Minulý štvrtok sa v kanadskej provincii Ontário skončil súdny proces s neočakávaným pozitívnym výsledkom.

Sudca Marvin Zuker v ňom uznal za vinného zo znásilnenia istého Mustafu Ururyara, ktorý v januári minulého roku prinútil k orálnemu sexu a potom znásilnil svoju vtedajšiu kolegyňu Mandi Gray.

Čo bolo na tomto procese neočakávané?

  • Sudca bral obvinenie, ktoré vzniesla Mandi Gray, vážne a prípadom sa zaoberal.
  • Sudca nevinil obeť z toho, čo sa jej stalo, len preto, že v ten večer pila alkohol alebo preto, že s útočníkom v tej dobe už pár týždňov chodila.
  • Sudca nebral ako fakt tvrdenie obvineného, že Mandi Gray v ten večer súhlasila so sexom a dokonca si ho vyžadovala.
  • Svedectvo obeti sudca nepovažoval za nedôveryhodné alebo vykonštruované.
  • A hlavne: po preskúmaní skutočnosti jej dal za pravdu.

„Dobrá obeť je mŕtva obeť”

Záverečná správa, ktorú sudca Zuker vydal k tomuto procesu, je ako balzam pre dušu každého, kto sexuálne násilie zažil na vlastnej koži. Zuker v nej totiž píše niečo, čo odborníci na problematiku sexuálneho násilia a znásilnení hovoria už dlho. Okrem iného si v nej prečítate aj toto:

„Mýty obostierajúce znásilnenie by mali byť zborené raz a navždy. Nezáleží na tom, či obeť pila, či bola sama vonku po zotmení, či ju niekto sexuálne vydieral, či bola na rande s útočníkom, alebo čo mala oblečené. Nikto si nekoleduje o to, aby bol znásilnený.”

A tiež:

„Počas väčšej časti ľudských dejín platilo, že “dobrá” obeť znásilnenia, taká, ktorá je “dôveryhodná”, je mŕtva obeť.

Existuje množstvo mylných predstáv o tom, čo pokladať za “skutočné” znásilnenie a ako sa má “skutočná” obeť znásilnenia chovať (napríklad, že by mala kričať, odporovať za každú cenu a okamžite hlásiť, čo sa stalo).

Nezáleží na tom, ako dôsledne navrhneme zákony týkajúce sa sexuálneho násilia. Platí, že čím viac sa obvinenie zo znásilnenia odkláňa od stereotypov, tým pravdepodobnejšie bude posudzované ako nedôveryhodné.

Žiaden iný typ zločinu nevyvoláva takú mieru nedôvery, upodozrievania a obviňovania obeti. Žiaľ, obviňovanie obeti je v prípade znásilnení bežné a zostáva jednou z najzávažnejších prekážok vo výkone spravodlivosti a pri trestaní vinníkov.”

Ktoré sú teda niektoré z najškodlivejších mýtov a stereotypov o znásilnení?

Mýtus #1: Znásilnenia sú zločinom z impulzu. Ide pri nich o sexuálne uspokojenie.

Fakt: 90% skupinových znásilnení a 58% znásilnení jednotlivcami je plánovaných. Dokopy je teda zhruba 75% všetkých znásilnení plánovaných.

Znásilnenia sú zriedkavo výsledkom nekontrolovateľného impulzu, práve naopak: jeden z emočných zámerov, ktorý majú obvykle násilníci, je mať obeť pod kontrolou.

Z prípadov usvedčených násilníkov vieme, že najzásadnejší motív pre ich činy bola agresia, potreba dominovať a hnev, NIE sexuálna túžba. Sex nie je v tomto prípade príčinou, ale nástrojom ako zraniť, ponížiť alebo dostať obeť do svojej moci.

Mýtus #2: Žena, ktorá bola znásilnená, vyprovokovala útočníka svojim správaním alebo oblečením.

Fakt: Nie. Oblečenie alebo správanie nedáva nikomu právo znásilniť, zneužiť alebo zraniť. Dokonca aj v prípadoch, kedy by žena flirtovala alebo vykazovala záujem o sex, nevyprosuje si znásilnenie. Nikto si totiž o znásilnenie nekoleduje a nikto si ho nezaslúži.

Podľa Federal Commission on Crimes of Violence len 4% evidovaných prípadov sexuálneho násilia v Spojených štátoch má nejaký element komplicitného správania zo strany obete. Vo väčšine takýchto prípadov pritom nejde o nič viac než to, že sa žena obliekla alebo kráčala spôsobom, ktorý je považovaný v rámci spoločenských noriem za atraktívny.

V skutočnosti sú medzi evidovanými obeťami znásilnenia ženy všetkých vekových kategórii, fyzických charakteristík a pôvodu. Útoky, ktoré boli evidované, sa napríklad týkajú žien vo veku od dvoch mesiacov až do 90 rokov. Spoločným znakom znásilnených žien nie je ich správanie alebo oblečenie ale ich zraniteľnosť, ktorú útočníci zneužívajú.

Problém spočíva do istej miery v tom, ako muži interpretujú ženské správania. Pokiaľ je napríklad žena počas konverzácie priateľská alebo milá – a ženy sú často učené, aby boli za každú cenu v rozhovore priateľské a milé – niektorí muži automaticky interpretujú takéto správanie ako žiadosť o sex.

Mýtus #3: Pokiaľ by išlo o skutočné znásilnenie, obeť by sa fyzicky bránila a násilie by zanechalo viditeľné fyzické stopy.

Fakt: Absolútna väčšina obetí myslí predovšetkým na to, ako znásilnenie prežiť. Znamená to tiež, že obeť sa obvykle snaží minimalizovať svoju fyzickú ujmu. Nemusí pritom vedieť, aké nebezpečenstvo jej skutočne hrozí, ako ďaleko je útočník ochotný zájsť vo svojich hrozbách, a či má šancu ubrániť sa alebo utiecť.

Obete znásilnenia by preto nemali byť kritizované za to, ako sa počas znásilnenia správali, alebo ak nekládli “dostatočný” odpor. Násilníci sa sami snažia často vyhnúť zápasu a preto používajú také spôsoby nútenia, vydierania a manipulácie, ktoré nezanechávajú fyzické stopy. Alkohol a drogy sú dobrým príkladom toho, ako môžu svoju obeť znehybniť a dostať pod kontrolu bez toho, aby s ňou museli zápasiť.

Absencia fyzických stôp po znásilnení nie je dobrým indikátorom toho, či došlo k znásilneniu alebo nie. Sexuálne násilie navyše zanecháva aj psychické stopy, ktoré nie sú fyzicky viditeľné.

Mýtus #4: Pokiaľ znásilnený muž ejakuluje, nešlo o znásilnenie, lebo sa mu páčilo.

Fakt: Nie, to, že niekto vyvrcholí, neznamená, že si daný sexuálny akt „užil“ alebo že po ňom túžil. Orgazmus môže byť prirodzená fyziologická reakcia na dráždenie, nad ktorou nemá obeť žiadnu kontrolu. Prítomnosť orgazmu neznamená, že išlo o sexuálny styk so vzájomným súhlasom.

Mýtus #5: Ženy klamú o tom, že boli znásilnené, aby sa pomstili, pretože tým niečo získajú alebo pretože sa hanbia po tom, ako mali sex.

Fakt: Hoci sa ojedinele stane, že obvinenie zo znásilnenia sa ukáže ako vykonštruované, média takýmto prípadom venujú neprimerane veľkú pozornosť. To často vedie k tomu, že verejnosť sa domnieva, že ide o bežný jav.

V skutočnosti je problém opačný: obete znásilnenie nenahlásia, pretože sa obávajú, že im polícia nebude veriť alebo že ich obvinenie bude označené za vykonštruované. Štúdia Ottawskej univerzity z roku 2012 napríklad naznačuje, že len 0.3% páchateľov sexuálneho násilia je v Kanade potrestaných. 

Mýtus #6: Ženy sú najčastejšie znásilňované neznámymi mužmi, mimo svojho domova a po zotmení. Najlepšou ochranou je nechodiť večer sama po neznámych miestach.

Fakt: Iba asi 10% znásilnení bolo spáchaných osobami, ktoré obeť pred útokom nepoznala. Drvivá väčšina útočníkov sú osoby, ktoré sú obeti dobre známe a to dokonca tie, ktorým dôveruje alebo k nim má citový vzťah.

Najčastejšie ide o romantických a sexuálnych partnerov, bývalých partnerov, rodinných príslušníkov a príbuzných, kolegov, nadriadených alebo zákazníkov. Podľa kanadskej štúdie D. Kinnona sa pritom až 60% prípadov sexuálneho násilia odohráva doma, z toho 38% priamo v dome obeti.

Mýtus #7: Homosexuáli, bisexuáli a transrodoví ľudia znásilňujú a podieľajú sa na sexuálnom násilí častejšie ako iní ľudia.

Fakt: Nie, existujúca dokumentácia o znásilneniach nepotvrdzuje, že by sa LGBTI osoby podieľali na sexuálnom násilí alebo znásilneniach častejšie ako iné skupiny obyvateľstva. V skutočnosti sú štatisticky najvýznamnejšou skupinou, ktorá sa na sexuálnom násilí podieľa, heterosexuálni muži.

Mýtus #8: Násilníkmi sú vždy muži a obeťami vždy ženy.

Fakt: Nie, každý sa môže stať obeťou aj páchateľom sexuálneho násilia. Hoci väčšina sexuálnych útokov je skutočne páchaných mužmi na ženách a deťoch, aj ženy sa dopúšťajú sexuálneho násilia.

Obete znásilnenia zo strany žien majú pritom často väčší problém ako obete mužských násilníkov svoje znásilnenie nahlásiť alebo o ňom hovoriť. Obávajú sa totiž, že im znásilnenie ženou nikto nebude veriť, alebo sa boja, že ich situácia bude zľahčovaná.

Podobný stereotyp sa týka aj mužov, ktorí sú obeťami znásilnenia. Znásilnenie by sme ale nemali nikdy zľahčovať, teda ani vtedy, keď je obeťou muž, či páchateľkou žena.

Zdroje mýtov o znásilnení v angličtine: Link, Link, Link, Link
Stránky venované bežným mýtom o sexuálnom násilí v češtine: Link, Link