Chicago, Spojené štáty americké, 1969. Do slávneho súdneho procesu s názvom Roe v. Wade, ktorý zlegalizoval interrupcie v Spojených štátoch, chýbali ešte štyri roky. Ak ste vtedy patrili medzi ženy, ktoré otehotneli a rozhodli sa pre interrupciu, mali ste problém a to veľký. História však neraz dokázala, že pri zákazoch sa síce ponuka stratí z legálneho trhu, ale v dôsledku dopytu sa objaví medzi možnosťami za hranicou zákona.

„Žena toto rozhodnutie zváži a potom sa ho pokúsi zrealizovať. Vždy to tak bolo, nezávisle od zákonov alebo od nebezpečenstva ohrozenia života danej ženy.“

Podobne to bolo s interrupciami začiatkom sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Počas štyroch krátkych rokov organizovaná skupina s krycím menom Jane pomohla tisíckam žien v ťažkej situácii. Ako to prebiehalo si môžete prečítať v knihe The Story of Jane: The Legendary Underground Feminist Abortion Service od Laury Kaplanovej, ktorá spísala kolektívne pamäte vyskladané zo spomienok členiek organizácie Jane.

Začalo sa to skupinou niekoľkých žien, ktoré spočiatku poskytovali kontakt tehotným ženám na lekárov, ktorí boli ochotní vykonať interrupciu napriek tomu, že to bol nelegálny úkon. Jednou zo zakladajúcich členiek organizácie bola Claire. Claire okolo seba zoskupila ženy, ktorým otázka interrupcií nebola ľahostajná. Pomocou svojich kontaktov sa jej podarilo vybudovať zoznam lekárov, ku ktorým mohla tehotné ženy odporučiť. Dobrý lekár musel byť diskrétny, nesmel pacientky obťažovať, musel byť ľudský a cenovo dostupný.

Už na začiatku sa však objavilo niekoľko pálčivých otázok: Ako zabezpečiť bezpečnosť zákroku? Aké záznamy si má organizácia viesť? Čo robiť v prípade razie? Čo ak zatknú niektorého z lekárov, s ktorými Jane spolupracuje?

Jane sa rozhodla neviesť takmer nijaké záznamy. Zoznamy lekárov a žien sa vždy nachádzali oddelene, aby ich nebolo možné spájať. Nepísali sa ani zápisnice zo stretnutí ani sa nevytvárali iné dokumenty, ktoré by skupinu mohli prezradiť.

Potreba tejto skupiny však bola veľká. Žena, ktorá otehotnela a dieťa nechcela, mala iba dve možnosti: nechcené dieťa vynosiť proti svojej vôli, alebo riskovať nelegálny zákrok, ktorý bol potenciálne nebezpečný a neraz mal smrteľné následky. Pre ženy mohol tento zákrok znamenať nielen smrť, ale aj zatknutie, ohrozenie na zdraví, sexuálne obťažovanie od lekára či finančné vydieranie. Zúfalých žien však bolo dosť a Jane sa rozhodla pomáhať tam, kde zákon na ženy nemyslel.

Oficiálny názov organizácie znel Sloboda žien – poskytovanie poradenstva o interrupciách  (Abortion Counseling Service of Women’s Liberation). Ako sa dostali k menu Jane?

„Vyzerá to, ako by sme zakladali nejakú obludu.“
„V tom prípade, mne sa páči, ak majú obludy roztomilé mená, ako Fluffy, alebo Jane.“

Členky skupiny vytvorili pamflet s názvom „Interrupcia – rozhodnutie ženy, právo ženy“, v ktorom definovali svoje ciele. Celkovým cieľom bolo oslobodenie žien v spoločnosti. Jednou z ciest, ako ho dosiahnuť, bolo pomôcť ženám dostať sa k tak bezpečným a finančne dostupným interrupciám, ako to za daných podmienok bolo možné.

„My ženy sme biologicky stavené tak, ako sme, no to neznamená, že si nezaslúžime moc. Zaslúžime si ju a nemali by nás o ňu oberať iba preto, že sme otehotneli a nechceme byť tehotné, alebo preto, že nemáme kontrolu nad vlastným rozmnožovaním. Tú kontrolu si zaslúžime a musíme ju dostať.“

Keď skupina začala reálne fungovať, členky si rozdelili úlohy. Niektoré spravovali telefón ako „Jane“, iné rozširovali zoznam overených a bezpečných lekárov. Poskytovali aj poradenstvo, zbierali peniaze a rozdávali letáky. Šírili osvetu o sexuálnom živote, vydali príručku, ktorá popisovala reprodukciu a rôzne antikoncepčné metódy. Búrali mýty o interrupciách – namiesto vtedy rozšírenej predstave o hroznej a bolestivej operácii zdôrazňovali, že ide o zákrok jednoduchší, ako odstránenie mandlí.

Členky Jane hovorili o interrupciách otvorene. Snažili sa poskytovať pravdivé informácie o tom, ako zákrok prebieha, ako sa po ňom zotaviť. Ženy sa často pýtali, či je zákrok bolestivý a Jane odpovedala: je to nepríjemné, ale nie je to bolesť, ktorá sa nedá vydržať. Jedným z pravidiel bolo, že nikdy ženám interrupcie nevnucovali. Pracovali iba so ženami, ktoré si boli isté, čo chcú. Ženy, ktoré mali dostatok financií, posielali do Londýna, kde boli interrupcie legálne, alebo do Mexika či Portorika, kde prebiehali v nemocniciach. Napriek tomu bola Jane limitovaná – jediné, čo mohli ženám povedať bolo toto: Poslali sme tam druhé ženy a tie sa vrátili živé.

„„Hovorím  s Jane?“
Keď Lorraine zdvihla telefón, a odpovedala „Tu je Jane,“ úľava na druhom konci linky bola takmer počuteľná.“

Jane natrafila i na problémy s nespoľahlivými lekármi, či na finančné obmedzenia a policajnú raziu. Lekári totiž nepracovali zadarmo a tak Jane radila ženám, ako získať peniaze – požiadať o ne kamarátku, rodinu, predať rádio či iný majetok. Priemerná cena zákroku sa pohybovala okolo 500 dolárov. Jane sa však snažila s lekármi vyjednávať: pri zabezpečení napríklad piatich žien za týždeň zobral lekár šiestu zadarmo. Napriek tomu zostával zákrok pridrahý a Jane musela niektoré ženy odmietnuť, pretože na preplatenie nákladov nemala organizácia dosť peňazí.

Na jar 1970 organizácia zariaďovala asi dva tucty interrupcií za týždeň. Na zákroky využívala prenajatý byt, kam prišli klientky i lekár, ktorý mohol vykonať niekoľko zákrokov za deň. Jedného dňa však na dvere zaklopala polícia. Hoci lekár už odišiel, polícia zatkla členky skupiny. Z väzenia sa síce dostali na druhý deň, no mnohé ženy to od spolupráce s Jane odradilo. Napriek tomu polícia o Jane vedela takmer počas celej existencie organizácie a nepokúsila sa zastaviť ju, pretože i manželky či dcéry policajtov využívali pomoc Jane. V prípade uvedeného zatknutia však musela polícia reagovať na sťažnosť manžela, ktorý nechcel, aby jeho žena podstúpila interrupciu a tak ju udal.

Nová kapitola v histórii organizácie sa začala pri spolupráci s lekárom Nickom. Nick bol jeden z empatických a šikovných lekárov, ktorý ženy nesúdil a priebeh zákroku trpezlivo vysvetlil každej pacientke. Časom však vysvitlo niečo nečakané: Nick nebol lekár.

Členky Jane boli v šoku, keď zistili, že jeden z ich najlepších kontaktov nemal medicínske vzdelanie. Jedna členka sa však zamyslela: ak Nick dokáže vykonať desať až dvadsať zákrokov za deň, možno je skúsenejší ako lekár, ktorý ich vykoná iba pár za rok. Táto členka sa volala Jenny. Jenny bola jednou z progresívnych žien v skupine. Postupne dospela k názoru, že ak dokáže zákrok vykonať človek bez medicínskeho vzdelania, mohla by sa ho naučiť vykonať aj ona. Ostatné členky ju nebrali vážne, no Jenny začala Nickovi pri zákrokoch asistovať.

Časom sa naučila vykonávať zákrok sama. Jej filozofiou bolo pomôcť čo najviac ženám. Postupne sa k Jenny pridali aj ostatné členky, a sieť Jane sa neustále rozrastala. Sčasti sa vyriešil aj finančný problém, pretože Jane si nemusela pýtať za zákrok 500 dolárov, ale iba 100 dolárov. Morálna dilema však nikdy nezmizla: tehotným ženám neklamali, že je Nick lekár, no kým sa na to samé neopýtali, Jane ich o tom neinformovala. Členky, ktoré zákroky vykonávali, boli pod veľkým tlakom: ak by nastal nejaký problém, museli by niesť zaň zodpovednosť. Väčšina členiek však cítila, že ak takáto maličkosť zmení život ženy, treba jej tú možnosť dať. Nebolo treba meniť jej hodnotové názory, presviedčať ju – stačilo jej dať na výber.

„K otázke, či je interrupcia vraždou: vražda bola právny pojem, ktorý sa vzťahoval na ľudí, a plod podľa členiek Jane nebol človek. Pripisovať plodu rovnakú alebo väčšiu hodnotu, ako je hodnota života ženy iba dokazovalo, ako málo si spoločnosť cení ženy, akoby ich hodnota vyplývala iba z detí, ktoré porodia. Morálne rozhodnutie mať dieťa alebo ísť na interrupciu muselo zostať v rukách tehotnej ženy. Bolo to jej telo, jej život.“

Jane fungovala do roku 1973, kedy zlegalizovali interrupcie. Na záverečnom stretnutí organizácie sa stretlo mnoho bývalých i vtedajších členiek: matky, slobodné ženy, zamestnané ženy či ženy v domácnosti. Počas štyroch rokov pomohli mnohým ženám nielen vykonaním interrupcie, ale aj ľudským prístupom, radami, ktoré neskresľovali ženskú sexualitu a osvetou. Jane fungovala v období, kedy bola pravidlom slepá poslušnosť lekárskym autoritám. Neexistovali žiadni ombudsmani, či právni zástupcovia pacientov. Ženy často nemali prístup k informáciám a nevedeli, aké majú možnosti. Legalizácia interrupcií podľa členiek Jane nebola absolútnym víťazstvom – ženy zostali v rukách lekárov, ktorí ich často odsudzujú, neposkytujú presné informácie, odmietnu, či s nimi zaobchádzajú ako s tovarom.

Zdroj citátov (preložila autorka článku): Laura Kaplan, The Story of Jane: The Legendary Underground Feminist Abortion Service. 1997, University of Chicago Press, 334 s.


Alejandra Hernandez (2013) (c) flickr.com/lafraise CC BY-NC-SA 2.0

Autorkou ilustračného obrázka k článku je Alejandra Hernández. Táto 29 ročná umelkyňa pochádza z mesta Bogotá v Kolumbii a momentálne pôsobí v Las Vegas. Vo svojej tvorbe sa sústredí na medziľudské vzťahy, vzťah k prírode a k samej sebe. Často kombinuje rôzne kultúry, náboženstvá a tradície a s ich pomocou zobrazuje situácie z nadprirodzeného sveta. Viaceré z jej malieb a kresieb si môžete pozrieť tu. Alejandra Hernández je tiež jednou z mála umelkýň a umelcov, ktorých fotografie vlastných obrazov môžete použiť na nekomerčné účely.

*Prečo ilustrujeme naše články výtvormi žien? Ženská tvorba akéhokoľvek druhu vždy stála v tieni tej mužskej. Chceme preto prispieť k väčšej viditeľnosti vizuálnych umelkýň a zasadiť sa o to, aby sa im dostalo uznania, ktoré si zaslúžia. Kvôli nedostatku financií zároveň vyhľadávame a využívame fotografie diel, ktorých copyright umožňuje nekomerčné použitie.