Poznámka prekladateľky: Bullshit job je termín, pre ktorý som nenašla presný preklad do slovenčiny. Významovo sa k nemu približuje „povolanie o hovne“. V tomto výraze však chýba dôležitá súčasť pôvodného významu: zamestnanie, ktoré je samo o sebe klamstvom. Ide teda o zbytočnú prácu, ktorú vydávajú za dôležitú. Rozhodla som sa preto v názve článku zachovať pôvodný anglický termín.


Preložené z originálu „On the Phenomenon of Bullshit Bobs: A Work Rant“ uverejneného v magazíne STRIKE! v roku 2013. Zverejnené so súhlasom autora.

V roku 1930 John Maynard Keynes predpovedal, že do konca storočia obyvatelia krajín ako Veľká Británia či USA budú môcť vďaka technickému pokroku pracovať iba 15 hodín týždenne. Máme dobrý dôvod veriť, že jeho predpoklady boli správne. Technológie na to máme. Napriek tomu sa nič podobné neudialo. Namiesto toho poslúžil technologický pokrok na vynájdenie spôsobov, ako nás prinútiť pracovať ešte viac. Práve preto vznikli povolania, ktoré sú v skutočnosti nezmyselné. Masy ľudí, hlavne v Európe a severnej Amerike, trávia celé svoje produktívne roky činnosťami, o ktorých si tajne myslia, že ich v skutočnosti netreba robiť. Táto situácia spôsobuje hlboké morálne a duchovné škody. Je to jazva na našej kolektívnej duši. Napriek tomu o tom prakticky nikto nehovorí.

Prečo sa Keynesom sľubovaná utópia, tak dychtivo očakávaná ešte v 60tych rokoch, nikdy nezhmotnila? Obvyklým dnešným vysvetlením je, že Keynes do svojich výpočtov nezarátal masívne zvýšenie konzumu. Dostali sme vraj na výber – menej práce alebo viac hračiek a pôžitkov, a kolektívne sme si vybrali to druhé. To je pekný príbeh s ponaučením, ale ak mu venujeme aspoň chviľu hlbšieho zamyslenia, prídeme na to, že nie je pravdivý. Áno, od dvadsiatych rokov sme boli svedkami vzniku nekonečného množstva nových povolaní a priemyselných odvetví, no napriek tomu má len málokto z nás na svedomí produkciu a distribúciu sushi, iPhonov či luxusných tenisiek.

Takže o čom presne sú tieto nové džoby? Nedávna správa porovnávajúca zamestnanosť v USA medzi rokmi 1910 a 2000 nám dáva jasný obraz (mimochodom, veľmi podobný tomu vo Veľkej Británii). V priebehu minulého storočia sa dramaticky znížil počet ľudí zamestnaných v domácnosti, v priemysle a v poľnohospodárstve. Zároveň sa strojnásobil počet „profesionálnych, manažérskych, úradníckych, obchodníckych pracovníkov, alebo zamestnaných v službách“ z jednej štvrtiny na tri štvrtiny všetkých zamestnaných. Inak povedané, produktívne povolania, ako sa predpokladalo, kvôli automatizácii väčšinou zmizli (a to aj keď rátate pracujúcich v priemysle v globálnom meradle, vrátane ťažko pracujúcich v Indii a v Číne, títo ľudia už nie sú ani náhodou takým veľkým percentom svetovej populácie, ako bývali.)

Ale namiesto toho, aby sme masívnemu zníženiu hodín práce umožnili oslobodiť svetovú populáciu tak, aby sa mohla venovať sa vlastným projektom, záľubám, víziám a nápadom, zaznamenali sme nafúknutie ani nie tak sektoru „služieb“, ako skôr administratívy. Vznikli úplne nové pracovné odvetvia, ako napríklad finančné služby či telemarketing a do nevídaných šírok sa rozrástli sektory ako obchodné právo, správa školstva a zdravotníctva, ľudské zdroje a vzťahy s verejnosťou. Tieto čísla pritom vôbec neberú do úvahy všetkých tých ľudí, ktorých prácou je poskytovať spomínaným odvetviam administratívnu, technickú alebo bezpečnostnú podporu či celú škálu pomocných odvetví (kúpanie psov, celonočná donáška pizze), ktoré existujú preto, že všetci ostatní trávia toľko svojho času prácou v ostatných sektoroch.

Práve pre tieto povolania som vymyslel názov „bulšit džoby“.

Pripadá mi to, akoby si niekto vymýšľal nezmyselné povolania len preto, aby sme všetci neustále pracovali. A presne to je najväčšou záhadou. V kapitalizme by sa niečo podobné nikdy nemalo stať. Je pochopiteľné, že v starých neefektívnych socialistických štátoch ako v Sovietskom Zväze, kde sa práca považovala zároveň za právo aj svätú povinnosť, systém produkoval toľko džobov, koľko bolo treba (preto na predaj kusu mäsa potrebovali v sovietskych potravinách troch predavačov). Samozrejme, toto je práve problém, ktorý by mala konkurencia na trhu vyriešiť. Podľa ekonomickej teórie by to posledné, čo budú firmy, ktorým ide o zisk robiť, je míňať peniaze na pracovníkov alebo pracovníčky, ktorých v skutočnosti nepotrebujú. Napriek tomu sa to deje.

Zatiaľ čo korporácie nemilosrdne prepúšťajú, vyhadzovy sa bez výnimky najviac týkajú ľudí, ktorí v skutočnosti vyrábajú, prenášajú, opravujú, alebo udržiavajú veci; vďaka nevysvetliteľnej alchýmii sa počet zamestnaných byrokratov v konečnom dôsledku zvyšuje a stále viac a viac pracujúcich má v zamestnaní oficiálne tráviť 40 alebo až 50 hodín týždenne, zatiaľ čo v skutočnosti pracuje tých 15 hodín, ktoré predpovedal Keynes. Zvyšok času potom trávia organizovaním alebo účasťou na motivačných seminároch, apdejtovaním svojich facebookových profilov, alebo sťahovaním filmov.

Odpoveď zjavne nie je ekonomická, ale morálna a politická. Vládnuca vrstva zistila, že štastná a produktívna populácia s kopou voľného času pre ňu predstavuje smrteľné nebezpečenstvo (pomyslite na to, čo sa začalo diať, keď sme sa k tomu v 60tych rokoch priblížili). Zároveň, viera, že práca je sama o sebe morálnou hodnotou a keď nie ste ochotní podrobiť sa intenzívnej pracovnej disciplíne počas celého dňa, nič si nezaslúžite, vládnucej vrstve tiež veľmi vyhovuje.

Raz, keď som rozmýšľal nad zjavne nekonečným rastom administratívnych povinností na britských vysokoškolských katedrách, napadla mi jedna z možných verzií pekla. Peklo je skupina ľudí, ktorá trávi väčšinu svojho pracovného času prácou na úlohe, ktorá ich nebaví a v ktorej nie sú veľmi dobrí. Povedzme, že ich najali, pretože sú skvelí výrobcovia vitrín. Zistia však, že od nich chcú aby trávili veľkú časť pracovného času vyprážaním rýb. Nejde ani tak o to, že by niekto potreboval pražené ryby. Teda, existuje dopyt len po limitovanom počte vyprážaných rýb. No týchto pracovníkov aj tak posadne nenávisť pri myšlienke, že niektorí z ich kolegov možno trávia viac času výrobou vitrín a dostatočne sa nevenujú svojim vyprážacím povinnostiam. A tak sa po dielni onedlho povaľujú zbytočné, zle vypražené ryby. Myslím, že toto je celkom výstižný popis morálnych dynamík našej ekonomiky.

Som si vedomý toho, že podobný argument okamžite narazí na námietky: „kto ti dal právo súdiť, ktoré zamestnania sú naozaj potrebné? Čo v skutočnosti potrebuje naša spoločnoť? Si profesor antropológie, kto potrebuje teba?“ (Mnohí čitatelia bulváru by považovali existenciu môjho povolania za definíciu márnotratného spoločenského výdavku.) Na jednej úrovni je toto zjavne pravda. Neexistuje objektívne meradlo spoločenskej hodnoty.

Nedovolil by som si oponovať komukoľvek, kto je presvedčený o tom, že jeho povolanie má pre svet prínos. Ale čo ľudia, ktorí sú sami presvedčení o nezmyselnosti svojej pracovnej pozície? Prednedávnom som narazil na bývalého spolužiaka, ktorého som nevidel od svojich 12 rokov. S úžasom som zistil, že sa z neho najprv stal básnik a neskôr spevák rockovej kapely. Počul som niektoré z jeho piesní v rádiu a netušil som, že spevák je niekto, koho poznám. Zjavne bol môj bývalý spolužiak geniálny, inovatívny a svojou prácou zlepšoval a spríjemňoval životy ľudí po celom svete. Napriek tomu po niekoľkých neúspešných albumoch prišiel o zmluvu s vydavateľstvom a sužovaný dlhmi, s povinnosťou starať sa o novorodenú dcéru skončil tak, že sa, podľa vlastných slov „rozhodol pre obvyklú dráhu bezcieľnych ľudí: štúdium práva.“ Teraz je z neho obchodný právnik v prominentnej newyorskej firme. Sám vyhlásil, že je jeho džob úplne zbytočný, nič neprináša svetu a nemal by podľa neho vôbec existovať.

Je veľa otázok, ktoré sa tu natískajú. Napríklad, čo to hovorí o našej spoločnosti, že vytvára extrémne obmedzený dopyt po talentovaných básnikoch-hudobníkoch, ale zdanlivo nekonečný po špecialistoch na obchodné právo? (Odpoveď: ak 1% populácie vlastní väčšinu dostupného bohatstva, to, čomu hovoríme trh, odráža služby, ktoré jedno percento považuje za užitočné alebo dôležité). Ale hlavne, ide o dobrú ukážku toho, že väčšina ľudí v zbytočných povolaniach si je v skutočnosti vedomá tohto faktu. Vlastne som nikdy nestretol obchodných právnikov, ktorí by si nemysleli, že je ich zamestnanie bulšit. To isté platí aj o všetkých nových povolaniach opísaných vyššie. Existuje celá skupina platených profesionálov, ktorých keby ste stretli na párty a priznali by ste, že robíte čokoľvek zaujímavé (napríklad, že ste antropológ), budú sa snažiť vyhnúť rozprávaniu o svojom zamestnaní. Keď budú mať trochu vypité, spustia celú tirádu o tom, aká je ich práca v skutočnosti nezmyselná a hlúpa.

Sme tu svedkami závažného psychického násilia. Ako môže človek vôbec hovoriť o dôstojných pracovných podmienkach, keď cíti, že by jeho povolanie nemalo existovať? Ako by takáto situácia mohla nespôsobovať hlboký hnev a nenávisť? Tu je práve zakopaná geniálnosť systému, v ktorom žijeme: jeho vládcovia prišli na spôsob, ako v príklade s vyprážaním rýb, ako sa postarať o to, aby tento hnev smeroval voči tým, ktorých práca má zmysel. Napríklad, základným pravidlom našej spoločnosti je, že čím viac úžitku majú iní ľudia z vašej práce, tým menej ste za ňu platení. Opäť, nie je ľahké nájsť objektívne meradlo užitočnosti, ale môžeme sa opýtať: čo by sa stalo, keby isté povolanie jednoducho zmizlo? Nech si o zdravotných sestrách, smetiaroch či mechanikoch myslíte čokoľvek, je zjavné, že ak by sa zrazu vyparili, malo by to okamžité a katastrofické následky. Svet bez učiteliek a učiteľov alebo prístavných robotníkov, by mal čoskoro vážne problémy. Dokonca aj bez spisovateľov sci-fi literatúry alebo ska hudobníkov by bol svet zjavne menej hodnotným miestom. No ak by sme prišli o riaditeľov súkromných investičných spoločností, lobistov, PR pracovníkov, poisťovákov, telemarketérov, vymáhačov dlhov alebo právnych poradcov, nie je celkom jasné, či by spoločnosť utrpela. (Mnohí majú podozrenie, že by jej to výrazne prospelo). Napriek tomu, okrem hŕstky povolaní (lekári – v kontexte USA, pozn. prekladateľky), toto pravidlo platí prekvapujúco dobre.

Čo je ešte zvrátenejšie, existuje široká spoločenská zhoda, že takto by to malo byť. Táto situácia pritom tajne nahráva do karát pravicovému populizmu. Môžete si to všimnúť napríklad vtedy, keď protestujú pracovníci a pracovníčky londýnskeho metra. Bulvár voči nim rád vzbudzuje rozhorčenie, obviňujúc ich z paralyzovania mesta. Samotný fakt, že zamestnanci metra môžu znehybniť Londýn dokazuje, že je ich práca potrebná a to je presne to, čo ľudí hnevá. Ešte lepšie je to vidieť v USA, kde sa Republikánom podarilo rozdúchať nenávisť voči učiteľom a učiteľkám, alebo automechanikom (a oveľa menej odporu voči vedeniu škôl či manažérom v automobilovom priemysle, ktorí mali tieto problémy na svedomí) za ich, vraj, nafúknuté platy a benefity. Je to ako keby hovorili: „ale veď máte to šťastie, že učíte deti! Alebo vyrábate autá! Môžete robiť niečo zmysluplné! A ešte sa opovažujete vyžadovať slušné penzie a zdravotnú starostlivosť?“

Ak by niekto vymýšľal pracovný režim dokonale vytvorený na udržiavanie moci finančného kapitálu, iba ťažko by tento systém navrhol lepšie. Skutoční, produktívni pracovníci sú bez prestania utláčaní a zneužívaní. Zvyšok pracujúcich sa delí na všeobecne preklínaných nezamestnaných a väčšej vrstvy, platenej v podstate za nič, v pracovných pozíciách vymyslených tak, aby sa zamestnanci identifikovali s pohľadom na svet a s hodnotami vládnúcej vrstvy (manažéri, administrátori, atď.) a najmä s ich finančnými ikonami. No zároveň táto situácia podnecuje neznášanlivosť voči komukoľvek, koho práca má zjavnú a nepopierateľnú spoločenskú hodnotu. Samozrejme, tento systém nevznikol zámerne. Vynoril sa po takmer storočí pokusov a omylov. No je to jediné vysvetlenie dôvodu, prečo napriek našim technologickým schopnostiam, nepracujeme všetci 3 alebo 4 hodiny denne.

Autor: David Graeber
Preklad: Dana Vitálošová


Ak vás zaujíma, prečo bulšit džoby vznikli, aké druhy týchto povolaní poznáme a ďalšie zaujímavosti, odporúčame knihu od autora tohto textu Bullshit Jobs: A Theory. Zatiaľ nie je dostupná v slovenčine ani češtine. Dozviete sa v nej napríklad aj o shit džoboch – teda o práci, ktorá je dôležitá, no veľmi zle zaplatená a prečo je to tak.

O autorovi

David Graeber je americký antropológ, vyučuje na London School of Economics.
Graeber sa venuje politickému aktivizmu a je fanúšikom anarchizmu. V minulosti sa zúčastnil napríklad protestov proti Svetovému ekonomickému fóru v New Yorku (2002) a je členom Industrial Workers of the World.