Dnes môžeme vidieť na pultoch kníhkupectiev rôzne moderné rozprávky, prerozprávania klasických legiend a reinterpretácie okorenené štipkou feminizmu. Či už knihy ako O Bezvláske (Gabriela Futová, 2016) alebo Príbehy na dobrú noc pre rebelky (Elena Favilli a Francesca Cavallo, 2018), dievčatám ukazujú, že princezné sa dokážu zachrániť aj samé a že krása nie je všetko, na čom záleží.

Cesta k takýmto príbehom však nebola jednoduchá. Hoci v tradičných rozprávkach nájdeme jednu či dve postavy, ktoré sú nezávislé a vymykajú sa motívu zachránenej princeznej, väčšina z nich práve zapadá do tohto vzorca.

V klasických rozprávkach je kráľovná buď dobrá, alebo zlá; pekná, alebo škaredá; hlúpa, alebo múdra. Princeznú musí zachrániť princ, prípadne ju dostáva ako „odmenu“ za porazenie akejsi príšery, draka, či čarodejnice.

Stereotypizácia je stále častá či už v literatúre pre deti, ale i dospelých. Postmoderná literatúra sa snaží tieto čierno-biele postavy rozvíjať.

Čitateľa už nezaujíma, že Popoluškine sestry boli zlé, ale to, prečo – v takýchto a podobných prerozprávaniach sa často dostaneme k postavám, ktoré sú takpovediac „sivé“ – ani, zlé, ani dobré, ale niečo medzi tým, s vlastným morálnym kompasom, ktorý pramení z povahy postavy.

Tieto postavy sa následne vymykajú aj z rodových stereotypov, ktoré boli v príbehoch častými motívmi. Dostávame sa tak k nepochopenej macoche ako matke Popolušky či k princeznám, ktoré sa vôbec nechceli vydávať a byť dané do daru spolu s kráľovstvom.

Fantasy žáner je jeden z najbližších rozprávkam. Aj preto sa prerozprávania klasických príbehov často označujú ako fantastika. Práve tá nám umožňuje preskúmať nemožné, či nadprirodzené, prekonať hranice reality, no nakoniec sa do nej vrátiť – zmenení, múdrejší, lepší.

Ak sa pozrieme na to, čo fantastické príbehy a rozprávky spája, netreba hľadať dlho: čarovná krajina, cieľ, ktorý treba splniť, čierno-biele postavy, čary, víťazstvo dobra na zlom.

Dnes to už tak našťastie nie je. Vyššie spomenuté knižky učia deti odmalička iným hodnotám, akými sú iba vonkajšia krása a spoliehanie sa na pomoc od druhých.

Budujú zdravé sebavedomie, ktoré je nevyhnutne potrebné pre vývoj i psychiku. Čo však predchádzalo takýmto príbehom?

V tomto článku vám predstavíme jednu z autoriek, ktorá svojou tvorbou nepochybne prispela k tomu, že už neučíme dievčatá spoliehať sa na svoju krásu, spanilý úsmev a čakanie na princa, ktorý ich zachráni. Jej postava fiktívnej kráľovnej dokazuje, že aj v staršej fantastickej literatúre môžeme nájsť hrdinky, ktoré sú obdivuhodne silné, nezávislé a odlišujú sa od už spomenutých stereotypov.

Britská spisovateľka Tanith Lee sa narodila v roku 1947 a zomrela v roku 2015. Na Slovensku málo známa a neprekladaná autorka patrila medzi jeden z najvýraznejších hlasov v britskej fantasy literatúre.

Napísala asi 90 románov a 300 poviedok a v roku 1980 ako prvá žena získala ocenenie British Fantasy Award (britská cena fantázie) za dielo Pán Smrti (Death’s Master).

Kritici jej diela často označujú ako feministické nielen kvôli silným a nezávislým ženským postavám, o ktorých Lee píše, ale aj kvôli spracovávaným témam sexuality, identity, rodu či postaveniu ženy v spoločnosti.

Bolo to práve dielo Pán Smrti (1979), ktoré sa stretlo s výrazným úspechom u čitateľov aj kritikov. Na fiktívnej Plochej Zemi (podobnosť s Pratchettom čisto náhodná – svoju prvú knihu zo série Plochozeme vydal v roku 1983) žije kráľovná Narasen a vládne bohatej, prosperujúcej krajine.

Vychovali ju „skôr ako syna, nie ako dcéru, čo jej vyhovovalo“. „Leopardia kráľovná“ miluje lov a ženy, vládne prísne, no spravodlivo. Atypické zobrazenie vládkyne ako iba akéhosi doplnku kráľa podčiarkuje fakt, že vládne sama a tento stav neplánuje meniť.

Zároveň nezapadá medzi tradičné rozprávkové zlé kráľovné, ktoré musí hlavný hrdina zvrhnúť z trónu a poukazuje na to, že Lee rada experimentovala s homosexuálnymi, bisexuálnymi či androgýnnymi postavami.

Zápletka spočíva v kliatbe, ktorú na kráľovnú uvalí odvrhnutý čarodej. Pokúsi sa ju totiž znásilniť, i keď sama tvrdí, že „s mužmi nespáva“. Čarodeja kráľovná premôže, no ten pred smrťou vysloví kliatbu, že zem, ktorej Narasen vládne, bude pustá ako ona sama, kým neporodí dieťa.

Kliatba sa napĺňa a krajina chradne a tak sa z kráľovej stáva „pobehlica“, ktorá sa snaží otehotnieť za každú cenu. Keď sa jej to konečne podarí, krajina zakvitne, mor odchádza, chudoba sa mení v bohatstvo.

Narasen však pre tento blahobyt trpí: „o dieťati rozmýšľala s nechuťou,“ „opovrhuje tehotenstvom a uprednostňuje lov leopardov“. Obetuje sa však, i keď nikdy neprijíma identitu matky. Kvôli tehotenstvu nemôže jazdiť na koni, loviť, nemá chuť do jedla. Podstupuje ho iba kvôli záchrane svojej krajiny. Táto nechuť vrcholí v myšlienke dieťa po narodení zabiť, čo však kráľovná nestíha, pretože umiera pri pôrode.

Ak si však myslíte, že jej príbeh končí, mýlite sa. Narasen zostáva i po smrti nezlomená, hrdá, a každou štipkou duše kráľovná. Nechcené dieťa ju obralo o život i o kráľovstvo, no ona začne vládnuť krajine smrti, kde získava späť svoju stratenú identitu.

Postava Narasen je zaujímavá, pretože sa vymyká tradičným zobrazeniam rozprávkových či fantasy postáv v roli vládkyň. Autorka postavu prirodzene vykresľuje s homosexuálnou orientáciou, čo vo svete Plochej Zeme nevyvoláva žiadne otázky ani námietky.

Odmietanie materstva naznačuje, že rola ženy neleží iba v reprodukcii – práve naopak, v tomto prípade kráľovnú oberie o všetko. Sama seba vníma ako „bojovníčku, ktorú prinútili hrať sa na matku“. Trpký osud kráľovnej jej však vynahradí posmrtný život, v ktorom získava naspäť stratenú identitu i moc.

Podobné silné, nezávislé postavy môžeme dnes nájsť už v literatúre pre dospelých i pre deti bežne. Možno za ne vďačíme aj autorkám, ako sú Tanith Lee, Angela Carter či Jane Gasgell, ktoré medzi prvými priniesli do fantasy žánru viac nezávislosti a silnejší hlas pre ich hrdinky.

Zdroj citátov (preložila autorka článku): Tanith Lee, Death’s master. 1979, TaLeKa, 453 s.

Zdieľaj na: