Text je preložený z anglického originálu Why Misogynists Make Great Informants od Courtney Desiree Morris (2010).

Aktivisti a aktivistky v texaskom Austine sa v januári 2009 dozvedeli, že člen ich skupiny je v skutočnosti informátorom FBI. Tento muž, menom Brandon Darby, sa infiltroval do kolektívov protestujúcich proti zjazdu Republikánskej strany.

Darby neskôr priznal, že počas plánovacích stretnutí aj počas zjazdu schovával na svojom tele nahrávacie zariadenie. Darbyho svedectvo na súde v roku 2009 prispelo k odsúdeniu dvoch texaských aktivistov, ktorých na Republikánskom zjazde zatkli za výrobu a držanie Molotovových kokteilov.

Použiť na zjazde Molotovy bol pritom Darbyho nápad. Dvom zatknutým mužom, Davidovi McKayovi a Bradleymu Crowderovi, hrozilo až 15 rokov väzenia. Crowder prijal dohodu o vine a treste, vďaka čomu ho odsúdili na tri roky väzenia.

Po nátlaku zo strany žalobcu sa McKay tiež priznal k „držaniu neregistrovaných Molotovových kokteilov“ a dostal štyri roky. Informácie, ktoré Darby nazbieral, pravdepodobne prispeli aj k obžalobe takzvanej RNC osmičky, teda aktivistov obvinených zo „sprisahania za účelom vzbury a sprisahania s cieľom poškodiť majetok v rámci podpory terorizmu“.

Aktivistov z Austinu Darbyho informátorstvo obzvlášť šokovalo, pretože bol v minulosti súčasťou viacerých ľavicových projektov a tiež lídrom new orleanskej organizácie Common Ground Relief. Išlo o skupinu poskytujúcu akútnu pomoc ľuďom, ktorí sa po prírodných katastrofách v okolí Mexického zálivu ocitli bez strechy nad hlavou.

Štát nepodceňuje aktivizmus

Mňa odhalenia o Darbyho informátorstve skôr prekvapili než šokovali. Už v prvých ročníkoch štúdia na Texaskej univerzite som zistila, že na stretnutiach radikálnych študentských skupín často sedávajú kampusoví policajti v civile. To bolo na jeseň roku 2001. Odvtedy sme boli svedkami vzniku Oddelenia národnej bezpečnosti a mohli sme pozorovať prezidenta – kovboja s jeho vojnou proti teroru (George Bush, pozn. prekl.).

Brandon Darby, ľavicový aktivista, mizogýn a informátor FBI

Počas toho sme sa snažili prísť na to, ako zabrániť tomu, aby sa naša krajina priamo pred našimi očami menila na fašistický štát. Vtedy sa nám ale zdalo smiešne, že medzi nami sedia policajti – neboli sme Panteri ani Hnedé barety a nepodobali sme sa ani na niektorých hlučnejších antiglobalistov, ktorí sa venovali priamej akcii (hoci sme ich všetkých obdivovali); boli sme iba mladí ľudia, ktorí verili, že vojna nie je najlepšou odpoveďou na útoky z 11. septembra.

Ale nebolo to na smiech; FBI nepodceňuje politický aktivizmus. Akákoľvek, aj malá organizácia, môže vyprovokovať štátne vyšetrovanie. Vaša organizácia možno predstavuje veľkú hrozbu, alebo ste teraz možno ešte malí, no jedného dňa vyrastiete a budete príliš veľkí na to, aby si s vami poradili. Štát nejaké hnutie obvykle radšej zastaví v zárodku, kým sa rozrastie.

Nenápadní informátori

Informátori a provokatéri sú štátom platení hrdlorezi. Vládne orgány si vyberajú ľudí, ktorých si nikto nevšimne. Často nie je možné dokázať, že ide o informátorov, pretože sa zdajú úplne oddaní boju za sociálnu spravodlivosť.


Nič tak nespomalí budovanie hnutia ako mizogýn.

S inými aktivistami a aktivistkami vstupujú do intímnych vzťahov, stávajú sa z nich milenci a kamaráti, často pôsobia aj vo vedení organizácií. Tento fakt potvrdzuje aj zbežné prelistovanie literatúry o sociálnych hnutiach a organizáciách v 60tych a 70tych rokoch 20. storočia.

Napríklad vedenie Hnutia amerických Indiánov (American Indian Movement) sa informátormi len tak hemžilo; existuje tiež podozrenie, že informátori spôsobili rozpad skupiny Čiernych Panterov a to isté môžeme predpokladať o protivojnovom hnutí 60tych a 70tych rokov.

Neprekvapivo, tieto hnutia, potopené informátormi a provokatérmi, boli tiež skupinami, kde ženy a queer aktivisti často zažívali intenzívne rodovo podmienené násilie. Dokazujú to napríklad aj autobiografie Assaty Shakur, Elaine Brown a Roxanne Dunbar-Ortiz.

Ignorácia mizogýnie

A problém možno nie je v tom, že by bolo informátorov ťažké odhaliť, ale že kolektívne ignorujeme znamenia, ktorými sa prezrádzajú.

Ak chceme zachrániť naše hnutia, musíme si uvedomiť prepojenie medzi rodovo podmieneným násilím, mužským zvýhodnením (male privilege) a stratégiami, ktorými informátori (a ľudia, ktorí sa správajú ako oni), destabilizujú radikálne hnutia.

Heterosexuálnym mužom bolo znovu a znovu umožnené presadzovať sa na úkor ostatných. Napriek tomu, že často tvrdíme opak, pravdou je, že radikálne sociálne hnutia a organizácie v USA odmietajú považovať rodovo podmienené násilie za hrozbu pre samotné prežitie našich hnutí.

K mizogýnii, homofóbii a heterosexizmu sa mnohí z nás stavajú ako k menšiemu zlu, nepodstatnej otázke, ktorá sama od seba zmizne, keď sa vyriešia „skutočné“ problémy – rasizmus, policajné násilie, triedna nerovnosť, či americké útočné vojny. Rozhodnutie pre ignoráciu má vážne následky. Mizogýnia a homofóbia predstavujú základné zložky reprodukcie násilia v radikálnych aktivistických komunitách. Odškrabni mizogýna a pod chrastou nájdeš homofóba. Zary trochu hlbšie a možno narazíš na budúceho informátora (alebo niekoho, kto destabilizuje hnutia rovnako ako informátor).

Zrod informátora: Brandon Darby a skupina Common Ground

Malik Rahim, bývalý Čierny Panter a spoluzakladateľ Common Ground prehovoril v programe Democracy Now o tom, aký je zničený z odhalenia o Darbyho úlohe informátora.

Niekoľkokrát po sebe zopakoval, že má zlomené srdce. Obzvlášť smútil nad všetkými tými „mladými dámami“, ktoré kvôli Darbyho agresívnemu a dominantnému štýlu vedenia Common Ground opustili. A čo sa stalo, keď sa tie „mladé dámy“ sťažovali? Nuž, ich sťažnosti pravdepodobne narazili na chápavé, ale v konečnom dôsledku nekonajúce uši.

Po Darbyho odhalení každý uznával, aký jeho osoba predstavovala rušivý vplyv – vždy rád navrhoval násilné, zle vymyslené schémy priamej akcie, ktoré ohrozovali všetkých jeho spolupracovníkov. Hovorilo sa dokonca aj o tom, ako Darby sexuálne napadol aktivistky v Common Ground a že vo všeobecnosti nerešpektoval svoje ženské kolegyne.

Darby vyvolával konflikty vo všetkých organizáciách, v ktorých pracoval, no napriek tomu sa ľudia zdráhali vyvodiť za to voči nemu dôsledky. Bol to predsa človek s bohatou aktivistickou históriou a mal reputáciu človeka zanieteného pre vec. Ľudia ho prestali obhajovať až po tom, ako zverejnil, že je informátorom FBI. Dokonca aj Rahim, napriek všetkým svojim pocitom viny, v minulosti poveril Darbyho vedením Common Ground, a to hoci bol Darby zapletený do každého konfliktu, ktorý v organizácii vznikol.

Ak by sme ako aktivisti a aktivistky dali do popredia nášho organizovania kolektívnu zodpovednosť za rodovo podmienené násilie, mohlo by sa nám podariť eliminovať ľudí, ktorých štát využíva na to, aby oslabovali naše hnutia.

Nemyslím tým, že by sme mali usporadúvať hon na čarodejnice. Verím, že by sme sa mali aktivizovať tak, aby sme potenciálnych Brandonov Darby potlačili v zárodku, kým stihnú ublížiť viacerým ľuďom.

Identifikovať informátora nie je jednoduché, no predpokladám, že neexistuje dym bez ohňa. Človek, ktorý všade za sebou zanecháva chaos, je buď informátorom, alebo nezodpovednou časovanou bombou, čím môže nechtiac podkopať naše snahy rovnako účinne ako informátor. Obaja v konečnom dôsledku vykonávajú úlohu štátu a je potrebné ich za to brať na zodpovednosť.

Stručná historická reflexia rodovo podmieneného násilia v radikálnych hnutiach

Ikonická fotografia Hueyho P. Newtona, spoluzaktadateľa Strany Čiernych Panterov, ktorá bojovala za práva afroameričanov/iek.

Radikálne organizácie 60tych a 70tych rokov predstavujú cenný historický kontext. Z memoárov žien aktívnych v týchto hnutiach sa dozvedáme o všadeprítomnej tolerancii (v niektorých prípadov aj obhajobe) rodovo podmieneného násilia.

Angela Davis, Assata Shakur a Elaine Brown spomínajú sexizmus a zneužívanie ženskej práce v rámci Strany čiernych panterov (Black Panther Party), ktoré spôsobili buď ich odchod z organizácie, alebo dôvod, prečo do nej nikdy nevstúpili (ako v prípade Angely Davis).

Hoci v tomto hnutí od žien často vyžadovali významné obete, keď sa ony samé stali obeťami násilia zo strany svojich spolubojovníkov, nedostalo sa im žiadnej podpory, ani spôsobov, ako dosiahnuť nápravu.

Či už išlo o ignorovanie faktu, že Eldridge Cleaver bije svoju manželku, významnú aktivistku Kathleen Cleaver, o mužov nútiacich ženy k sexu, či „len“ o mužov, ktorí sa ku svojim súdružkám správali ako k podriadeným sexualizovaným hračkám, BPP a podobné organizácie rozkladný efekt násilia na ženách obvykle nebrali vážne.

Ohavnú realitu mizogýnie (nenávisti k ženám) a rozličné spôsoby, akými muži aj ženy reprodukovali a posilňovali zvýhodnenie mužov a násilie na ženách, najlepšie odhalila Elaine Brown vo svojej autobiografii Ochutnávka moci: príbeh čiernej ženy (A Taste of Power: A Black Woman‘s Story).

Elaine Brown – jediná žena, ktorá viedla Stranu čiernych panterov

To, že bola jedinou ženou, ktorá kedy BPP viedla, ju neuchránilo pred brutálnou mizogýniou prítomnou v tejto organizácii. Opisuje, že ju viacerí súdruhovia fyzicky napadli (vrátane Hueyho Newtona), rovnako ako bitky a terorizovanie zo strany Eldridga Cleavera, ktorý sa jej počas delegácie v Číne vyhrážal, že ju „pochová v Alžírsku“.

Jej autobiografia, explicitnejšie než diela Angely Davisovej a Assaty Shakur, zaznamenáva ako maskulínna póza BPP (rovnako ako mnohých iných organizácií v tej dobe) vytvorila kultúru násilia a mizogýnie, ktorá sa organizácii nakoniec stala osudnou.

Tieto svedectvá hovoria o dedičstve rodovo podmieneného násilie, aké nám zanechali práve tie organizácie, ku ktorým mnohí/é z nás vzhliadame. Svedčia o tom, aká normalizovaná bola v týchto hnutiach mizogýnia, že ju podceňovali, považujúc ju za „súkromnú vec“ alebo za menej dôležitú než boj proti rasizmu či triednej nerovnosti.

Násilie na ženách je v politickej praxi ľavice oddávna hlboko zakorenené a vždy predstavovalo jednu z najväčších (hoci zväčša neuvedomených) hrozieb pre tieto organizácie. No ak budeme čítať diela Angely Davis, Assaty Shakur, Elaine Brown a iných, máme šancu vyhnúť sa chybám z minulosti a vytvoriť odlišné typy politických komunít.

Rasové súvislosti rodovo podmieneného násilia

To, ako sa v našich komunitách prejavuje rodovo podmienené násilie, ešte viac komplikuje otázka rasy. Rachel Luft vo svojej práci „Hľadanie spoločnej pôdy: humanitárna práca v New Orleans po hurikáne Katrina ako americké podobenstvo o rasovo a rodovo podmienenom násilí“, skúma znepokojúci vzorec sexuálnych útokov bielych dobrovoľníkov na biele dobrovoľníčky počas toho, ako spolu v roku 2006 renovovali časť mesta.

Podľa autorky organizácia Common Ground nesprávne naložila s týmito útokmi a namiesto riešenia problému preniesla vinu na širšiu čiernu komunitu, varujúc biele žene, aby si dávali pozor, pretože New Orleans je nebezpečné mesto. V konečnom dôsledku sa im zdalo jednoduchšie zvaliť vinu na čiernych mužov z okolitej komunity, než priznať si, že biele ženy a trans aktivistky najviac ohrozujú sexuálne útoky zo strany ich bielych kolegov.

V jednom prípade organizácia odovzdala bieleho dobrovoľníka polícii až potom, čo počas jedného týždňa sexuálne napadol tri ženy. Zvláštne výhody, ktoré si bieli muži užívali v Common Ground, organizácii s proklamovaným cieľom rasovej spravodlivosti, im umožňovali páchať násilie na ženách aktivistkách a queer aktivistoch. Mohli tak nerušene podkopávať prácu organizácie bez strachu z toho, že by za ich deštruktívne správanie niekto bral na zodpovednosť rovnakým spôsobom, ako čiernych mužov v komunite, s ktorou pracovali.

Mužské výsady (male privilege) samozrejme nie sú rozdelené rovnomerne – muži bielej a čiernej pleti sa na reprodukcii patriarchálneho systému nepodieľajú rovnakou mierou, ani im z neho neplynú rovnaké výhody, hoci sú členovia obidvoch skupín schopní páchať rodovo podmienené násilie a aj to robia.

My aktivistky a queer aktivisti sme si tohto nerovnomerného rozdelenia patriarchálnych výhod veľmi dobre vedomé aj vtedy, keď sa snažíme konfrontovať čiernych mužov, ktorí sú násilní k členkám či členom našich komunít. Bojíme sa opakovania tých druhov rasistického násilia, ktoré sa neúmerne týkajú mužov čiernej pleti. Pochopiteľne, máme odpor volať políciu či akokoľvek zapájať štát, teda vystaviť čiernych mužov rasistickému systému kriminálnej (ne)spravodlivosti; no ani naše komunity (politické či iné) často nevystúpia na našu obranu.

Nie je nám príjemné hovoriť s terapeutmi a terapeutkami, ktoré iba opakujú stereotypy o tom, aké sú naše komunity extrémne násilné a nefunkčné. Ľavicové hnutia často poskytujú ešte menej podpory. Násilie, ktoré zažívame, považujú za nešťastné a problematické, ale v konečnom dôsledku v rámci nášho „boja“ za menej dôležité, než sú tí muži všetkých možných rás, ktorí v našich skupinách reprodukujú rodovo podmienené násilie.

Skúsenosti s mizogýniou v ľavicových hnutiach: osobná reflexia

Hneď v prvej komunitnej skupine, ktorej som bola aktívnou súčasťou, som sa stretla s intenzitou mizogýnie, akú som nikdy nečakala. Bola to predsa radikálna organizácia zložená z farebných ľudí.


Čo by mohlo účinnejšie paralyzovať našu prácu, než odchod žien a queer ľudí z našich hnutí, pretože im niekto opakovane klamal, ponižoval ich či k nim bol fyzicky/verbálne/psychicky/sexuálne násilný?

Bola som vtedy v romantickom/sexuálnom vzťahu so starším Chicano aktivistom (Chicano = Američan mexického pôvodu, pozn. prekl.). Ja som bola neskúsená 19 ročná čierna aktivistka, on mal 30. Požiadal ma, aby som náš vzťah uchovala v tajnosti a ja som neochotne súhlasila. Keď náš vzťah neskôr ukončil a ja som sa zmietala v depresii, zistila som, že počas trvania nášho pomeru spával s najmenej dvomi ďalšími ženami. Jednou z nich bola moja kamarátka a spolubojovníčka z tej istej skupiny.

O našom vzťahu nevedela, pretože jej o ňom nepovedal. Spávala s ním, až kým sa zrazu nestratil – prestal jej dvíhať telefón a nevysvetlil jej, prečo chce ukončiť ich vzťah. Potom ako sme si my dve navzájom povedali o svojich skúsenostiach, sme sa o tomto mužovi začali rozprávať s ďalšími ženami, ktoré ho poznali, alebo s ním spolupracovali.

Dozvedeli sme sa o ženách, ktoré opustili skupinu Chicano študentov a študentiek a nikdy sa nevrátili. Dôvodom boli jeho klamstvá a tajnosti, ktoré sa prevalili počas toho, ako sa skupina podieľala na zapatistickej akcii v Mexiku.

Objavili sme queer radikálnu bielu aktivistku, ktorá sa odsťahovala z Austinu, aby sa dostala z dosahu jeho násilia. Ďalšiu belošku, sociálnu pracovníčku, ktorá si myslela, že sa s týmto mužom v budúcnosti zosobáši, no jedného večera prišla do jeho bytu a našla tam mňa.

A potom ženy, s ktorými chodil po mne. Vždy som sa samej seba pýtala, či vedia, čo je vlastne zač. Jeho partnerky boli úžasné, nádherné, odvážne, radikálne ženy, ktoré používal ako štíty, aby sa dostal na miesta, o ktorých vedel, že by mizogýna ako on medzi seba nikdy neprijali. Ak s ním predsa chodí tá skvelá žena, ktorá pracuje v Chiapas, hovorí po španielsky a pomáha nelegálnym imigrantom, tak musí byť aj on v pohode, nie? Nie.

Ale tam sa jeho mizogýnia nekončila, prejavovala sa aj v jeho pracovnom štýle. Na stretnutiach vždy hovoril najhlasnejšie a najdlhšie, pričom používal akademický žargón, kvôli ktorému sa každá diskusia stávala zbytočne a neznesiteľne komplikovanou.

Svojím akademickým jazykom zastrašoval ľudí, ktorí boli menej vzdelaní než on. Pôsobil totiž, že toho vie o radikálnych politikách oveľa viac, než ostatní. Povýšene sa rozprával s inými mužmi zo skupiny, najmä s tými, ktorých považoval za menej inteligentných. Čo bol podľa neho v podstate každý.

Potom sa zrazu zastavil, ospravedlnil sa za to, že si uzurpuje toľko priestoru a uznal potrebu zreflektovať svoje mužské privilégiá (male privilege). Iróniu ale bolo, že keď sa na jeho správanie snažili upozorniť iní ľudia, predstieral, že nevie, o čom hovoria – ako to mysleli, že je jeho správanie sexistické a mačistické?

Ohradzoval sa, že sa k nemu správajú ako k malému dieťaťu a odmietal vidieť, že on sám ľudí infantilizuje neustále. Skutočnosť, že je farebným mužom, čo sa orientuje v téme rasizmu, maskovala jeho násilné správanie v rámci osobných vzťahov aj v radikálnych organizáciách.

Citujem jednu z jeho bývalých partneriek: „Vďaka tomu, že bol schopný radikálnej rasovej analýzy, mu muži, no sem-tam aj ženy, odpúšťali to, že sa vo svojich vzťahoch správa násilne a dominantne. Keď sme hnutie nechceli pripraviť o farebného muža, museli sme svoju kritiku jeho správania nechať za dverami.“

Jedným z dôvodov, prečo je také náročné brať farebných mužov na zodpovednosť za reprodukovanie rodovo podmieneného násilia, je skutočnosť, že farebné ženy a bieli aktivisti stále veria, že farební muži to v živote majú ťažšie než ktokoľvek iný.

Ako vziať na zodpovednosť človeka, o ktorom si myslíš, že ho štát považuje za nepriateľa číslo jedna? Nanešťastie, tento muž nebol jediným podobným človekom, s ktorým som sa v radikálnych hnutiach stretla – iba jeden z tých bystrejších.

Keď si čítam staré emaily, šokuje ma, koľko správ od mužských kolegov-aktivistov má násilný tón či obsah, aké pre nich bolo ľahké ponižovať druhých ľudí za nepodstatné chyby. Ešte viac ma prekvapujú moje mierne, diplomatické odpovede – podobné spôsobu, akým komunikujú ľudia, čo zažili týranie – ako som sa snažila upokojiť súdruhov, ktorí nevideli nič zlé na tom, že kričia na svoje partnerky, kamarátov a iných aktivistov.

Podobní muži sa vyskytovali vo viacerých organizáciách, v ktorých som pracovala. Ako ten, ktorý svoju priateľku nazval kravou počas stretnutia s farebnou mládežou, ktoré sme organizovali. Ten, ktorý sexuálne obťažoval queer Chicana dvojicu počas výletu do Mexika, snažiac sa presvedčiť ich, aby s ním išli do trojky.

Tí muži, čo nesplnili niečo čo sľúbili, odmietli počúvať akékoľvek výčitky zo strany svojich spolubojovníčok, nechali tieto ženy spraviť ich vlastnú úlohu za nich a po jej dokončení sa tvárili, že išlo o ich zásluhu.


Keď niekto vedome nakazí ženy sexuálne prenosnými chorobami, fyzicky ich týra, na stretnutiach ich neberie vážne, dáva ich na druhú koľaj a vytláča ich z radikálnych hnutí, zatiaľ čo naši spojenci obhajujú známych mizogýnov, aktivisti sa takto podieľajú na snahe štátu o naše zničenie.

Ten postgraduálny študent, čo mlátil svoju partnerku a každý o tom vedel, ale kedykoľvek sa na to niekto opýtal, ľudia sa tvárili zahanbene a mrmlali: „je to komplikované“. Tí, čo neustále ponižovali queer ľudí, dokonca aj svojich súdruhov a súdružky. Najmä ten, čo si myslel, že by bolo revolučné „zabiť všetkých tých buzerantov, aj tých, čo sa tvária, že sú hetero, ktorí kazia naše deti, ohrozujú naše rodiny, náš svet a naše životy“.

Ten, čo ťa prekričal na stretnutí, alebo ti povedal, že si príliš pekná na to, aby si bola feministka. Či ten, čo veril, že homosexualita je choroba privezená z Európy. Áno, o ňom hovorím.

Väčšina týchto mužov pravdepodobne nebola informátormi. Čo je škoda, lebo to znamená, že za svoju deštruktívnu prácu nedostali zaplatené. Týchto mizogýnov by sme mohli považovať za neúmyselných agentov štátu.

Bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú informátormi, svojimi skutkami prispievajú k stále pokračujúcej snahe terorizovať sociálne hnutia a ľudí, korí ich vytvárajú. Ponižovanie queer aktivistov a odsúvanie ich politických snáh bokom, je súčasťou pokračujúceho štátneho projektu násilia voči radikálom.

Keď niekto vedome nakazí ženy sexuálne prenosnými chorobami, fyzicky ich týra, na stretnutiach ich neberie vážne, dáva ich na druhú koľaj a vytláča ich z radikálnych hnutí, zatiaľ čo naši spojenci obhajujú známych mizogýnov, aktivisti sa takto podieľajú na snahe štátu o naše zničenie.

Štát davno pochopil to, čo má ľavica problém akceptovať: z mizogýnov sa stávajú skvelí informátori. Predtým či bez ohľadu na to, či ich štát niekedy naberie do služby s cieľom rozložiť nejaké hnutie, už majú skúsenosť s deštruktívnym správaním.

Netreba ich trénovať a môžu hneď nastúpiť do práce. Čo by mohlo účinnejšie paralyzovať našu prácu, než odchod žien a queer ľudí z našich hnutí, pretože im niekto opakovane klamal, ponižoval ich či k nim bol fyzicky/verbálne/psychicky/sexuálne násilný? Alebo keď musíte odložiť rozhovory týkajúce sa samotnej práce, lebo potrebujete skupinovo prejednať najnovšie nevhodné správanie jedného z členov? Alebo keď tento človek rozširuje dezinformácie a spôsobuje tak konflikty medzi rôznymi radikálnymi skupinami? Nič tak nespomalí budovanie hnutia ako mizogýn.

FBI teda pochopila, že ak v aktivistických skupinách existujú ľudia, ktorým ide o moc a ktorí si pod mocou predstavujú možnosť ovládať iných, tak naše hnutia nikdy neuskutočnia potenciál zmeniť svet.

Ak všetku svoju energiu minieme na upratovanie neporiadku, ktorý po sebe zanechali informátori (a ľudia, ktorí sa správajú ako oni), nebudeme sa môcť venovať skutočnej práci na našom cieli oslobodenia a budovania takých komunít, v akých chceme žiť – pozitívnych, zameraných na ľudí.

Parafrázujúc bell hooks, tam, kde je vôľa dominovať, nemôže existovať spravodlivosť, pretože budeme nevyhnutne reprodukovať rovnaké druhy nespravodlivosti, proti ktorým tvrdíme, že bojujeme. Nastal jednoducho čas, kedy sa naše hnutia musia radikálne, od základu, zmeniť.

Pohľad vpred: vytváranie rodovej spravodlivosti v našich hnutiach

Radikálne hnutia si ničivú silu rodovo podmieneného násilia nemôžu dovoliť. Ak budeme podceňovať politické súvislosti patriarchálneho správania na naše komunity, tieto komunity neprežijú.

Keď rozjímam nad tým, ako by sme si s týmito druhmi správania v rámci našich hnutí mohli poradiť, obraciam sa v poslednom čase na diela queer alebo feministických farebných ľudí. Prečítala som autobiografie žien, ktoré zažili sociálne hnutia oslabené chaosom vyvolaným mačizmom.

Znovuobjavujem diela, ktoré napísali bell hooks, Roxanne Dunbar-Ortiz, Toni Cade Bambara, Alice Walker, Audre Lorde, Gioconda Belli, Margaret Randall, Elaine Brown, Pearl Cleage, Ntozake Shange, a Gloria Anzaldúa aby som zistila, ako si s rodovo podmieneným násilím v oslobodzovacích hnutiach poradili iné ženy.

Audre Lorde

Spomínané diela mi tiež pomohli spochybniť jednoduché či šablónovité odpovede na otázku, akým spôsobom v našich komunitách reprodukujeme násilie. Neuveriteľne nápomocné mi pri tejto úlohe boli aj novšie práce radikálnych farebných feministiek, najmä zine Revolúcia sa začína doma: konfrontovanie partnerského násilia v aktivistických komunitách (Revolution Starts at Home: Confronting Partner Abuse in Activist Communities), ktorý vytvorili Ching-In Chen, Dulani a Leah Lakshmi Piepzna-Samarasinha.

No pre produktívne riešenie tejto dilemy existujú mnohé iné zdroje, než len knihy. Jedným z najmocnejších nástrojov, aké máme k dispozícii, je jednoducho hovoriť o tom. Už dlhšie vediem rozhovory so staršími farebnými ženami, aktívnymi v rôznych sociálnych hnutiach, ktoré zažili podobné veci ako ja a tiež si s inými ženami vymieňam skúsenosti s tým, že sme prežili násilie.

V lete roku 2008 som začala s Cristinou Tzintzún vytvárať workshopy o tom, ako skoncovať s mizogýniou a vytvárať kolektívne druhy zodpovednosti. Cristina je aktivistka za práva pracujúcich, pochádza z Austinu a je autorkou eseje Killing Misogyny: A Personal Story of Love, Violence and Strategies for Survival (preložiteľné ako „Zabi mizogýniu, alebo sa ňou nechaj zabiť: osobný príbeh lásky, násilia a stratégií prežitia). Okrem toho sme začali s ešte oslobodzujúcejšou aktivitou: verejne pomenovávame naše skúsenosti a vyzývame naše komunity, aby začali venovať pozornosť tomu, čo sme my a mnohí ďalší ľudia zažili.

Preklad: Dana Vitálošová