V tomto príspevku by som chcel priblížiť, ako môj život ako muža ovplyvnili rodové stereotypy. Pokúsim sa najprv predstaviť stručnú definíciu toho, čo to vlastne pojem „rodové stereotypy“ znamená.

V knihe Rodové štúdiá Mariana Szapuová fenoménu rodových stereotypov venuje celú jednu kapitolu. Oprúc sa o tento jej text možno rodové stereotypy chápať ako symptómy sexistickej alebo patriarchálnej spoločnosti.

Jedná sa o súbory predsudkov, ktoré zahŕňajú nerealistické obrazy „mužskosti“ a ženskosti“. Jedná sa o idealizované a očakávané vzory, ktoré modelujú vnímanie jednotlivcov spoločnosťou.

Správny muž

Mužom sa napríklad podvedome predpisuje racionalita, rozhodnosť, schopnosť zabezpečiť rodinu. Z týchto predpokladaných či predpisovaných vlastností „správneho muža“ (rodových predsudkov) sa následne vytvára rodový stereotyp, podľa ktorého muži by mali byť živiteľmi a „hlavami“ rodiny, ktorí sa venujú úlohám vyžadujúcim si rýchle rozhodnutia či technickú zručnosť.

Správna žena

„Správnej žene“ sa naopak podvedome predpisuje emocionálnosť, schopnosť robiť viacero vecí naraz, či schopnosť byť „bútľavou vŕbou“, príjemné vystupovanie a krása. Z toho sa vytvára rodový stereotyp, ktorý predpisuje ženám starostlivosť o rodinu, výchovu detí, schopnosť byť príjemnou spoločníčkou, znižuje taktiež ich pravdepodobnosť na získanie rovnakého či vyššieho ohodnotenia (vo forme financií i spoločenského uznania) ako muži.

Rodové stereotypy teda majú zásadný, dlhodobý až doživotný dopad na osud človeka, keďže môžu výrazne prispievať na jeho či jej smerovanie životom. Pokúsim sa vám priblížiť moc rodových predsudkov nad človekom v nasledujúcich riadkoch prostredníctvom môjho stručného životného príbehu.

Som “ľavý” a neviem nič o autách

Ako príslušník mužského pohlavia celý môj život narážam na problém, že nezapadám do vzorca „správneho muža“ vytýčeného rodovými stereotypmi. Odjakživa som bol tzv. „ľavý“, teda technicky nezručný a ani ma technické veci príliš nezaujímali. Dodnes napríklad vôbec nerozumiem autám, motorkám… keď mi kamaráti sypú z rukáva rôzne parametre svojich súčasných i vysnívaných „tátošov“, uznanlivo prikyvujem hlavou, ale nemám ani poňatia, čo všetky tie nimi vymenované veci znamenajú.

Šport mi tiež nikdy veľmi nešiel – možno s výnimkou plávania. Taktiež som bol vždy skôr introvert a mal som problém začleniť sa do väčších kolektívov. Jednoducho povedané, nikdy som nespadal do rodovo stereotypnej tzv. „hegemonickej maskulinity“, ktorá vykresľuje „správneho muža“ ako technicky zručného, fyzicky zdatného a priebojného. Žiaľ, ako sa i za posledné mesiace ukazuje, na Slovensku nezapadať do určitej škatuľky „normálnosti“ nie je práve populárne.

man-person-hand-party

Šikana

To, že nespĺňam určité predpokladané očakávania kladené na mužov, som výraznejšie pocítil počas navštevovania základnej školy. Deti dokážu prinášať mnoho radosti – ale i zla. Moji spolužiaci pomerne rýchlo vycítili, že som iný. A dali mi to i náležite najavo. Za moju odlišnosť sa mi od nich ušlo dennodennej fyzickej i psychickej šikany, ktorá trvala niekoľko rokov až do ukončenia dochádzky do základnej školy.

Aby som mojim bývalým spolužiakom príliš nekrivdil, neboli to len oni, kto ma „trestal“ za to, že som nebol „správnym mužom“, respektíve „správnym chlapcom“. Čosi obdobné sa dialo i v okruhu mojej najbližšej rodiny, kde mi bolo opakovane vyhadzované na oči, že nie som ako moji rovesníci. Priamo i nepriamo mi bolo naznačované, že som jednoducho neschopný a bezcenný, bez šance postarať sa sám o seba. Tieto pre mňa ponižujúce výlevy mojich najbližších som časom prebral za svoje.

Aký to na mňa malo dopad

Uveril som v to, že som stratený prípad bez akejkoľvek budúcnosti a v zásade som stratil akýkoľvek zmysel života. V konečnom dôsledku som sa tak cítil som sa byť vytlačený nielen z kolektívu v škole, ale i zo zmysluplného rodinného života. Cítil som sa opustený. Zažili ste niekedy ten pocit, kedy sa cítite sami, hoci okolo vás žijú ďalší ľudia? Presne to som prežíval niekoľko rokov na základnej škole – a boli to tie najtemnejšie roky môjho života. V podstate som len prežíval z jedného dňa na deň, nemal som ani najmenšiu predstavu, čo so mnou bude. Nevidel som pred sebou žiadnu budúcnosť. Uveril som v to, že je so mnou čosi zle. Uveril som v to, že som „pokazený“, neužitočný a zbytočný.

Samovražedné myšlienky

Prijal som za vlastnú myšlienku, že pre mňa na tomto svete jednoducho nejestvuje miesto. Niekoľkokrát som premýšľal nad samovraždou – raz či dva razy už veľa nechýbalo, aby som to napokon naozaj i vykonal. Napokon však akýmsi zázrakom pud sebazáchovy nad mojimi samovražednými myšlienkovými pochodmi prevážil. No to však neznamenalo, že by sa môj psychický stav začal zlepšovať – práve naopak.

Postupne sa o slovo prihlásili obdobia, kedy moje pocity bezradnosti striedal sentiment veľkej pyšnosti až arogancie. Vtedy som si v zúfalej snahe dokázať vlastnú hodnotu nahováral, že som čosi viac ako ostatní. Keď som nedokázal naplniť rodovo stereotypné normy, ktoré mi boli kladené ako vzor, snažil som sa moje technické a fyzické nedostatky vyvážiť dobrými známkami.

Aj vďaka iným faktorom, ktoré tu radšej nebudem bližšie rozoberať, som sa snažil byť v tejto oblasti perfekcionistom. V zásade som však iba nahradil jeden nedosiahnuteľný ideál (byť „správnym chlapcom“) druhým (mať iba samé dobré známky). Ak som zlyhal i v tejto oblasti (nikdy mi napríklad nešla matematika), bral som to ako fatálny neúspech a potvrdenie vlastnej zbytočnosti a nemohúcnosti. Ocitol som sa tak v bludnom kolotoči, ktorý len posilňoval moje sklamanie zo samého seba. Zatrpkol som, znenávidel všetkých a všetko, vrátane seba samého.

Ako sa mám teraz

Moje pohrávanie sa s myšlienkou samovraždy som teda však napokon ustál. Už dlhé roky mi nič také na um nepadlo. To však neznamená, že sa dodnes nesnažím vyrovnať s následkami šikany a znevažovania, ktoré som opísal vyššie. Ak sa to dá tak povedať, introvertný rozmer mojej povahy sa prehĺbil. Necítim sa dobre vo veľkých skupinách ľudí. Stal som sa veľmi uzavretým človekom, ktorý má problém rozprávať o svojich pocitoch. Rozprávať sa s cudzím človekom pre mňa predstavuje obrovskú a vyčerpávajúcu výzvu. Hoci som niekoľko rokov pracoval v zamestnaní, kde som denne využíval mobil, komunikácia s cudzím človekom cez telefón pre mňa predstavuje mimoriadne stresovú situáciu.

Značne sa mi zhoršila schopnosť ústne komunikovať, pretože som pri komunikácii s ostatnými v zásade permanentne v strese a podvedome sa snažím čo najrýchlejšie zo seba vysypať to, čo mám na jazyku.

Dopad na vzťahy

Rodové predsudky mali podľa mojej mienky podstatný vplyv i na rozpad môjho doteraz jediného vzťahu v živote. Od bolestivého rozchodu s mojou dnes už bývalou partnerkou uplynulo niekoľko rokov a dodnes pre mňa vytvoriť si nový vzťah predstavuje neprekonateľnú výzvu. Dá sa povedať, že po viacerých trpkých sklamaniach som v tejto oblasti po určitej dobe jednoducho rezignoval na akúkoľvek snahu.

Zmieril som sa s tým, že keďže rodovo stereotypnú víziu „správneho muža“ nespĺňam (a pripočítam k tomu moju introvertnosť), moje šance v tejto oblasti sú skrátka nízke až mizivé. Jednoducho povedané, môj život sa dostal do akéhosi bludného kruhu beznádeje, z ktorého je pomerne ťažké sa vyslobodiť.

Cesta von

Avšak za posledný rok som začal so svojimi problémami bojovať. Nemalý podiel na tejto mojej rebélii voči rodovým predsudkom malo i moje štúdium, vďaka ktorému som sa dopracoval k skoršej i súčasnej feministickej literatúre, ktorá poukazuje na prítomnosť a škodlivosť rodových predsudkov v spoločnosti. Umožnilo mi to utvoriť si systematický pohľad na moju životnú situáciu. Vďaka nej som mohol konečne identifikovať a analyzovať nielen príčiny môjho osobného nešťastia, ale i spôsoby, ako sa ho pokúsiť poraziť.

Uvedomil som si tiež, že moji bývalí spolužiaci zo základnej školy a moja najbližšia rodina nemusia byť nevyhnutne zlými ľuďmi. Nemuseli si uvedomovať, ako veľmi ma bolel ich výsmech a neustále poukazovanie na to, že nie som ako „správny“ chlapec. Práve v tom dnes badám najväčšie zlo rodových predsudkov –  nemusíme si uvedomovať, že vôbec jestvujú a že sme ich podvedome prijali za „normálne“ a naopak za „nenormálnych“ považujeme tých, ktorí do nich nespadajú.

I preto som sa podujal na spísanie týchto riadkov. Aby som upozornil na to, že stačí málo, aby sme ublížili niekomu inému. Postačí len napríklad nekriticky prijať rodové predsudky a stereotypy a na ich základe odsudzovať tých, ktorí sa im vymykajú.

Autor je čerstvým absolventom magisterského stupňa politológie, ktorú vyštudoval na Filozofickej fakulte UK. Predtým študoval politológiu na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy a ekonómiu na Wirtschaftsuniversität Wien. Počas svojho štúdia sa venoval otázkam politickej filozofie a rodovej rovnosti. Medzi jeho záľuby patrí písanie blogov a fanfictions, čítanie odbornej i fantasy literatúry, počúvanie hudby. Prečítajte si jeho blog.

Zdieľaj na: