Každá a každý nejakého má. Niekedy tu nie sú, lebo nezvládli povinnosť postarať sa o polovicu svojich génov a odišli skôr, než ste sa objavili na svete. O tých reč nebude. Bude o tých, ktorí tu sú, a ktorých ako deti vnímame ako herolda názorov polovice sveta, ktorý nás obklopuje.

Iste, sú tu ešte strýkovia, dedkovia, kamaráti, ale na tých príde rad neskôr.

Starostlivosť o najmenšie deti je ešte stále doménou žien. Žien matiek a neskôr žien – učiteliek v škôlkach. Niekedy sa zdá, že otec vezme dieťa na vedomie, až keď ono začne brať na vedomie jeho. V prípade synov je tento vzťah menej rozpačitý, nakoľko je pre otca ľahšie vychovať ho k obrazu svojmu. S dievčatami je to zložitejšie. Dievča predsa musí hento a nesmie tamto. Má v plienkach a neskôr gaťkách „udělátka“, ktoré ju odsudzujú k záhadnosti, nepochopiteľnosti a náladovosti.

Nevyšlapanou cestou

Som prvorodený potomok svojich rodičov. Každý, kto je týmto osudom postihnutý, (a má mladších súrodencov, aby to vedel porovnať) vám potvrdí, že to bol on alebo ona, kto musel „vyšliapať cestičku“  a na kom sa rodičia učili byť rodičmi. Moji to mali o to ťažšie, že boli sami ešte deti. V dobe, kedy som sa narodila, to nebolo nič výnimočné. Interrupcie posudzovali ponižujúce komisie, antikoncepcia nebola ani zďaleka dostupná pre všetkých. Obaja navyše pochádzali z jednej dediny, takže jediným vhodným východiskom bolo, že rodičia mojej matky zašli za rodičmi môjho otca a naplánovali svadbu na čas „kým to začne byť vidno“.

Krátko po svadbe musel otec nastúpiť na základnú vojenskú službu, takže na fotkách z prvých mesiacov môjho života chýba. Z detstva si ho pamätám len matne, ale možno to len prehlušili spomienky, ktoré si pamätám oveľa živšie. Pochádzajú z doby, kedy som si ako tak začala budovať vlastné názory a začala tráviť čas po svojom. Akákoľvek chybička ho privádzala do zúrivosti, najmä ak sa to týkalo domácnosti. Nebol umytý riad, alebo sme so sestrou nemali upratanú izbu? Bol krik.  Matka v nás živila strach tým, že nás nabádala k domácim prácam vetami, ktoré väčšinou končili frázou „…rýchlo, kým príde oco domov.

Keď je otec nepriateľ

Zhoršovalo sa to tým, že otec bol veľmi náladový. Stačilo, aby ho niečo vytočilo a všetky tie splašky, čo si hromadil, vylial doma na nás.  Pamätám si, že moja úzkosť z otcovho príchodu domov pretrvávala, až kým som sa po vysokej škole neodsťahovala. Pamätám si, že aj keď som potom raz bola doma na návšteve, pripravovala som obed a nechtiac rozbila sklenenú misku, zrúkol na mňa. V tej chvíli som sa zas cítila malá a bezvýznamná, a aj keď som na neho dokázala zvýšiť hlas tiež, a povedať niečo v tom zmysle, čo si to dovoľuje po mne kričať ako po malom decku, cítila som hrču v hrdle a modlila som sa, nech sa nerozplačem. Nie pred ním – pred nepriateľom predsa nemôžeš ukázať slabosť.

Podobných spomienok mám plné hrste. Otec mi nikdy nepovedal, že je na mňa pyšný. Skôr sa chválil mojimi úspechmi pred inými ľuďmi. Ak aj vyjadril pochvalu, ktorá bola adresovaná mne, týkalo sa to môjho vzhľadu. Pamätám si, ako sme raz boli na kúpalisku a ja som mala na sebe po prvý krát dvojdielne plavky, ktoré mi kúpila mama, lebo mi začali rásť prsia ( i zadok). Necítila som sa v nich, ale klinec do tejto rakvy zabil práve môj otec vetou: „Vyrástla z teba riadna kobyla.“ Nemusím dodávať, že sa doteraz osypávam, ak niekto (hoci aj pochvalne) komentuje moje telo. A dvojdielne plavky som si na seba už v živote neobliekla.

No kidding

Na druhej strane práve tomuto asi vďačím za to, že som feministkou. Otca som počas puberty zúrivo nenávidela z viacerých dôvodov, ale tento tomu dal korunu. Mala som od detstva pred sebou všetko – akými muži sú a nemali by byť. Ako tyranizujú svojich blízkych a prechádza im to. Ako sa ženy (moja matka a obe babky) boja, čo na to povie manžel/ otec/ spoločnosť.

Otcovi zrejme vďačím aj za prvú vec, ktorú som si uvedomila nedlho po tom, ako som prišla na to, ako sa na svet dostávajú deti, a že to súvisí s potešením (u žien len môže, u mužov priam musí). Ešte som nevedela poriadne čo a ako, ale už vtedy som vedela – tak toto ja svojim deťom neurobím. Nedovolím, aby sa cítili ako príčina môjho posratého života. Táto idea mala v mojom mozgu možnosť kvasiť pekne dlho, až bola vydestilovaná k čírej ľahostajnosti voči deťom ako takým. Shit happens.   

Zásadná otázka sa tiež objavila pomerne skoro: „Čo ti k-rva dáva právo? Kde berieš tú drzosť?
Ale ak už raz bola položená, všetko sa zlepšilo.

Oslobodzujúci odchod z domu

Zlepšilo sa to o to viac, keď som konečne začala zarábať vlastné peniaze (to bol asi najlepší pocit, aký som kedy zažila. Bez hanby môžem povedať, že určite lepší, než keď som prvý krát zistila, že o mňa stojí nejaký chlapec) a konečne mohla odísť z domu. Odnášala som si odtiaľ zbystrené zmysly na všetky slizké pohľady a dvojzmyselné poznámky a natlakovanú nádobu potláčaného hnevu – matka ma vždy zahriakla, keď som sa snažila otcovi „papuľovať“ a keďže som bola odjakživa nemehlo, do športových krúžkov, kde sa zlosť a agresia dali vybiť, som nechodila.

Nebolo to vždy jednoduché. Nebola som vždy schopná vyjadriť, čo mi vadí a prečo mi to vadí, alebo prečo reagujem prehnane na veci, ktoré sú „normálne“, alebo ktoré by som mala ignorovať, ak mi už z nejakého neznámeho dôvodu vadia.

Niektorí ľudia by nemali byť rodičmi

Po tridsiatke upratujem vo vzťahoch. Myslím, že viem rozlíšiť, kto to so mnou myslí dobre a kto si len lieči svoje mindráky.  Mám manžela a je to skvelý muž. Zdieľa moje rozhodnutie nemať deti, nikdy ma do ničoho nenútil, v domácnosti sa angažuje rovnako (ak nie viac) ako ja. S otcom sa samozrejme stále stretávam. Nemám však dobrý pocit, ak s ním musím ostať v miestnosti sama. Nie preto, že by som sa bála. Nikdy ma neudrel.

Nemám mu čo povedať a viem, že ma nezaujíma nič, čo by mi mohol povedať on. Lekcie však dostávame napriek tomu, či o ne stojíme alebo nie. Ide o to, čo si z nich dokážeme vziať. Ja som si vzala toto:

Niektorí ľudia by nemali byť rodičmi, pretože nebudú v tej úlohe šťastní. Ich deti nikdy nebudú mať možnosť zistiť, kto v skutočnosti sú. Akými boli, než prišli na svet a tým ho pokazili. Nedajte sa zatlačiť do kúta názormi, že každý či každá by mali mať deti.

Škodíte tým nielen sebe.