Toto je prepis prejavu, ktorý predniesla Greta Thunberg  31. októbra 2018 na londýnskej demonštrácii proti klimatickej zmene.

Prvýkrát som o výrazoch ako zmena klímy alebo globálne otepľovanie počula, keď som mala necelých osem rokov. Malo to byť niečo, čo stvorili ľudia svojím spôsobom života. Hovorili mi, aby som zhasínala a šetrila tak energiu, aby som recyklovala papier a chránila tým zdroje.

Pamätám si, že mi to prišlo zvláštne: že by ľudia, jeden zo živočíšnych druhov, mohli byť schopní zmeniť klímu na našej planéte. Pretože ak by sa tak skutočne dialo, ako spoločnosť by sme nehovorili o ničom inom. Akonáhle by ste zapli telku, nič iné by sa tam neriešilo a rovnako by tomu bolo v rádiách a časopisoch. Bolo by to ako keby prebiehala svetová vojna. Ale nie, nikto o tom nehovorí.

Ak by spaľovanie fosílnych palív bolo také škodlivé, že by ohrozovalo samotnú našu existenciu, ako by sme mohli žiť rovnako ako predtým? Ako je možné, že by v našej spoločnosti nezaviedli žiadne obmedzenia? Prečo niečo také už dávno nebolo zakázané? Niečo mi na tom nesedelo, bolo to až príliš neuveriteľné.

Mám Aspergerov syndróm, a tak je pre mňa skoro všetko čierne, alebo biele.

Myslím, že v mnohých ohľadoch sme my autisti normálni a iní ľudia zvláštni. Stále hovoria, že klimatická zmena je existenčnou hrozbou, že je to najdôležitejšia výzva zo všetkých. A aj tak sa všetko deje tak ako predtým. Pokiaľ sa majú emisie zastaviť, sme to my, kto to musí urobiť. Pre mňa je to čierna, alebo biela. Ak ide o prežitie, neexistuje nič medzi tým: buď bude naša civilizácia pokračovať, alebo nie. Musíme sa zmeniť.

Je nutné, aby štáty ako Švédsko alebo Británia začali obmedzovať emisie každý rok najmenej o pätnásť percent. A to preto, aby sme zastavili nárast priemernej teploty pod dvomi stupňami Celzia. Teraz ale IPCC hovorí, že treba mieriť k 1,5 stupňu.

Je ťažké si to predstaviť. Kde-kto by si v takejto situácii mohol myslieť, že svetoví lídri a médiá sa budú zaoberať iba týmto a ničím iným – a pritom globálne klimatické hrozby nikto ani nespomenie.

Rovnako sa nikto nevenuje ani skleníkovým plynom, nehovorí sa o tom, že znečistenie ovzdušia v sebe skrýva otepľovanie – takže aj potom, ako prestaneme spaľovať fosílne palivá, musíme počítať s nárastom teploty až o jeden stupeň Celzia. A takmer nikto tiež nehovorí o tom, že práve zažívame šieste masové vymieranie, pri ktorom každý deň vyhynie okolo 200 živočíšnych druhov.

Mlčí sa tiež o otázke klimatickej spravodlivosti, ktorá je pritom výslovne spomenutá v Parížskej dohode a v Kyótskom protokole. Na to, aby Parížska dohoda fungovala v celosvetovom meradle, je to úplne zásadné. Je treba, aby ľudia z bohatých krajín v priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov znížili svoje emisie na nulu, aby ľudia v chudobnejších krajinách mohli zvýšiť svoju životnú úroveň dobudovaním infraštruktúry, ktorú my už dávno máme.

Myslím tým cesty, nemocnice, elektrické siete, školy a čistú pitnú vodu. Ako môžeme očakávať, že sa krajiny ako India alebo Nigéria budú zaoberať klimatickou krízou keď my, ktorí už máme všetko, nevenujeme ani samotnej Parížskej dohode aspoň sekundu? Prečo proste neobmedzíme svoje emisie? Prečo v skutočnosti stále stúpajú? Spôsobujeme snáď masové vymieranie vedome? Sme zlí?

Samozrejme, že nie. Ľudia robia to, čo robili vždy, lebo veľká väčšina z nich nemá potuchy o dopadoch nášho každodenného života. A nevedia, aké rýchle zmeny sú potrebné. A to preto, ako som už povedala, že o tom nikto nehovorí. Žiadne titulky, žiadne zvolania krízových tímov, žiadne mimoriadne správy. Nikto sa nespráva ako keby nastala globálna kríza. Dokonca aj väčšina zelených politikov a vedcov, ktorí sa zaoberajú klímou, pokračuje v lietaní okolo sveta, konzumácii mäsa a mliečnych výrobkov.

Ak by som sa dožila sto rokov, bola by som nažive v roku 2103. Keď dnes uvažujeme o budúcnosti, nemyslíme na čas po roku 2050. Lenže vtedy za sebou nemusím mať mať ani polovicu života. A čo sa teda stane potom?

V roku 2078 oslávim svoje 75. narodeniny. To, čo teraz robíme a nerobíme, ovplyvní celý môj život, život mojich detí a vnukov.

Preto keď v auguste začala škola, rozhodla som sa, že to takto už ďalej nejde. Sadla som si k múru švédskeho parlamentu a demonštrujem tu za klímu namiesto toho, aby som chodila do školy.

Niektorí ľudia mi hovoria, že by som mala byť v škole. Iní, že by som mala študovať a stať sa klimatologičkou. Tým by som podľa nich mohla “vyriešiť klimatickú krízu”. Ale klimatická kríza už predsa bola vyriešená. Poznáme už všetky fakty a spôsoby, ako sa k problému postaviť. Ostáva nám len sa prebudiť a tú zmenu začať.

Prečo by som mala študovať pre budúcnosť, ktorá ani nenastane, keď nikto nerobí nič preto, aby nastať mohla? A aký má zmysel učiť sa fakty zo školských osnov, keď tie najdôležitejšie informácie získané vďaka vede pre našich politikov a spoločnosť zjavne nič neznamenajú?

Mnoho ľudí hovorí, že Švédsko je malý štát a nezáleží na tom, čo spravíme. Ale ak si skupina detí, ktoré pár týždňov nechodia do školy, zabezpečí mediálnu pozornosť celého sveta, čo všetko by sme mohli spoločne dokázať v boji proti klimatickej zmene, ak by sme naozaj chceli?

Dnes každý deň spotrebovávame sto miliónov barelov ropy. Neexistuje tu žiadna politická sila, ktoré by to bola schopná zmeniť. Neexistujú žiadne pravidlá, ktoré by zabezpečili, že ropa zostane v zemi. Svet ale nemôžeme zachrániť tým, že budeme hrať podľa pravidiel. Pretože sú to v prvom rade pravidlá, čo musíme zmeniť. Všetko sa musí zmeniť. A musí to začať dnes.

A preto je čas na občiansku neposlušnosť. Je čas postaviť sa na odpor.

Text z anglického originálu preložila Dana Vitálošová. Na pomoc si zobrala český preklad uverejnený v magazíne A2larm.