Keď som v auguste 2018 prišla do Bratislavy, nemohla som si nevšimnúť, ako tu ženy nadšene vystavovali ženskú estetiku. Či nakupovali v obchodnom dome, prechádzali sa ulicami Starého Mesta alebo šli do práce, bratislavské ženy sa hrdili štýlovými šatami, vysokými opätkami a dokonalým mejkapom. V porovnaní s nimi som sa vo svojich roztrhaných džínsoch, bagančiach a tričku cítila nevhodne.

Toto vo mne vzbudilo otázku, prečo sa mladé ženy v Bratislave očividne hrdili svojou ženskosťou a zvýrazňovali su. Je to preto, že na Slovensku chýba silné feministické hnutie? Alebo je za tým niečo komplikovanejšie – je to pre tieto mladé ženy ukážkou slobody, ktorú si ich mamy a babičky nemohli za komunizmu dovoliť? Je táto ukážka ženskosti antifeministická, feministická, pretože tieto mladé ženy svojím obliekaním vyjadrujú nezávislosť, alebo možno sa Slovensko presunulo do post-feministickej éry?

Hedonistický ženský falicizmus

Kultúrna teoretička Angela McRobbie vo svojej knihe The Aftermath of Feminism (Následky feminizmu, v angličtine) tvrdí, že na dnešnom Západe „myšlienka feministického obsahu zmizla a nahradil ho agresívny individualizmus, hedonistický ženský falicizmus na poli sexuality a posadnutosť konzumnou kultúrou.“ (zdroj)

Takýto svet nazýva McRobbie „post-feministickým“, teda svetom, v ktorom ženy počúvajú, že feminizmus nepotrebujú, pretože majú možnosť voľby a ísť si svojou cestou. Tento odviazaný individualizmus je zložito prepojený s konzumnou kultúrou, kde ženy počúvajú, žemajú aj možnosť ekonomickej voľby. V skutočnosti ale tieto „možnosti voľby“ slúžia iba na udržanie patriarchálnej kapitalistickej štruktúry, ktorá charakterizuje post-feministickú éru.

McRobbie hovorí, že sa stalo niečo úplne nečakané.

Prvky feminizmu boli uznané a zakomponované do politického a inštitucionálneho života. Využívajúc slová ako ‘empowerment’a ‘voľba’ sú tieto prvky pretvorené na oveľa individualistickejší diskurz a využívané v tomto novom kostýme, hlavne v médiách a populárnej kultúre, ale aj v orgánoch štátu ako akási náhrada za feminizmus. Tieto nové a zdanlivo ‘moderné’ myšlienky o ženách, a hlavne o mladých ženách, sú potom agresívne šírené, aby sa zabezpečilo, že ženské hnutie sa už nevytvorí. ‘Feminizmus’ je inštrumentalizovaný, západné vlády si ho osvoja ako signál pre zvyšok sveta, že toto je zásadná časť toho, čo teraz znamená sloboda. Sloboda je aktualizovaná o tento kvázi-feminizmus. Toto môže spôsobiť, že hranice medzi Západom a zvyškom sveta môžu byť konkrétnejšie kódované na základe rodových vzťahov a udeľovania sexuálnych slobôd.“

Kniha Angely McRobbie sa venuje hlavne skúsenosti žien vo Veľkej Británii a USA, ale mne napadlo, či sa tento pojem nedá aplikovať aj na Slovensko (a Strednú a Východnú Európu vo všeobecnosti) 30 rokov po politickom a ekonomickom prevrate.

Feministické mobilizácie

Do istej miery sa táto post-feministická éra dá vysvetliť úpadkom feministických mobilizácií a  rozšírenou domnienkou, že rovnosť už bola dosiahnutá. Po celých USA a Západnej Európe sa v posledných desaťročiach dal pozorovať na jednej strane úpadok feministických mobilizácií napádajúce štruktúry, v ktorých žijeme, a na druhej strane prijatie liberálnych a individualistických princípov.

Feministické mobilizácie v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch v USA a Západnej Európe napadli a spochybnili nielen celospoločenské patriarchálne stereotypy, ale aj spôsob, akým moderný kapitalistický systém znevýhodňoval ženy.

V USA, napríklad, hnutie za ženské práva vychovalo radikálne feministky, ktoré poukázali na priesek ekonomiky voľného trhu a patriarchátu, ktorý je vidno na prekvitajúcom biznise s prostitúciou či pornografiou.

V tom istom čase sa v Nemecku feministky oddelili od zvyšku ľavicových hnutí a vytvorili čisto ženské skupiny, ktoré bojovali za participatívnu demokraciu. V týchto skupinách ženy hľadali nezávislosť od štátnych politík a chceli robiť vlastné rozhodnutia ohľadom rodiny a materstva. Jednou z najdôležitejších ideí tohto feministického aktivizmu bola myšlienka, že „osobné je politické“.

Ako mi priblížila jedna slovenská feministka, pojem „osobné je politické“, tak emblematický pre západný feminizmus, na Slovensku nikdy nerezonoval, pretože tu osobné nie je politické, aspoň nie z historického hľadiska. V skutočnosti tu bolo to osobné – rodinný život – únikom pred tým politickým. Kým na západe môže byť domov miestom násilia, na východe to zároveň bolo miesto úniku pred násilím – tým politickým. V tomto osobnom svete rodinného života to boli práve ženy, ktoré mali najviac moci.

Osobné tu nie je politické

Faktom zostáva, že tento moment aktivizmu, ktorý na západe spochybnil výhody liberálno-demokratického a kapitalistického systému, v Strednej a Východnej Európe nikdy nenastal.

V niektorých krajinách Strednej a Východnej Európy, vrátane Československa, síce nastalo v šesťdesiatych rokoch krátke obdobie uvoľnenia a zvýšenej liberalizácie, no žiadne masové mobilizácie za ženské práva sa tu nekonali. Ženské organizácie, ktoré v tomto regióne fungovali, boli totiž súčasťou aparátu komunistickej strany.

Po prevrate v deväťdesiatych rokoch sa len málo žien stotožnilo s feminizmom a hnutie zostalo veľmi slabé. Niektoré odborníčky a odborníci tvrdia, že na vine môže byť fakt, že feminizmus sa spája so širším hnutím ľavice a v tomto regióne ľudia v tom čase kategoricky odmietli všetko čo i len trochu príbuzné komunizmu. Iné výskumy zase argumentujú, že ženy chceli mať možnosť vrátiť sa domov, do súkromnej sféry, keďže počas komunizmu boli nútené pracovať mimo domova.

Môže byť Slovensko post-feministické?

Ale čo je najdôležitejšie, myšlienka „osobné je politické“ tu nikdy neodznela. Ako potom môže byť Slovensko post-feministickým, keď tu nikdy doba feministickej mobilizácie nebola? Je možné, že na Slovensku, a vo všeobecnosti vo Východno-Strednej Európe, ženy žijú v post-feministickej ére, ktorá je konštruovaná ich interakciami so Západnou kultúrou.

Táto interakcia podnecuje začleňovanie feministických ideí do populárnej kultúry, aby sa tak priblížila k liberálnym hodnotám. Avšak, zaraďovanie feministických konceptov do populárnej kultúry vyvoláva pocit, že feminizmus nie je potrebný a rodová rovnosť už bola dosiahnutá alebo je aspoň braná vážne v populárnych médiách.

Jeden z príkladov, ako sú feministické myšlienky včleňované do populárnej kultúry, je aj nedávna reklama Nike, ktorú predstavili v Spojených Štátoch vo februári tohto roku pod názvom „Snívaj šialenejšie.“

„Keď si myslia, že tvoje sny sú šialené, ukáž im, čo šialené sny dokážu.“

Táto reklama stavia na feministických princípoch ženskej rovnosti v športe a snaží sa naspäť privlastniť koncept „šialených“ žien. No cieľom reklamy je zapáčiť sa ženskému trhu, aby sa predalo viac atletického oblečenia.

Na Slovensku francúzska automobilová spoločnosť Citroën prednedávnom spustila reklamu gratulujúcu ženám za to, že sú lepšími vodičkami ako muži. Táto gratulácia bola umiestnená na ružovom pozadí s úmyslom načrieť do trhu šoférok.

Podobné vyobrazenia feministických ideí v populárnej kultúre predstavujú post-feministickú éru, v ktorej je feministický aktivizmus radšej preberaný cez populárne médiá než cez politickú činnosť. Namiesto toho by sa malo kriticky nahliadnuť na to, čo tento systém ženám prináša, práve kvôli narastajúcemu konzervativizmu a nepriateľskému postoju vlád voči ženským právam po celej Strednej a Východnej Európe.

Demokracia a kapitalizmus = sloboda

Prečo by sme mali hľadieť kritickým okom na ten tak veľmi milovaný demokratický systém? A prečo by sme mali pochybovať o postavení ženy v kapitalistickej štruktúre, ktorá má byť založená na zásluhách? V Strednej a Východnej Európe demokratizácia a prechod na trhovú ekonomiku nepriniesli automaticky oslobodenie žien.

V Poľsku, potom ako krátko po prevrate katolícka cirkev znovu nastolila svoju politickú moc, boli reprodukčné práva žien zrušené. V celej Strednej a Východnej Európe potom, ako firmy reštrukturalizovali alebo zatvorili zahraniční investori, boli ženy ako prvé vytlačené z pracovného trhu a mohli sa len prizerať, ako im štát odobral príspevok na starostlivosť o dieťa a výhody, kvôli čomu sa museli začať ponáhľať domov zo školy alebo z práce.

Ďalej na východ, na Ukrajine a v Rusku, prevrat priniesol so sebou masívnu korupciu a rozpad právneho poriadku, čo umožnilo rozmach prostitúcie a pornografického priemyslu, ktoré dodnes podporujú obchodovanie so ženami a dievčatami. A v bývalej Juhoslávii rozbroje prechodného obdobia prispeli k oživeniu etnického napätia, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k vojne, v ktorej sa znásilňovanie žien a dievčat používalo ako zbraň.

Mnoho výskumníkov a výskumníčok toho času verilo, že je síce hrozné, ako ženy trpia, ale všetko toto trápenie je len produktom politických a ekonomických premien a po skonsolidovaní demokratickej vlády a úplnej inštitucionalizácii voľného trhu tieto problémy ustúpia.

Ale pravý opak je pravdou – v strednej a východnej Európe sme svedkami nedostatku štátnych nariadení adresujúcich násilie na ženách. Nedávny výskum Amnesty International napríklad odhalil, že Česko a Slovensko patria medzi európske štáty, ktorých zákony oficiálne neuznávajú nekonsenzuálny sex ako znásilnenie.

Ba čo viac, počas môjho života v strednej a východnej Európe mi mnohé aktivistky a aktivisti opisovali, ako boli šokovaní, keď sa dočítali o výsledkoch nedávneho výskumu: uvádzalo sa v ňom, že väčšina českých mužov a žien verí, že práve žena je zodpovedná za to, že bola znásilnená. Aktivistky a aktivisti citovali tieto štúdie, aby preukázali, ako hlboko sú zakorenené stereotypy o mužoch a ženách v spoločnosti.

Súčasťou nepriaznivých reakcií na ženské práva je okrem iného aj útok na ženské reprodukčné slobody. Presadzovanie ľudských práv vo Východno-strednej Európe je vo všeobecnosti na ústupe, ba demokratické postupy sa dokonca uplatňujú aj na to, aby sa vytvorila „neliberálna demokracia“.

Netvrdím, že demokracia je pre ženy zlá. Verím, že je to ten najlepší systém, aký máme, ktorý môže priniesť zmenu a zaručuje, že žiadne zlé rozhodnutia z našej strany ako kolektívu nás nebudú prenasledovať príliš dlho, kým nestihneme spraviť iné rozhodnutie. Navyše, kapitalizmus nám môže poskytnúť mnoho slobôd, pokiaľ nie je založený na existujúcom patriarchálnom systéme. Ale to znamená, že systémy, v ktorých žijeme, jednoducho nemôžu byť v súčasnej podobe akceptované, skôr potrebujú neustále prehodnocovanie, aby sme sa uistili, že neustále slúžia našim potrebám.

Od post-feminizmu k feminizmu

Je možné, že prítomnosť ženy, ktorá nekladie otázky, v akejkoľvek rozvinutej časti sveta dnes predstavuje reinštitucionalizáciu patriarchálnej formy. Nie nevyhnutne tradičného patriarchátu, ale ako spôsob obnovovania formy patriarchátu v regióne, v ktorom prechodný proces narušil patriarchálnu štruktúru. A to je, pri prinášaní slobody a voľby, prechod dláždiaci cestu reinštitucionalizácii patriarchátu za pomoci konzervatívcov a náboženských vodcov a organizácií.

Dnes je tu nová forma patriarchálneho konzervativizmu, toho post-feministického, v ktorom ustanovenie noriem ako „voľba“ a „sloboda“ umožňuje, aby sa dalo feministickému hnutiu úplne vyhnúť. Tak isto aj v Spojených Štátoch, od neskorých 80. rokov, postupne utíchali feministické mobilizácie až k súčasnej post-feministickej ére, v ktorej sa verí, že štruktúra ženám nebráni v ich individuálnych cieľoch.

McRobbie dospela k záveru, že „aby mohla byť nová žena ako subjekt považovaná za modernú, sofistikovanú, musí byť ticho a zdržať sa kritiky. A skutočne, toto nekritizovanie je podmienkou jej slobody.“ Nedovoľme našej generácii žien, či už v Spojených Štátoch alebo na Slovensku, aby dopustili, aby sa z nich stali iba ženské subjekty, čo nekladú otázky.

Preložené z anglického originálu.