Prečo tento článok?

Možno ste sa stretli s názormi, ktoré označujú ženy po interrupcii za zraniteľné, naveky smutné stvorenia, ktoré už len ťažko (ak vôbec) nájdu stratenú radosť zo života.

Na obraz smútiacej ženy zaručene natrafíte v kresťanských či dezinformačných médiách, v materiáloch hnutí, ktoré sú proti interrupciám, no propagujú ho aj médiá s rôznorodým publikom.

Toto zobrazenie ženy, ktorá nedokáže sama zvážiť pre a proti zákroku umelého prerušenia tehotenstva a následne svoje rozhodnutie ľutuje, je v spoločnosti rozšírené a akceptované. Je však pravdivé?

Čo hovorí výskum

Štúdia z roku 2016 sa zaoberala interrupciami v Írsku a Severnom Írsku a zistila, že 97 % žien neoľutovalo podstúpenie interrupcie. 98 % z nich by interrupciu odporučilo ženám v podobnej situácii.

Podľa americkej štúdie z roku 2015 99 % žien, ktoré podstúpili interrupciu, svoje rozhodnutie neoľutovalo ani tri roky po zákroku.

Dnes sa o chýbajúcom pocite ľútosti či smútku rozpísali aj médiá. Ruth Grahamová napríklad pomenovala tento fenomén ako „mýtus o ľútosti po interrupcii“.
Autorka tiež uvádza, že ženy, ktoré sa rozhodnú pre interrupciu, sú často vo svojom rozhodnutí istejšie, než napríklad ľudia, čo sa rozhodnú pre operáciu kolena.

Tlak spoločnosti

Prečo sa potom objavuje toľko názorov o trpiacej, previnilej žene plnej ľútosti? S osobnou skúsenosťou sa podelila aj Sarah pre The Independent. Pocity ľútosti po interrupcii vnímala ako niečo, čo spoločnosť od ženy očakáva. Následkom toho „sa ľudia cítia previnilo za to, že sa necítia previnilo.“

O podobných pocitoch píše aj Maria Jose Duranová: „Vymýšľala som si, že som plakala pri bábätkách vo veku, aké by práve malo moje nenarodené dieťa. Cítila som sa vinná za to, že som nijakú vinu necítila.“

Hoci to znie paradoxne, Americká asociácia psychológov zistila, že interrupcia ako taká neovplyvňuje psychické zdravie ženy. Negatívne ho ovplyvňuje nedostatočná podpora pre rozhodnutie ženy a obviňovanie zo strany spoločnosti. Práve to zapríčiňuje pocit hanby, či možno aj tvrdenia o pocite viny za nepociťovanú vinu.

Dve strany mince

Paušalizovať by však bolo nesprávne, keďže nič nie je čierno-biele. Naším zámerom nie je zľahčovať situáciu žien, ktoré naozaj trpia pocitmi ľútosti či smútku. Pozitívnymi skutočnými príbehmi chceme poukázať na to, že chcená interrupcia môže znamenať aj úľavu, či pocit slobody. Oslovili sme preto ženy, ktoré podstúpili interrupciu a sú so svojím rozhodnutím spokojné.

Linda prvýkrát otehotnela, keď mala osemnásť rokov.

Dieťa si nechala a dnes má malého syna, ktorého ľúbi. Toto rozhodnutie nikdy neoľutovala, no Linda nebola jednou zo žien, ktoré plánovali veľkú rodinu. „Dnes viem, že pokiaľ by som nemala syna náhodou, asi by som nemala vôbec deti,“ hovorí.

Po ôsmich rokoch však opäť otehotnela a vtedy bolo rozhodnutie jednoznačné: „Nerozhodovala som sa dlho, ani to nebolo bolestné rozhodnutie. Proste som to tak cítila a chcela. Nikdy potom som necítila žiadnu traumu, trápenie.“

Hoci hovorí, že tehotenstvu by sa malo v prvom rade predchádzať, situácia, v akej sa ocitla, nie je ani zďaleka ojedinelá. Práve preto bola rada, že tehotenstvo mohla bezpečne a legálne ukončiť.

Michaela otehotnela potom, čo ju znásilnili.

Vychovať dieťa násilníka neprichádzalo do úvahy a hoci jej niektorí ľudia radili, aby porodila a dieťa dala na adopciu, ona sa rozhodla pre interrupciu. „Myslím si, že tehotenstvo a pôrod by pre mňa boli muky, pretože už len tie dva mesiace som znášala veľmi ťažko.“

Nerozhodovala sa dlho, bola to pre ňu prvá a posledná voľba. Po zákroku cítila všetko, iba nie ľútosť: „Cítila som obrovskú úľavu. Bolo to, akoby z brucha vyoperovali nádor, ktorý zo mňa vysával silu.“ Michaelu znásilnili pred ôsmimi rokmi, následkom čoho otehotnela. I dnes by sa však rozhodla úplne rovnako a vtedajšie rozhodnutie neľutuje. Hoci má deti rada, vlastné neplánuje a nedávno podstúpila sterilizáciu.

Ema sa tehotenstvu nebránila, no plod mal genetickú chybu.

Nemal šancu na prežitie, preto podstúpila na odporúčanie lekára interrupciu. „Bola som z toho, samozrejme, veľmi smutná,“ hovorí, „no podstúpiť umelý potrat čo najskôr bolo zo zdravotného aj psychického hľadiska najrozumnejšie riešenie, a preto som o svojom rozhodnutí ani na chvíľu nezapochybovala.“

Po zákroku cítila obrovskú úľavu aj po psychickej, aj fyzickej stránke, pretože jej bývalo stále zle a bola vo veľkom strese: „Konečne som sa mohla normálne najesť a vyspať.“

Ema podstúpila zákrok pred tromi rokmi a s odstupom času vníma svoje rozhodnutie rovnako a vôbec ho neľutuje. Hoci by deti chcela, nedávno prekonala ďalšie neúspešné tehotenstvo, takže uvažuje o adopcii.

Monika pochádza z kresťanskej rodiny.

Otehotnela nechcene a necítila, že má vhodné podmienky na výchovu dieťaťa: „Nezapadám do kategórie (pre mňa) silných žien, ktoré si dieťa nechajú aj za zlých podmienok a sú odhodlané sa oň adekvátne postarať za každých okolností.“

Keď hľadala informácie o interrupcii, stretávala sa s názormi, ktoré prirovnávali zákrok k vražde. Ženy vykresľovali ako bezcitné monštrá, ktoré sa zbavujú niekoho, koho majú chrániť. Preto radšej vycestovala do Českej republiky.

Prvé dva dni po zákroku Monika popísala ako peklo: „Výčitky svedomia, pocit prázdna, odmietanie jedla a vody (predsa si to ako vrahyňa nezaslúžim), chuť zomrieť alebo rýchlo opäť otehotnieť.“

Po dvoch dňoch v nej však niečo „kliklo“ a začala sa cítiť ako slobodná, silná, nezávislá žena „s právom rozhodovať o svojom vlastnom tele, svojom vlastnom živote. A zároveň trochu vinná za to, že sa tak dokážem cítiť.“ Svoje rozhodnutie neľutuje a hovorí, že po zákroku žiadnu bolesť či utrpenie neprežívala.

Interrupcia očami okolia

Ženy, ktoré sa zdôveria blízkemu okoliu, sa stretnú aj s podporou i odsúdením. V Eminom prípade ju blízke okolie podporilo. Lekári sa k nej správali počas zákroku ľudsky a ona sa cítila, „akoby všetky spoločenské tabu, o ktorých sa bežne nehovorí, zrazu za múrmi gynekologického oddelenia opadli.“

Michaela sa so svojím rozhodnutím zdôverila iba partnerovi, ktorý ju podporoval a staral sa o ňu, keďže je bolo zle nielen psychicky, ale aj fyzicky. Lekári boli tiež korektní a Michaelina gynekologička jej pomohla s vybavením zákroku. Mala však „smolu“ na zdravotnú sestru, ktorá poznamenala, aby si nabudúce „vzali kondóm“.

Blízke okolie Moniky bolo menej chápavé – hoci dnes už nie je veriaca, zdôverila sa sesternici aj kňazovi, pretože jej niekde z výchovy zostalo, že kňaz je najlepší psychológ. Obaja jej síce boli oporou, no snažili sa ju presvedčiť, že dieťa a túto náročnú situáciu s ich a božou pomocou zvládne.

Po zákroku sa informovali o Monikinom psychickom a fyzickom zdraví, no keď odvetila, že žiadnu bolesť nad stratou nepociťuje, obaja bez rozmýšľania, bez rozlúčenia alebo inej reakcie ukončili hovor a už sa neozvali.

Paradox pocitu viny

Spoločnosť neraz očakáva, že žena sa bude za svoje rozhodnutie hanbiť, alebo že ju bude trápiť. Aj Ema pri písaní svojho príbehu zvažovala „ako formulovať vety tak, aby to nevyznelo, že som krutá, alebo necitlivá, lebo sa za to ani nehanbím, ani nemám výčitky“.

Michaela s ňou súhlasí – niektorí ľudia jej dokonca hovorili, že si bude počítať roky nenarodeného dieťaťa a hovoriť si „teraz by išlo do škôlky, teraz do školy“, no nikdy sa tak nestalo. Myslí si, že „v mnohých ženách vyvolávajú pocit viny práve ľudia, ktorí im hovoria, aby sa cítili previnilo“.

Ani Linda si nikdy nepredstavovala, koľko rokov by malo jej nenarodené dieťa a zákrok berie iba ako nejakú udalosť v živote. Monike okolie prízvukovalo, že z nej bude troska. Myslí si, že „spoločnosť chce, aby sme [ženy] trpeli. Spoločnosť našu bolesť očakáva. Pripravuje nás na ňu už pred samotným výkonom. Cíti zadosťučinenie, keď nás vidí na dne, so smútkom v očiach a prázdnym pohľadom. Vzniká tak priestor na ich pomyselnú ‚spravodlivosť‘. Vzniká tak priestor na ich ‚hovoril som ti to‘ prejavy, pri ktorých sa cítia ako morálni víťazi.“

Jej voľba

Všetky ženy, ktoré rozpovedali svoj príbeh, sa zhodli na dôležitosti slobodnej voľby ženy. Linda bola rada, že mohla legálne a bezpečne ukončiť neplánované tehotenstvo.

Ema si nevedela predstaviť, že by niekoľko týždňov, možno mesiacov chodila do práce a medzi ľudí s rastúcim bruchom, ľudia by sa vypytovali, čo to bude a ona by im musela vysvetľovať, že nosí mŕtve dieťa.

Michaela si myslí, že interrupcia je voľba, ktorá prichádza až po zvážení ostatných možností, no žena by k nej mala mať prístup. Monika po svojej voľbe pocítila obrovskú silu ženskosti a pochopila, prečo sa jej verejnosť tak bojí, prečo ju chce mať pod kontrolou.

Ďakujeme ženám, ktoré zverejnili svoj príbeh. Dúfame, že aj takto zabojujeme proti ustáleným stereotypom a poukážeme na to, že ženy sú si vedomé svojich rozhodnutí a dokážu niesť ich následky. Práve tie sú však často zveličované v neprospech žien, ktoré trpia nie následkom zákroku, ale tlaku spoločnosti. Ten ich núti pociťovať vinu, hanbu či smútok, ku ktorým však v skutočnosti nedochádza.


Autorkou ilustračného obrázku s názvom Moon Flower [2016] je
Reisha Perlmutter. Narodila sa v meste Naples v štáte Florida. V tvorbe spracúva hru svetla a prírodné motívy z detstva. Zdroj: https://flic.kr/p/L3SkXL