Ženy majú dnes viac práv, peňazí a uznania ako kedykoľvek predtým, no čo sa týka vnímania svojho fyzického vzhľadu, dalo by sa hovoriť o epidémii nespokojnosti.  O tejto problematike napísala v roku 1990 Naomi Wolf knihu The beauty myth, ktorá sa okamžite stala povinným feministickým čítaním. Príde mi, že dnes, o takmer tridsať rokov neskôr, sa však situácia veľmi nezmenila.

Keď som mala desať, chodila som von s partiou kamošov, medzi nimi i o 2-3 roky starší chalani. Ich názory utvárali partiu, každý v nej tak nejak poznal svoje miesto na základe ich správania sa k dotyčnému. V škole som vynikala, v tenise som vynikala, no v partii nie. Tam moje vedomosti, schopnosti a úsilie boli nepodstatné. Byť populárnym dievčaťom v partii znamenalo vyzerať dobre. A to bolo vlastne asi všetko – jediná podmienka na to, aby som dosiahla úspech i medzi rovesníkmi.

Tam niekde to začína: dievča sa na seba (a na ostatné dievčatá) začne pozerať chlapčenským pohľadom, pretože ich pohľad a ich názor nám udeľuje miesto v spoločnosti.

Tento koncept je už dobre známy, píše o ňom i Margaret Atwood: „Si žena s pozorujúcim mužom vo vnútri teba. Si svojou vlastnou pozorovateľkou.“ Filmová kritička Laura Mulvey prišla s pojmom male gaze (mužský pohľad), ktorý vníma ako estetiku v kinematografii, kde je podľa nej väčšina záberov natočených pre potešenie iba mužského diváka: detaily ženských tiel, žena ako objekt, žena ako stelesnenie fyzických túžob muža.

Rebecca Solnit zase vo svojej knihe Wanderlust: A history of walking hovorí, že i tak prirodzená vec ako kráčanie je u žien často chápaná viac ako predstavenie pre mužského diváka než obyčajný prechod z bodu A do bodu B. Naznačuje tým, že ženy nechodia tak, aby videli, ale aby boli videné mužmi, čo redukuje ich existenciu na jediný cieľ – páčiť sa mužovi.

Smutné je, že dôsledkom povrchného zmýšľania o kráse je podmienené i to, akých partnerov a partnerky si muži a ženy hľadajú. Porovnávaním sa so zjavne dokonalými a ideálnymi podobami žien v masovej kultúre, sme sa naučili samé seba vnímať ako ich nedokonalé imitácie, namiesto toho, aby sme ich vnímali ako neúplné imitácie naozajstných žien.

To, prirodzene, vedie k sexuálnej a mentálnej neistote v intímnych vzťahoch; žena, ktorá je pozorovateľkou samej seba, sa nedokáže uvoľniť natoľko, aby nechala svojím zmyslom voľnosť. Žena, ktorá sa za svoje telo hanbí, mu nedovolí dostatočný a prirodzený pohyb.

Žena, ktorá odmalička žije v patriarchálnej spoločnosti sa často necíti hodná pýtať si od muža uspokojenie svojích psychických a fyzických túžob a potrieb. Žene je často zadosťučinením práve uspokojenie túžob a potrieb muža. Ženy sa tak stávajú len telami, objektami; takéto zmýšľanie však Naomi Wolf nazýva fetišistickým: ak je muž viac vzrušený zo sexuálnych symbolov ako z prirodzenej ženskej sexuality a partnerku si vyberá iba na základe jej fyzického výzoru, správa sa k nej ako k fetišu. Fetišizmus je totiž vnímanie iba jednej časti ako celku, a teda jej fyzický výzor si stotožňuje s celým jej bytím.

Tento spôsob zmýšľania je však do nás hlboko zarytý, ako u mužov, tak i u žien. Ženy aj muži participujú na vytváraní a udržiavaní tohto nezdravého javu. Male gaze, či už u muža, alebo vrytý v mysli ženy, spôsobil fenomén, kedy sa dievčatá naučia túžbe nie po druhom človeku, ale túžbe byť chcené druhým človekom. Takmer celý život majú ženy vo vedomí pohľad toho druhého; pohľad muža a rozhodne nie preto, že by to tak samé chceli. Jednoducho vyrastáme v spoločnosti, ktorá stavia romantický vzťah na piedestál, kde chlapi neplačú a kde sú ženy viac uznávané za svoj výzor ako inteligenciu. Vyrastáme v spoločnosti, ktorá nás núti porovnávať sa s inými ženami a neustále na sebe hľadať nedokonalosti.

Praktikovať sebalásku a akceptovať svoj fyzický výzor s vedomím, že môj vzhľad nie je celé moje ja, je v takejto spoločnosti hrdinským skutkom. Uvedomiť si, že moja hodnota nespočíva v mojom výzore, ani v tom, či som pre spoločnosť akceptovateľná podoba ženy, je polovicou úspechu. Neexistuje zaručený spôsob, ako sa vysporiadať s male gaze. Každá si musíme nájsť ten svoj a aj tak sa ho s veľkou pravdepodobnosťou celkom nezbavíme. Je však potrebné aby sme sa stali zodpovednými ženami s pocitom sebaúcty a nenechali sa ním ovládať. Pretože nakoniec je to vždy o príbehu, ktorému uveríme a tak je na čase, aby sme si začali rozprávať iný príbeh, ako ten, ktorý nás nabáda sa na seba pozerať mužskými očami.