Veľa feministických teórií sa od 1980 tych rokov venovalo analyzovaniu mediálnych textov, sústreďujúc sa na to, ako médiá, a hlavne tie vizuálne negatívne prezentujú pohlavie a sexualitu. napríklad Susan Bordo, Susie Orbach a Naomi Wolf, )

V dnešnej dobe sú takéto teórie úzko prepletené s teóriami sústredenými na intersekcionalitu, ktorá sa zaoberá systémom spoločenských identít, diskrimináciou a útlakom, taktiež s rape culture a politikou tela.

Tieto feministické teórie so zameraním na telo boli schopné poukázať na to, že umelý štandard krásy je neoddeliteľnou súčasťou podnecovania a regulácie ženskosti, ženského tela a jeho estetiky, ktorá dominuje vizuálnym médiám.

Tento štandard je nabitý idealizmom tvrdej sebadisciplíny a tiež striktným režimom starostlivosti o svoj zovňajšok.

Všetky tieto názory, ktoré ovplyvnili činnosti myšlienkového prúdu „Body positivity“ sa začali naplno prezentovať  v sociálnych médiách ako reakcia na „utópiu obrázkov“, ktorá sa stala ešte extrémnejšou potom, čo sa používanie smartfónov a sociálnych médií stalo každodennou súčasťou nášho života.

Selfie

Pre aktívnych užívateľov sociálnych médií sa stalo zdieľanie a budovanie sietí cez platformy ako Facebook, Twitter a Instagram súčasťou každodenného života.

Zatiaľ nie je veľa literatúry, ktorá by riešila možnosti využitia selfies v prospech feminizmu, a zároveň by vyvracala pohľad na selfie ako na trend, ktorý je zameraný výhradne vzhľadovo.

Spisovateľka Kira Cochrane  vo svojej knihe All the rebel women napísala : „Posledná dekáda zažila obrovský nárast v možnosti fotografovania, vytvárania nových obzorov objektifikácie všetkého okolo nás, rovnako, ako objektifikácie (spredmetňovania) seba samých. Ľudia neustále fotia samých seba, zameriavajúc sa na rozličné časti svojho tela.“

Podľa nej narástol extrémny zooming trend týkajúci sa špecifických častí tela, ktorý vytvoril vysoko návykové, a deštruktívne zameriavanie sa na jeho fyzické charakteristiky.  Píše, že je to trend, ktorý povzbudzuje ženy, aby sa na seba pozerali cez zrkadlo a tým sa ponorili do oceánu neistoty a neurózy, a samy seba odstrašili domnelou predstavou o svojom tele.

Štúdie o selfie-postujúcej mladej žene  

Výskumníčka rodových rolí a médií Lin Proitz hovorí, že takáto žena je vychovávaná a ovplyvnená pozorovaním tých, čo ju pozorujú. Táto forma výchovy je novou súčasťou spoluúčastníckej kultúry, ktorá sa vyvinula spolu so sociálnymi médiami. Považuje selfie za na seba zameranú, seba prezentujúcu koncepciu.

Podľa Foucaltovej predstavy o „technológii samej seba“  je to ako seba-zobrazujúce cvičenie, ktoré má posúvať jednotlivca do pozície lepšieho občana spoločnosti, v ktorej žije.  

To platí v zmysle zhotovovania a postovania selfies so sebahodnotiacou funkciou. Teda takou, ktorú využívame pre samých/samé seba a pre naše telo, aby sme sa cez komentáre a feedback od ostatných užívateľov mohli zlepšovať. Práve v tejto prezentácii samých seba často vystupujeme pomocou špecifických rodových stereotypov a využívame rozličné telesné praktiky (napríklad duck face).

Tým v podstate tvarujeme normy ideálov krásy na sociálnych sieťach.

Lin Proitz tu naopak vyzdvihuje práve neistoty spojené s posudzovaním tela, ktoré tieto technológie znásobujú. Rovnako tiež zvažuje možnosti, že cez selfies a platformy, ktoré ich prevádzkujú, si ľudia môžu budovať online identity, ktoré spôsobia, že používateľkyno vnímanie sa zúži len na takú realitu, akú jej poskytujú sociálne médiá. Tá sa môže od skutočnosti veľmi líšiť.

Na globálnej báze ženské selfie obvykle odráža konvenčnú ženskosť a sexualitu. Selfie a web kamery sa stali súčasťou hrania rodových rolí. Žena sa pomocou nich môže stať objektom, aj subjektom – môže vystupovať so svojim vlastným pohľadom v otvorenej, spoločenskej sfére, predtým rezervovanej len pre vyjadrenia mužského pohľadu na vec.

To naopak vytvára priestor novým cestám konceptualizácie oboch pohľadov a vedie k pochopeniu spoločenskej dvojdielnosti – jej rozdelenia na mužskú a ženskú časť.

Okrem všetkých negatív, ale aj potencionálnych pozitív fotenia selfies sa začínajú ukazovať možnosti jeho využitia, ktoré majú ženám pomáhať uvedomovať si hodnoty ich vlastného tela a vzhľadu ako niečoho pozitívneho, krásneho a jedinečného.

Body positivity trend

Pri hľadaní informácií o pozitívach a negatívach selfie som sa veľmi často stretávala s pojmom „Body positivity“. Jedná sa o myšlienkový smer boja proti znehodnocovaniu tiel, ktoré sa určitým spôsobom odlišujú od štíhlych, hladkých, nepoškvrnených, často výhradne bielych tiel, označovaných za štandard krásy a prezentovaných v masmédiách a na sociálnych sieťach.

„Body positivity“ je zameraný na to, že telá, ktoré sa vymykajú týmto masmediálnym štandardom si nielen zaslúžia fóra, na ktorých by mali byť videné a oslavované, ale aj na to, že tieto telá majú byť považované ako zdroj šťastia ich majiteliek.

Feministky, ktoré stoja za vznikom „Body Positivity“ dokázali vytvoriť reálny priestor v sociálnych médiách, v ktorom ženy používajú hashtagy ako #fatactivism, #blackisbeautifull, #bodypositive  v snahe oddištancovať sa od telesnej neistoty spôsobenej umelo vytvorenými nedosiahnuteľnými ideálmi krásy.

V roku 2012 sa na sociálnej sieti Tumblr napríklad objavila skupina umelkýň, voľne spolupracujúcich v čisto ženskej skupine s názvom The Ardorous. Začali využívať štylizované selfies aby zdokumentovali samé seba. Ich selfies zobrazovali vzťah modernej technológie s intímnosťou a ženskosťou.

Všetky tieto témy sú na ich fotkách často kombinované aj s tradičnými „dievčenskými symbolmi“ s dôrazom na nedokonalosti, ako napríklad akné, celulitídu alebo menštruáciu a ich cieľom nie je pôsobiť ako mimovoľná chyba ale ako prirodzená súčasť portrétu ich osoby.

Napríklad, selfies autorky Molly Soda, ktoré sa nachádzajú na jej Instagramovom profile, sú kombináciou umenia a hranej role. Preto je veľmi ťažké určiť, či ide len o obyčajné fotky, nakoľko tak na prvý pohľad skutočne vyzerajú, alebo sa jej len presvedčivo darí satirizovať Instagram pomocou umenia, teda vytvárania štylizovaných obrázkov slúžiacich ako prostriedok na kritizovanie neustáleho nárastu narcizmu a závislosti na technológiách.

Jej popisy svojich fotiek tiež vyvolávajú mnohé otázky a zmiešané pocity. Obvykle sú to texty s ironickou povahou alebo opisy jej pocitov pri zhotovovaní selfie – s dôrazom na narcizmus a pocity neistoty alebo strachu z negatívneho feedbacku.

Druhou skupinou, ktorá sa zaoberá prezentovaním selfies ako nástroja pomoci ženám je „Body positive warriors“. (Napríklad luhshawnay , musegold alebo kropps_positiv.)  Bojujú za oboje – aj za to, aby ženy dokázali akceptovať a prijímať samé seba, a tiež aby boli prijímané spoločnosťou, nech už má ich telo akúkoľvek hmotnosť, farbu či tvar.

Od The Ardorous sa líšia v tom, čo na ich snímkach dominuje a aj v cieli, ktorý sa snažia dosiahnuť. Zaujíma ich, čo sa žena postovaním sefies na Instagram pokúša dokázať  .

U The Ardorous sa narozdiel od Body warriors jedná o expresívny portrét vlastnej osoby, vytvorený spojením umenia, módy a feminizmu ozvláštnený humorom a sarkazmom.

Body warriors poukazuje viac na trend prezentovania sa telom. Ich selfies sú len obyčajné priame, neumelecké a neštylizované fotky, odfotené len s úmyslom odlíšiť sa od skupín zameraných len na jeden, spoločensky vyzdvihovaný typ tela. Tieto fotky sú na platformách ako Instagram, Twitter a Facebook najviac rozšírené a práve kvôli nim nastal obrovský nárast trendu „body focus“.

Na sto percent určiť, či je selfie nástrojom objektifikácie alebo self-empowermentu sa podľa mňa skutočne nedá. Viac menej sa dá skôr označiť za dvojsečnú zbraň, na jednej strane spájanej s nárastom narcizmu, straty sebavedomia a sexizmu, a na tej druhej zase povzbudivá možnosť, ako do sveta poslať odkaz o ženskej sile, sebavedomí a hrdosti na vlastné telo.