Ak je nejaký stand-up, ktorý musíte vidieť, je to Nanette. Tento 70-minútový Netflix špeciál vás rozosmeje, rozplače, nahnevá, naučí, možno urazí, no hlavne prinúti zamyslieť sa. Hannah Gadsby má 40 rokov, desaťročnú kariéru komičky a je to lesba, ktorá pochádza z Tazmánie, kde bola homosexualita dekriminalizovaná až v roku 1997.

Písať recenziu (alebo skôr chválospev) so zámerom presvedčiť ľudí, aby si Nanette pozreli, mi prišlo ako celkom náročná úloha (poznám seba; keď mi niekto niečo odporučí, aj tak si radšej znovu pozriem to svoje), no povedala som si, že sa o to jednoducho musím aspoň pokúsiť. Bez veľkých ideálov, ak čítate tento článok, tak ste pravdepodobne Nanette už videli, alebo vám niekto povedal, že si to musíte pozrieť. Takže, hovorí vám to ďalší človek: Nanette si musíte pozrieť.

Táto niečo-viac-než-hodinová show začne ako klasická stand-up komédia, no o chvíľu Hannah Gadsby spraví celkom nečakanú vec, začne byť vážna. Po vtipoch, v ktorých si robí srandu z vlastnej LGBT komunity, dúhových pochodov, významu čeleniek na holohlavých novorodencoch, či zo svojej rodnej homofóbnej Tasmánie, tón jej predstavenia zvážnie, keď vyhlási, že po 10 ročnej kariére komičky má pocit, že musí s komédiou skončiť.

Celý výstup má viacero naratívnych línii, ktoré Hannah Gadsby postupne rozvíja. Jej spôsob storytellingu je prirodzený a za pár minút si vás úplne získa. Jednou z mnohých tém, do ktorých sa bez servítky púšťa, je západné umenie. Hannah má totiž titul z Histórie umenia. Mnohých šokuje, keď prehlasi, že skurvene nenávidí Picassa, lebo pritom ako ho všetci ospevujú, sa nejako zabúda na to, že bol mizogýn. V jeho prípade nazýva mizogýniu dokonca mentálnou chorobou, čo vysvetľuje tým, že v skutočnosti Picasso nenávidel to, po čom túžil (ženy). Ak by v sále stále zostali ľudia, ktorí by sa chceli Picassa zastať, Hannah pripomína, čo tento génius 20.storočia povedal: „Vždy, keď odchádzam od ženy, mal by som ju spáliť. Zničiť ju a tým zničiť minulosť, ktorú predstavuje.“ To je ale chlapík, čo? Slovami Hannah: „What a guy“.

Alebo keď hovorí o duševných chorobách a ľuďom pripomenie, že Van Gogh nebol nepochopený génius, ale jednoducho mentálne chorý a nešťastný človek. Hlavný príbeh je však ten jej vlastný. Príbeh, z ktorého si desať rokov uťahovala vo svojich stand-upoch a už v tom nemieni pokračovať: „Viete, čo znamená seba-dehonestujúci humor, keď pochádza od človeka, ktorý už aj tak žije na okraji spoločnosti? To nie je skromnosť, to je ponižovanie.“

Jej príbeh začína vtipom o chlapovi, ktorý si ju zmýlil s mužom počas toho ako sa rozprávala s jeho priateľkou. Nasleduje smiech. Na konci predstavenia sa Hannah k tejto udalosti vráti a vysvetľuje, že na to, aby sa publikum zasmialo, nemohla povedať, čo sa naozaj stalo – a teda koniec tohto príbehu, pretože ten nie je len nevtipný, ale hrôzostrašný (spoiler alert). Hannah Gadsby s chirurgickou presnosťou rozoberá, čo je zlé na komikoch, ktorí svoje traumy pretvárajú do vtipov, lebo tie ani im, ani ľuďom v publiku reálne nepomôžu k zmene k lepšiemu; Hannah viackrát za večer zopakuje: „Učíme sa z tej časti príbehu, na ktorú sa zameriame. Musím svoj príbeh rozpovedať poriadne.“

Nepoznám človeka, ktorý by po zhliadnutí Nanette neostal ohúrený. Možno je to tým, že komička počas stand-upu prestane hovoriť vtipy, možno je to preto, že tak otvorene a surovo hovoriť o svojom životnom príbehu je veľmi zriedkavé. Jednu vec však nejde poprieť: Nanette má transformujúci účinok. Hannah sa podarilo svoje traumy podať spôsobom, ktorí nás núti zamyslieť sa nad tým, ako prispievame k tolerancii inakosti v našom okolí, ako slepo akceptujeme určité “normálne” veci a jednoducho nás núti položiť si otázku, akými sme ľuďmi.

Nikto nemôže poprieť, že spôsob, akým dokáže Gadsby hovoriť o sexizme, homofóbii, mentálnych chorobách a osobných traumách je výnimočný, ozdravujúci a hlavne potrebný – ukázala, že stand-up komédia nemusí znamenať len prázdne, opĺzle, či rasistické vtipy, ale naopak, taká práve nemá byť. Žijeme v 21. storočí a už by sme jednoducho mali vedieť lepšie.