Tento článok je pre tých, čo síce tvrdia, že vedia, o čo feminizmom ide, ale nemajú v tom celkom jasno. Zanietené feministky a feministi ho tiež môžu čítať a snáď aj prispejú vlastnými podnetmi, ako feminizmy vysvetľujú oni.

Áno, čítate správne, píšem o feminizmoch. Pretože tak ako o filozofii, politike, či umení, ani o feminizme nemôžeme hovoriť ako o jednotnom prúde. Sme ľudia a ako ľudia máme rozličné názory. Jedno však máme spoločné, všetky chceme rovnoprávnosť.

Ja viem, omieľam to dookola už neviem koľký krát, ale teraz som prišla na zatiaľ najjednoduchší príklad. Príbor! To je niečo, s čím máme skúsenosť všetci.

Príbor, to je vidlička a nožík. Môžeme ich síce používať oddelene, nožíkom sa určite lepšie natiera a vidličkou sa jednoduchšie napichuje, v niektorých prípadoch ich aj môžeme zameniť, ale ako pár sú rovnako dôležité pri spoločenskom stolovaní. Každý má svoju funkciu, nedá sa ale povedať, ktorá je dôležitejšia, pretože ani bez jedného to nejde.

Z toho vyplýva, že aj ženy a muži sú si v niečom podobní, v inom odlišní, ale to neznamená, že je jeden podriadený druhému, ale to, že sa navzájom dopĺňajú. Aj keď tá jediná odlišnosť medzi pohlaviami je čisto biologická, všetko ostatné závisí na jednotlivcovi. Jin a jang, nie?

Pretože nikto nie je ostrovom samým pre seba.

Len pri finančnom a spoločenskom hodnotení sa to neodzrkadľuje. Na jednej strane počúvame názory, že ženy strácajú ženskosť, keď sa hrabú do mužských funkcií, na druhej, že sú si samé na vine, pretože si vyberajú horšie platené zamestnania. Majú predsa na výber. Žena, žena, nech sa aj potrháš, nikdy nikomu nevyhovieš.

Dajme tomu, že „typicky“ ženská profesia je učiteľstvo. Hoci kým bolo učiteľstvo výsostne mužské povolanie, učiteľ mal status. Dnes, napriek tomu, že učiteľky vyštudujú vysokú školu a neustále sa vzdelávajú, napriek tomu, že vzdelanie je najlepšia investícia do budúcnosti (och, ty klišé, zamyslí sa ešte vôbec niekto nad tvojím významom?) nielen jednotlivca, ale celej spoločnosti, pretože nikto nie je ostrovom samým pre seba, sú učiteľky na spoločenskom rebríčku niekde dole. A pritom pochybujem, že by niekto v „typicky“ mužských STEM odvetviach mohol tvrdiť, že len vlastným úsilím sa dostal tam, kde je. Kto mu pomohol získať základy, na ktorých teraz stavia? Či každý jeden sa naučil sám čítať a písať?

Je móda sťažovať sa, že učitelia nič nenaučia. Učiteľky, hlavne tie s dlhoročnou praxou zase tvrdia, že deti nikdy neboli také zlé. Tie šikovné z ich radov utekajú niekam, kde ich ocenia. Bojím sa pomyslieť na to, ako bude vyzerať zajtrajšok bez kvalitných učiteľov, keď už dnešok je taký-onaký. Niekomu to asi vyhovuje, nemysliace stádo sa určite ľahšie ovláda.

Najviac ma prekvapuje tvrdenie, že učiteľstvo je ľahké. Neviem, neviem. Práca s ľuďmi si vyžaduje empatiu a trpezlivosť, práca učiteľa schopnosť zaujať, vysvetliť, tak, aby žiaci pochopili, lebo nech si aj neviem aký profesionál vo svojom odbore, bez talentu naučiť … no čo budem hovoriť, určite každý má skúsenosť s neučiteľom.

Dnešná doba je ťažká. Všetko sa nám vymyká spod kontroly. Namiesto toho, aby sme sa neustále navzájom obviňovali, by bolo lepšie, keby sme venovali energiu na hľadanie riešení. V spoločnosti rozkúskovanej na proti sebe bojujúcich individualistov je to však ťažké. Aby sa však vôbec začala nejaká revolúcia, musíme si spomenúť, že nikto nie je ostrovom samým pre seba.

Za refrén ďakujem John Donnovi.

Zdieľaj na: