Gabriela Gažová je 27 ročná režisérka/výtvarníčka a manažérka produkcie v A4. Vyštudovala VŠVU a filmovú réžiu na VŠMU, kde bol jej bakalárskou prácou krátky hraný film s názvom „M“, hovoriaci o výzvach, ktoré prináša dievčenské dospievanie. Hlavné úlohy si v ňom zahrali dve mladé neherečky a takmer celý filmový štáb tvorili ženy.

S Gabrielou sme sa stretli feministickom festivale v Liptovskom Mikuláši. Okrem svojej skvelej prezentácie ma upútala aj tým, že sa ako jediná účastníčka nahlas ohradila voči mužskému moderátorovi a dožadovala sa počas prezentácie Pecha Kucha svojich práv.

Ako sa to stalo, že si taká odvážna? Bola si vždy taká?

Nepovedala by som o sebe, že som odvážna, bolo to pre mňa skôr povahovo prirodzené, som expresívny a komunikatívny človek. Čo sa týka podobných situácií, v minulosti som možno nad niektorými vecami mykla plecom, no odkedy mi dochádza, že ide o systémový problém zakorenený v pretrvávajúcej rodovej nerovnosti, začala som sa viac ozývať. Veci sú vďaka dlhodobej nevyrovnanosti mocenských dynamík v rôznych prostrediach nastavené tak, že jeden muž dokáže jedinou vetou ponížiť miestnosť plnú žien.

Stretla si sa so sexizmom či prípadne s feminizmom aj na vysokej škole?

Na VŠVU som mala to šťastie, že som študovala aj v ateliéri Anny Daučíkovej, ktorá je mňa priam feministická ikona a naozaj skvelá pedagogička. Feminizmus ma už vtedy fascinoval, mala som pocit že som vďaka nemu objavila „kde je pes zakopaný“ v rôznych spoločenských problémoch a situáciách, a samozrejme v histórii. Tiež som strávila niekoľko semestrov na Erazme – napríklad v Helsinkách na Aalto University som sa ocitla akoby v alternatívnom vesmíre, kde o tom psovi všetci vedeli a snažili sa to rôznymi spôsobmi riešiť. S mužským šovinizmom som sa stretla skôr počas svojho štúdia filmovej réžie na VŠMU. Po mojom návrate na Slovensko mi môj dávno zabudnutý alarm na blbé poznámky či stereotypizovanie žien a mužov znova veselo pípal každý deň. Ale aspoň som sa tým spôsobom dostala do tak silnej opozície, že som svoju tému jednoznačne sformulovala – napríklad v mojom filme „M“ celý tento inštitucionalizovaný šovinizmus/sexizmus stelesňuje telocvikár podrobne sledujúci menštruačný cyklus a sexuálny život svojich žiačok.

Ako si sa v takomto prostredí k problému postavila?

Ľudia vo vedení (akýchkoľvek) inštitúcií by si mali uvedomiť, že je nutné, aby v nich figurovalo viac žien – študentiek, pedagogičiek, členiek rôznych rozhodujúcich komisií, a ako riešenie by mi nevadili ani kvóty. Aktuálne si ale myslím, že treba kategorickejšiu zmenu, než by bolo len jeho zamaskovanie väčším počtom žien. Nič by sa nezmenilo, akurát by vám niekto mohol spokojne povedať, že ste „kvóta“, aj keď dobre viete, čo robíte a ste na správnom mieste. Ľudia si problém často nechcú uvedomiť, lebo potom by museli ubrať isté samozrejmé výhody a privilégiá sebe – museli by sa spochybniť, spochybniť svoju doterajšiu mocenskú a historickú a inštitucionálnu pozíciu.

Namiesto vytrvalej snahy sadnúť si, alebo si nechať prisunúť stoličky k tomu stolu, „lebo aj my chceme vedieť, o čom sa rozprávajú“, je podľa mňa väčšie vzrúšo spraviť si úplne iný piknik.

Podobne si postupovala aj v rámci natáčania tvojho filmu?

Najprv sme mali spolupracovať s kameramanom, no ten musel nečakane z časových dôvodov odstúpiť ešte v predprodukcii. Napriek tomu, že sa mi s ním pracovalo dobre, som radšej, že sme počas tvorby „emka“ akosi prirodzene prišli k ženskému kolektívu.

Prečo?

Napríklad – dva mesiace pred natáčaním filmu „M“ sme točili jedno cvičenie, na ktorom sa podieľalo aspoň 5 chlapčenských asistentov kamery. Ako režisérka som si vtedy dávala úplne iný pozor na to, čo robím – nepýtam sa príliš hlúpu technickú otázku, ktorá mi vyslúži nežiaduci komentár o ženách a technike? Nemám oblečené príliš obtiahnuté nohavice na to, aby si moje oblečenie nikto nevšímal? Tŕpla som tiež, kedy príde ďalšia poznámka o „teplosti“ nášho natáčania – a provokovali sme dosť, keďže môj kamarát Jakub hral ako drag-queen verziu Mie z Pulp Fiction, ktorú sme točili kúpajúcu sa vo vani – ach, to boli časy.

Takže si sa ako žena necítila bezpečne.

Hlavne som sa necítila neutrálne a pohodlne. Proste musíš dať extra energiu do toho, aby si bola „na koni“, musíš stále niekomu niečo dokazovať alebo vyvracať. Nemusia padať priamo sexistické narážky. Hoci nevládzeš odniesť nejaký ťažký kus filmárskeho vybavenia, tak sa prinútiš, lebo už proste nechceš, aby ti muži pomáhali nosiť veci, zamotávaš sa do stereotypov z jednej aj druhej strany. Neustále musíš byť v strehu. Akonáhle mám ženský štáb, tieto problémy odpadajú. Riešime iba, čo kto vie, čo kto vládze, čo komu napadlo, a podobne. A to je veľmi príjemné! Verím, že sa to dá aj v zmiešaných kolektívoch, ale iba s uvedomelejšími ľuďmi, chce to ešte čas na menenie histórie a zvykov. Ale som optimistická, verím, že v budúcnosti sa atmosféra zmiešaných štábov zneutralizuje.

Máš pocit, že sa v tomto ohľade muži na Slovensku menia k lepšiemu?

Mám pocit, že je to ešte dosť dlhá cesta, aj keď čím sú ľudia mladší, tým sú im podľa mňa „menej odporné“ myšlienky feminizmu, inkluzivity, atď. Ale tiež ma neprekvapuje, keď počujem, ako sa študent réžie „nadchol“ témou #metoo a za chvíľu točí film o sexuálnom obťažovaní zo ženského pohľadu. Je to príbeh, ktorý by mal rozprávať „on“? Pre niekoho exotika, pre ženy realita. Stále je to tak – keď to povie muž, je to relevantné, keď žena, tak príliš osobné, okrajové, špecifické – ak nie rovno pritiahnuté za vlasy. Príkladov toho, ako sa to nezlepšuje, je na celý ďalší rozhovor.

“M” trailer from Gabriela Gažová on Vimeo.

Poďme sa porozprávať ešte o tvojom krátkom filme „M“. Pracovala si s dievčatami-neherečkami?

Áno, všetko to boli žiačky základných a stredných škôl od 12 do 16 rokov, ktoré k nám prišli na casting. Bolo veľmi zaujímavé vidieť, ako sa dievčatá stavajú k téme menštruácie, školy a celkovo vzťahov.

Ako ste tieto dievčatá našli?

Na toto je najlepší facebook, nájdeš hocikedy hocikoho. Oslovili sme aj rôzne krúžky, napríklad tanečné a literárno-dramatické a potom sa to reťazovou reakciou šírilo ďalej. To bolo super, nemali sme núdzu o záujemkyne.

Ako prebiehal kasting?

Dievčatá najprv improvizovali, neskôr skúšali jednu situáciu zo scenára. (Ne)herečku, ktorá nakoniec hrala hlavnú hrdinku Johnny, som napríklad vybrala preto, že keď sa jej „minul“ dialóg predpísanej scénky, nepozrela sa na mňa s očakávaním „Dobre? Stačí?“ ale hrala ďalej, až kým sme ju nezastavili.

Máš od týchto neherečiek aj spätnú väzbu o tom, čo im natáčanie dalo?

Myslím si, že ich bavila najmä nová skúsenosť, a tiež možnosť zažiť, ako taký film vzniká – klapnúť klapkou, vidieť kameramanku, režisérku, maskérku pri práci. Dievčatá však boli dosť zaneprázdnené, obe chodili popri natáčaní do školy a na krúžky. Niekedy bolo ťažšie časovo sa zladiť s nimi než s profesionálnymi herečkami (smiech).

Nechcela by si v budúcnosti na túto tému a prípadne aj s týmito dievčatami natočiť celovečerný film?

Určite raz, ale je to hlavne otázka financií. Môj bakalársky film zastrešila ako producent štandardne škola a prostredníctvom nej získal podporu AVF. Na dlhometrážny film by som musela tiež buď získať grant, alebo sponzora, alebo nadšený štáb s vlastnou technikou, ktorý sa do toho pustí len tak z nadšenia.

Ako na tvoj krátky film reagovali ľudia na VŠMU? Čo konkrétne ti povedali?

Vedúci môjho ročníka mi ešte pri písaní scenára povedal, že môjmu filmu nerozumie. Stále mal pocit, že by aspoň jedna zo študentiek mohla byť zamilovaná do starého telocvikára. Aj som mu povedala, že tie baby majú len 14 rokov, ale oni majú jednoducho zakorenené, že vo filme, kde je žena, musí ísť o to, aby ju niekto zviedol. Alebo zabil? Och, alebo samozrejme Zachránil!

Ženská postava spravidla je, a v minulosti takmer výsostne bola, iba prostriedkom na posúvanie deja hlavnej Mužskej Postavy, ktorá je považovaná za neutrál, má neutrálnu skúsenosť so svetom, a tento názor pretrváva aj na akademickej pôde. Prezentovať scenár, v ktorom sú ženské hrdinky svojbytné, nie sú nikoho korisťou, a neexistuje tam ľúbostná zápletka, je asi ťažko stráviteľné. Na túto tému som písala aj svoju bakalársku teoretickú prácu „Dievčatá vo filme“, ktorá sa opiera o závery Laury Mulvey či aktuálne štatistiky zastúpenia žien vo filmových štáboch alebo festivalových nomináciách – v kratšej verzii je napríklad na Kinečku – https://www.kinecko.com/jedna-zena-nestaci/.

Ešte stále ma zaujíma odpoveď na otázku, ako je možné, že si taká odvážna.

V mojom filme je scéna z prednášky o menštruácii, počas ktorej si hlavná hrdinka zúfalo zapcháva uši a potom šmarí sponzorský balíček vložiek demonštratívne o zem a ujde z triedy. Je to protest – proti trápnosti, proti tomu, že jej niekto hovorí, ako sa má tešiť, že je žena, proti modrej tekutine, proti príliš nadšenej prednášajúcej, ktorú tam nikto nevolal. To som bola ja – keď som mala trinásť rokov, tiež nás oddelili od chlapcov, aby nám povedali, že odteraz bude všetko inak. Nielenže bude krv, budeme ženami, a dobre vieme, že to v tomto svete nie je úplna výhra.

Vtedy som sa, podobne ako Johnny, hnevala, búrila, soptila som v zadnej lavici. Ešte si pamätám, ako som sa nahlas ohradzovala, že chcem “byť na dejepise a učiť sa o anglických kráľoch” ako chalani, ktorí mali vyučovanie. Tiež som tie vložky hodila o zem a nenávidela som tú premotivovanú ženu s modrou tekutinou a rozsudkom o mojom osude. Ale vtedy som si myslela, že protestujem proti menštruácii a násilnej kolektivizácii, veď aj aerobik bojkotujem, lebo tam všetci musia cvičiť rovnako a rovnako sme sa všetky mali tešiť aj z prichádzajúceho „kvitnutia“ (och, fuj).

Lenže aj Johnny zistí, že väčším problémom, ako mesačné „emko“, je napríklad už spomínaný telocvikár a celý systém, ktorý nás preto, že máme „emko“, učí a drží v istých koľajách a očakávaniach. Už som bola naučená protestovať, neskôr som pochopila, proti čomu sa to oplatí.


Čo ešte stimulovalo tvoj feministický vývoj?

Spomeniem jeden z prvých popových vnemov, čo ma oslovil – seriál Girls Leny Dunham, hoci v súčasnosti je jej vyčítaných X vecí, s ktorými sa, popravde, dá stotožniť. Každopádne, niektoré jej postrehy mi zarezonovali asi v správnom čase a pamätám si ich ešte z jej knihy esejí – napríklad jednoduchá poznámka, že ženský príbeh nemusí byť okrajový ani doplnkový. Podobných podnetov k tvorbe sa mi neskôr nazbieralo viac a aj z iných zdrojov a rada nachádzam nové.