Ruky hore tí, ktorí nikdy neboli unavení.

Ruky hore tí, ktorí sa každú minútu dňa usmievajú.

Ruky hore tí, ktorí zažili PMS.

Pre ľudí, čo nevedia, čo to pred-menštruačný syndróm je –  ide o stav, ktorý žena zažíva (ja určite) asi týždeň pred menštruáciou. Nie každý mesiac je zlý, ale v tých najhorších sa cítim ako obor, ktorý dupotom trasie oknami a zhadzuje škridly zo striech a každého vyzýva do bitky. Syndróm má aj svoje výhody, vďaka nemu som týždeň dokonalou žienkou domácou – zrazu vidím aj špinku pod chladničkou.

Viete, čo som zistila? Únava, zúrivosť, či PMS neutíchnu len preto, že sa žena stane matkou. Napriek tomu sa od nej očakáva, že bude nonstop v dobrej nálade. Kričím, že nie som stroj. Hovno. Aj stroj občas vypnú, alebo nechajú vychladnúť. Za čo teda matku považujú? Za nadčloveka? Nadstroj? Našťastie to robia len bezdetní, alebo tí, čo s výchovou detí nikdy nemali veľmi dočinenia.

Nemám im to za zlé. Aj ja som si myslela, že sa na materskej „dovolenke“ naučím posunkovú reč, po čínsky a napíšem knihu. Namiesto toho som striedavo revala, prebaľovala a dojčila. Často aj súčasne.

Byť matkou nie je ľahké. Napriek tomu, že je to to najťažšie, čo žena kedy urobí, nemá víkendy, dovolenku, nemôže dať výpoveď. Potrebovala by troška súcitu od okolia, keď už nie hmatateľnú pomoc.

A vôbec, ale vôbec nepotrebuje kecy o tom, že materstvo je jej prirodzená rola, že do nej vhupne ako do topánok. Vhupne do nej asi tak ako do nových topánok, ktoré sú jej malé. Nie. Nová matka sa učí novej zodpovednosti rovnako ako nový otec.

Dcéra má dnes viac ako 2.5 roka. Nikdy nemrnčala, vždy prenikavo vrieskala. Ja neznášam hluk. Je tvrdohlavá, priam zaťatá (po kom asi?). Napriek tomu by som nemenila. Je inteligentná, vtipná, empatická, kreatívna, je jednoducho nádherná.

Nebudem tu len tak teoretizovať, poďme sa pozrieť na jeden môj deň. Tento tu, dnes, lebo práve dnes mi napadlo písať o materstve.

Nedeľa

Mali sme mať s Manželom večer rande, ale Dcéra zaspala až o 21.10. Manžel vstáva o piatej, ide zase na služobku, ideme tiež spať.

Pondelok

8.15

Nevysvetliteľný záchvat plaču pri raňajkách.
„Chceš piť?“
„Nie.“

Sadneme si na pohovku, zababušíme sa do deky, pozeráme rozprávky.„Mlieko.“

9.50

Snažím sa ju obliecť. Namiesto toho jej slúžim ako preliezka a trampolína.

10.00

Leje.
Von teda nejdeme.
Ešte som ju ani nedokázala obliecť. Má na sebe plienku a tielko.
Skáče po posteli.
Chcelo by to ďalšiu šálku čaju.

10.06

Tielko je mokré, lebo si umývala zuby.
Behá tu, v jednej ruke lyžička, v druhej med (odkiaľ ho vzala?). Nemám energiu ju naháňať.

Doupratovala som a ľahla si do postele.

10.18

Skočila na mňa úplne nahá.
Revem od smiechu.

Manžel volal, že by mal byť doma o štvrtej. No veď uvidíme. Málokedy sa stáva, že príde domov, keď povie, že príde. Zvyčajne príde neskôr. Budem radšej šetriť energiou.

10.31

Je oblečená! Lebo som jej sľúbila poriadne zatočenie sa pri kolo-kolo-mlynskom. Ale najprv si uvarím čaj.

10.40

Hrá sa s plastelínou.
Aspoň povysávam. „Pomáha mi.“

11.25

Doteraz sme sa pekne hrali s plastelínou.

11.47

Chce strihať môj diár. Dám jej na strihanie šnúrku.
Zapnem vysávač, že dovysávam.

Nedovysávam.

„Mami, mami, mami, mami, mami …..“
Vypišala sa na koberec. Veď mala plienku!!!??

Pre zmenu sa nechce vyzliecť.

12.00

Skáče z operadla na pohovku.
V jednom momente spadne z operadla dozadu.
Zachytím ju vo vzduchu.
„Stačí,“ poviem.
Rozreve sa.

12.40

Má spať.
Neviem ju dostať do kočíka. Chce kočíkovať bábiku. Musíme ísť do obchodu a do knižnice, tak súhlasím. Snáď ju to unaví.

Každé dva kroky zastavuje a nanovo usádza bábiku.

Do obchodu je to normálnym krokom 3 minúty, nám to trvá … asi 25.

Vyberie si zubnú pastu,
„Winnie the Pooh!“

Rastiem pýchou z toho, aká je sčítaná.
Zaplatí. Môžeme ísť do knižnice.

Na križovatke čakáme na zelenú.
Hurá, konečne.

Vykročíme, ale nejaké sprosté SUV tiež. Ťahám ju naspäť na chodník, nech nás neprejde. Lenže ona sa nedá. Vytrhne sa mi a uteká cez cestu. Kočík mi nechala, nesie si pastu.
Vezmem kočík do ruky a idem za ňou.

Bábika mi na prechode vypadne z kočíka.
Dcéra sa rozcapila v mláke a reve.
Bábiku hodím do tašky, potichu nadávam, utekám zdvihnúť Dcéru.

Revúce 15 kilové decko na rukách, taška s knihami na pleci, kočík v ruke, vojdeme do knižnice. Nemám záujem prezerať si knižky, rýchlo niečo schmatnem a ideme domov.

Začalo liať. Krúpy sa nám snažia rozmlátiť tvár. Dcéra reve ešte viac. Skryjeme sa pod strechu kaviarne. Našťastie ide sused, zoberie mi kočík z ruky.

Krupobitie prestalo, ideme domov.

Umýva si zuby novou zubnou pastou.

Dovysávala som, hurá.

Volajú mi z práce. Reve, lebo jej nechcem dať telefón.

Uložím ju do kočíka a ideme na prechádzku. Vylieza mi von. Nemá topánky ani kabát, duje studený vietor.

Každé dva kroky ju ukladám.

14.00

Prídeme domov, posadím ju pred YouTube, idem na Facebook. Konečne chvíľka pre seba. Volá robota.

16.00

Manžel naozaj prišiel domov! Vyzerá síce, že o chvíľu zaspí, ale je tu. Ja sa cítim rovnako. Jedine Dcéra vyzerá sviežo.

Manžel varí večeru.

Dcéra chytí druhý dych. Dúfam, že je to energia pred veľkým krachom. Behá po dome a ja ju mám naháňať. Rehlí sa.

17.30

Večeriame. Povie, že je unavená. Ani sa nejde okúpať.

18.30

Spí. Umývam riad. Mám ísť na prednášku, ale strašne sa mi nechce. Donútim sa, chcem byť chvíľu niekto iný ako matka.

21.00

Čítam si v posteli. Pri tretej stránke zaspávam. Nevadí, zajtra ide do jaslí a ja do roboty oddýchnuť si.


Ako ilustračný obrázok sme so súhlasom autorky použili maľbu od Lucie Dovičákovej z roku 2016. Lucia Dovičáková vo svojich obrazoch často vychádza z vlastnej skúsenosti. Môžete ju sledovať aj na Instagrame!