Prvé miesto marcovej anticeny Patriarchálny prd vyhral vtip uverejnený na facebookovej stránke Dark Side of Žika, ktorý posilňuje niekoľko škodlivých mýtov o znásilnení.

Samozrejme, tento vtip je problematický z mnohých dôvodov. Keďže nemáme priestor na vymenovanie všetkých príčin, spomenieme v tomto článku iba dve:

Nie je vtip o znásilnení ako vtip o znásilnení

Nie každá humorná zmienka o sexuálnom násilí je škodlivá. Dôležité je, kto si uťahuje z koho a s akým cieľom. Nezáleží pritom na pohlaví humoristu. Škodlivé vtipy o znásilnení často šírime aj my ženy, hoci sa stávame obeťami sexuálneho násilia omnoho častejšie, než muži.

Príkladom situácie, v ktorej môžu vtipy o znásilnení pomáhať, je, keď o ňom vtipkujú obete znásilnenia a ich cieľom je vyrovnať sa s hrozným zážitkom, či priniesť úľavu ďalším obetiam.

Séria podujatí takzvanej stand-up comedy, v rámci ktorých sa takýmto spôsobom žartovalo priamo na pódiu, sa konala napríklad v Kanade v roku 2017.

Väčšina vtipov o znásilnení, ktoré kolujú naším kultúrnym priestorom, však nevzniká za týchto okolností. Ich cieľom nie je pomôcť obetiam. Rovnako, ako v prípade vtipu, ktorý získal anticenu PaPrd marca, vychádza podobný humor zo stereotypov a mýtov o znásilnení. Ich cieľom je deštruktívny čin zľahčovať, popierať, alebo naznačovať, že za útok nesie vinu obeť.

Domievame sa, že víťazný marcový vtip odkazuje práve na jeden z týchto mýtov:

„Do vibrujúcej pochvy meč nezasunieš“

Pomerne nedávno, v 19. storočí, prevládalo v euro-americkom prostredí presvedčenie, že jeden muž nedokáže znásilniť ženu, ktorá kladie odpor. Tvrdili to odborníci na lekárske právo.

Ako sa vtedy, prenesene, hovorilo: nie je možné zasunúť meč do vibrujúcej pochvy. Mečom je v tejto metafore penis a vibrujúcou pochvou vagína ženy, ktorá sa bráni vniknutiu.

Podobné „fakty“ neboli iba výstrelkom 19. storočia. Objavovali sa v odborných publikáciách aj na začiatku dvadsiateho storočia.

Napríklad, podľa lekára Gurneyho Williamsa, je ženské telo stvorené tak, aby sa sexuálnemu útoku vedelo jednoducho vzoprieť. „Ak vezmeme do úvahy ohromnú silu svalov panvového dna a stehenných odťahovačov,“ argumentoval tento autor v roku 1913, potom je zrejmé, „že muž sa musí zúfalo snažiť, aby prenikol do vagíny vitálnej dievčiny chrániacej si svoju nevinnosť“.

Neznásilniteľnosť žien v blízkej minulosti

Presvedčenie o „neznásilniteľnosti“ žien pretrvalo až do 70. rokov dvadsiateho storočia. V publikácii Násilné zločiny (1973) sa píše, že „priemerná žena je vybavená tak, aby nežiadúcemu sexuálnemu aktu kládla účinné prekážky, a to pomocou rúk, nôh a panvových svalov. Množstvo lekárov sa zhoduje, že tieto prekážky je takmer nemožné prekonať, bez ohľadu na obvyklý nepomer síl medzi mužom a ženou“.

Vďaka feministkám aktívnym nielen v 70. rokoch sa rozšírenosť tohto mýtu podarilo obmedziť. Z tkaniva, ktoré tvorí našu spoločnosť, však celkom nezmizol.

Dôkazom je aj výrok amerického kongresmana z roku 2012. Republikán Todd Akin vtedy vyhlásil, že „skutočne znásilnená žena nemôže dôsledkom tohto činu otehotnieť, pretože ženské telo pozná spôsob, ako v takýchto prípadoch zastaviť proces oplodnenia“.

Veď si mohla odísť…“

Z presvedčenia o „neznásilniteľnosti“ brániacej sa ženy vyplývajú ďalšie mýty. Tie majú negatívny vplyv na nahlasovanie a objasnenie týchto zločinov a potrestanie násilníkov. Ide predovšetkým o mylné presvedčenie, že ženy o znásilnení zvyknú klamať. Je predsa logické, že pokiaľ ženu v skutočnosti nemožno znásilniť, každý príbeh o ňom musí byť výmyslom.

Veríme, že väčšina ľudí nechce posilňovať mýty, kvôli ktorým sa v spoločnosti darí sexuálnemu násiliu. Jednoduchým návodom je radšej sa vtipom o znásilnení vyhnúť.

Knižný zdroj:
Bourkeová, Joanna: Znásilnění, dějiny od roku 1860 do současnosti. Mladá fronta. 2010