Poznáte „ženu, dievča, ktoré bolo znásilnené a otehotneli? A poznačilo to ich život?“ (Facebook, V siedmom nebi, 2018, 1. máj, vymazaný v rovnaký deň).

No čo, milí facebookoví fanúšikovia, poznáte? Možno vašu susedku, kamarátku, spolužiačku, niekoho z rodiny? Dáte kontakt? Alebo poznáte len také, ktoré boli znásilnené, otehotneli, ale nijako ich to nepoznačilo?

Takto totiž vyznieval status relácie V siedmom nebi. Na sociálnej sieti sa objavil prvého mája doobeda a v komentároch vyvolal skôr pohoršené reakcie.

Je ťažké vtesnať do slov, čo všetko nie je v poriadku s takýmto prístupom. Nakoniec, samotná relácia má cieľ pomáhať ľuďom v núdzi. Napriek tomu táto formulácia vyznievala tak, že sa hľadá senzácia bez štipky akejkoľvek empatie. Posúďte sami:

Som si istá, že „peklom na zemi“ si prešli všetky ženy, ktoré sa stali obeťami znásilnenia a následného tehotenstva. Dovolím si dokonca tvrdiť, že neexistuje jediná žena, ktorá by si po útoku oprášila nohavice a veselo sa vrátila k činnosti, ktorú robila predtým.

Aj z tohto dôvodu by ma zaujímalo, ako sa do uvedenej relácie vyberajú, v tomto prípade, ženy v núdzi. Bude to tá, ktorú „iba“ znásilnili, alebo tá, ktorú znásilnili a podstúpila interrupciu? Prípadne tá, ktorá hrdinsky dieťa vynosila? Bude sa hodnotiť stupeň podstúpeného pekla na zemi? Cieľom tohto článku však nie je kritizovať systém a fungovanie relácie, ale to, ako necitlivo sa často pristupuje k obetiam sexuálneho násilia.

Pozrime sa teda na čísla. Tak napríklad Úrad OSN pre drogy a kriminalitu zverejnil v roku 2012 štatistiky znásilnení pre každú krajinu jednotlivo. Išlo o znásilnenia, ktoré boli nahlásené polícii. Pre Slovensko je posledný dostupný údaj z roku 2011, kedy bolo nahlásených 150 prípadov, čo znamená 2,7 znásilnených žien na 100 000. Za rok 2017 hlási Ministerstvo vnútra SR 96 zistených prípadov znásilnenia (pre porovnanie, rok 2016 – 82 prípadov, rok 2015 – 87, rok 2014 – 87, rok 2013 – 91 a rok 2012 – 88). Vyzerá to málo, asi sa tvorcom relácie V siedmom nebi bude hľadať ťažko. 

Čo však tieto štatistiky nehovoria, je, ako často sa obete znásilnenia boja ísť čo i len k lekárovi, za rodinou, nehovoriac o polícii. Ďalšia správa z roku 2010 poukazuje na problematiku sexuálneho násilia v Spojených štátoch. Jej autori tvrdia, že iba 36 % prípadov sexuálneho násilia bolo ohlásených polícii. Dôvody, kvôli ktorým sa ženy rozhodli nenahlásiť polícii sexuálne násilie, boli nasledovné (za obdobie 2005 – 2010 – zdroj):

  • nahlásenie inému príslušnému orgánu: 8 %
  • osobné dôvody: 13 %
  • nahlásenie nebolo dôležité: 8 %
  • polícia nedokázala pomôcť: 2 %
  • polícia by neposkytla pomoc: 13 %
  • obava, že nahlásenie spôsobí násilníkovi problémy so zákonom: 7 %
  • strach z odvety: 20 %
  • iné: 30 %

Možno si poviete, že nie sme v Amerike. Možno si poviete, že 2,7 alebo menej na 100 000 nie je až tak hrozné číslo. Možno si poviete, že ak sexuálne násilie niekto nenahlásil, nezaslúži si, aby sa prípad vyšetril a aby násilníka odsúdili.

Existuje veľa článkov a rozhovorov, v ktorých obete sexuálneho násilia vyjadrujú strach z toho, že by im niekto neuveril, že by ich obviňovali, že by im niekto povedal, „za to si môžeš sama“. Práve z týchto dôvodov by sme mali byť k obetiam násilia empatickí a ľudskí; mali by sme im pomôcť tak, aby sme im už nepridávali k prežitej bolesti. Mali by sme rešpektovať ich právo na súkromie a právo na pomoc so zachovaním ľudskej dôstojnosti. Sú ženy, ktoré sa rozhodli prehovoriť z vlastnej vôle, aby označili násilníka a zabránili mu spáchať rovnaký skutok, aby ukázali ostatným, že má zmysel bojovať namiesto toho, aby zostali ticho. Neviem, čo je však dôstojné na tom, že sa hľadá žena, ktorá si prešla peklom na zemi. Musí spĺňať dve podmienky: byť znásilnená a následne tehotná.

Nie nadarmo sa hovorí, že ak neviete povedať nič pekné, buďte radšej ticho. Ponuka zverejnená na facebooku je smutná. Robí z obetí znásilnenia akési divadlo; nadľahčuje situáciu, ktorá zo žiadneho uhla pohľadu nie je ľahká. Pridáva sa k tým, ktorí ukazujú prstom na obete a šepkajú si „to je ona,“ namiesto toho, aby obeť prinajmenšom rešpektovali alebo jej pomohli. Vytvára senzáciu, ktorá nabáda ľudí pomyslieť na ženu, o ktorej vedia, že ju znásilnili: Spýtam sa jej, či by nešla. Možno jej to urobí dobre, popísať, čo sa stalo, a poplakať si pred celým národom. Ponižuje ostatné obete, ktoré na stupnici pekla na zemi nezískali desať bodov z desiatich. A tú jednu poľutujeme, chuderku – veď sa dejú hrozné veci v hroznom svete – a urobíme si pukance a prepneme kanál. A zmažeme status.