanbiť. Áno, „deti a manželstvo môžu byť úžasné, no život znamená a vždy znamenal aj niečo viac, ako výchovu detí.“

A prečo spomíname v názve Príbeh služobníčky? Nuž preto, lebo v minulosti museli ženy žiadať o interrupciu pred lekárskou komisiou. Preto, lebo i dnes musia cestovať stovky kilometrov, aby sa dostali na najbližšiu kliniku. Pretože keď tehotná žena spomenula sestričke v nemocnici, že uvažuje o interrupcii, táto na ňu zavolala políciu. Lebo v roku 2006 CDC (Centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb) vydalo usmernenie, podľa ktorého by sa so všetkými ženami malo zaobchádzať, akoby boli v „stave pred-tehotenstva,“ nezávisle od toho, či chceli v blízkej dobe otehotnieť, alebo nie. Znamenalo to odporúčania ako napríklad brať výživové doplnky, vyhýbať sa fajčeniu, či udržiavať si zdravú váhu. Okrem týchto príkladov sa dočítate aj o tom, ako boli ženy donútené donosiť dieťa napriek tomu, že ohrozovalo ich zdravotný stav, že bolo už mŕtve a ďalšie prípady.

Ide o zaujímavé čítanie, ktoré je miestami až mrazivé. Áno, táto kniha je o Spojených štátoch. No zaznieva z nej univerzálne posolstvo, ktoré sa týka všetkých žien na svete: Interrupcia je základné ľudské právo a netreba sa hanbiť, z akýchkoľvek dôvodov ju žena podstúpi.

Zdroj citátov (preložila autorka článku): Katha Pollitt, Reclaiming Abortion Rights. 2015, PICADOR, 288 s.