Spôsob, akým slovenské médiá hovoria o ľuďoch so syfilisom v Trebišove a okolí, nie je náhodný. Je zrkadlom toho, ako sa pozeráme na zdravie z rodového a etnického hľadiska.    

Claude Quétel napísal v roku 1992, že nič nevypovedá o spoločnostiach a štátoch lepšie, ako ich histórie chorôb a zdravia. Bolo to práve v období, kedy sa nejeden štát pasoval s epidémiou vírusu HIV.

Quétel však nemal na mysli to, ako sa štát a jeho politika správa k samotnému vírusu, či nejakej baktérii. Čo ho zaujímalo, bol hlavne prístup k „chorým“ a ich telám, ktoré páchali niečo, čo bolo vnímané ako “nenormálne”, resp. nemorálne.  Pre Quétela boli zároveň najzaujímavejšie tzv. sociálne choroby, ako sa im ešte v 50. rokoch hovorilo v západnej Európe. Menovite alkoholizmus, tuberkulóza, šialenstvo či syfilis.

Syfilis sa držal na piedestáli populačnej hrozby celých 5 storočí, až kým ho nevystriedalo HIV/AIDS. Už koncom 15. storočia sa príznaky vtedy neznámej choroby objavili a vyvolali paniku pre svoju vysokú mieru nákazlivosti a prvotne aj pre vysoký nárast smrteľných prípadov. Syfilis so svojimi viditeľnými kožnými prejavmi predstavoval zrazu väčšiu hrozbu ako dovtedy známa lepra či mor.

V 16. storočí sa slovo „syfilis“ ukotvilo v reči vďaka básni od Girolama Fracastora a rozšíril sa aj poznatok, že sa prenáša pohlavným stykom. A tak sa stal syfilis pre mnohých moralistov (kňazov, učencov, felčiarov a pod.) aj božím trestom za spustnuté mravy.

V tomto období zároveň začala panovať predstava, že je syfilis chorobou „z importu“, ktorú si Európania doniesli spolu s kolonializmom. Chorobu, ktorá podľa nich určite nemohla mať pôvod v kresťanskej Európe, najprv liečili ortuťou. Neskôr však bola táto liečba pre slabé úspechy zdiskreditovaná.

V 17. storočí už bolo jasné, že spoločnosť treba obrátiť mravne – treba ju zdisciplinovať. V 18. storočí sa k tomu pridali vedecké a medicínske hlasy, ktoré prezentovali syfilis ako národnú hrozbu.

Deti narodené so syfilisom sa stali príznakmi civilizačnej skazy. Medicína, v spojení s predstavami o zdravej spoločnosti a jej zdravom jedincovi, v tej dobe stihla vyprodukovať množstvo morálnych traktátov. V 19. storočí sa objavil kondóm a na začiatku 20. storočia zas penicilín. Práve včas, pretože vojaci počas 1. a 2. svetovej vojny by bez nich (syfilis) prežili len ťažko.       

V procese 18. a 19. storočia sa však v Európe presadila predstava, že zdravá spoločnosť je regulovaná spoločnosť, resp. je to taká spoločnosť, ktorá reguluje svoje patogény.

V prípade syfilisu reguluje hlavne ženy (ktoré ponúkajú sex za úplatu). Ako také sú ženy v sex biznise často vnímané ako „šíriteľky” syfilisu a tým pádom aj ako pôvodkyne epidémií. Keďže mužské sexuálne správanie je spochybňované len zriedka, logickou sa stáva potreba regulovať ženské telá a tak aj regulovať „rozvoj spoločnosti“.

Historik Sander L. Gilman napríklad píše, že už od 15. storočia bol muž spravidla zobrazovaný ako ten, kto na syfilis „trpí“, zatiaľ čo žena ako tá, ktorá ho zviedla a nakazila. Napríklad vo Veľkom atlase kožných chorôb z roku 1806 od Aliberta sú ako syfilisom nakazené zobrazované len ženy.  

Gilman si však okrem rodovo zaťaženej histórie syfilisu všimol ešte jednu vec, a to neustálu potrebu vymedziť sociálne hranice tejto choroby. Podľa neho na tieto potreby zatiaľ najlepšie slúžili etnikum a rasa ako sociálne priestory, do ktorých je choroba vždy vpísaná, či už ako miesto, kde sa vyskytuje alebo ako miesto, kde má pôvod. Ako také tiež slúžia tieto hranice na nastavenie bariéry medzi „našou“ a „ich“ morálkou.

Je preto jasné, prečo bol v 50. rokoch syfilis považovaný za tzv. sociálnu chorobu. Tento pojem si však v sebe tiež nesie aj aspekt patológie, ktorý sa ešte ani dnes nestihol vytratiť z „odborného“ slovníka.

Na niektorých slovenských univerzitách a vysokých školách sa napríklad dodnes učí z publikácie Sociálna patológia, ktorá drogovú závislosť a „prostitúciu“ radí medzi patologické javy.

Knižka sama vysvetľuje patológiu ako „súhrnný pojem na označenie chorých, nenormálnych javov“ (s. 22). V niektorých slovenských sociálnych vedách sa tak s označovaním ľudí v sex biznise či so závislosťou ako „chorých a nenormálnych“, môžete stretnúť dodnes.   

Ak potom hovorkyňa mesta Trebišov na otázku o epidémii syfilisu odpovie, že „po prijatých opatreniach zo strany mestskej polície sa tento sociálno-patologický jav presunul na perifériu mesta, smerom k rómskej osade…“, potom sa nie je čomu čudovať. Hranice „nás“ a „ich“, ako aj „našej zdravej“ a „ich chorej“ morálky boli nastavené. Nie je sa čoho obávať.

Patologizácia, teda označovanie nejakého javu za „chorobný”, ešte nikdy nikomu nepomohla. Vidno to aj v prípade epidémie syfilisu v Trebišove. Pozerať sa na problém ako na patologický znamená rýchlo označiť niekoho správanie za škodlivý jav (ženy – Rómky) a snažiť sa ho čo najskôr odstrániť – t.j. volať po lepšom trestnom stíhaní žien (podľa § 167 – ohrozovanie pohlavnou chorobou).

Ak si jasne stanovíme hranice „nás“ a „ich“, potom si už ďalej nemusíme klásť žiadne otázky. I preto je pre kožnú lekárku v Trebišove jednoduché povedať o žene, ktorá poskytuje sexuálne služby za úplatu, že „má vyrážky okolo konečníka a bradavice ale zaujíma ju, že dostane 5 Eur“.

Lekárka si už ďalej otázku o tom, prečo by niekto v takomto zdravotnom stave vykonával sexuálne služby za 5 Eur, nemusí klásť. Odpoveďou by pre ňu aj tak bola len „cudzia kultúra“ alebo „cudzie mravy“, nie sociálna situácia tejto ženy.  

Avšak v momente, keď sa dozvedáme, že sú „zákazníkmi“ aj „bieli“ muži z regiónu a sex za úplatu poskytujú aj deti, začínajú tieto hranice padať. Nastáva panika. Hovorkyňa tvrdí, že prostitúcia nie je trestná a to je problém. To, že je osada, z ktorej pochádzajú tieto ženy a dievčatá, jedna z najväčších a najchudobnejších v krajine (4,500 ľudí), to už je problém menší.

V celej tejto situácii tak už potrebujeme len jednu vec. Aby niekto prišiel a povedal, že kriminalizácia prostitúcie vyrieši epidémiu syfilisu v Trebišove.

Veď je to patologický jav. Nie?          

 

Zdroje:

Quétel, C., (1992). History of Syphilis. New York: Wiley.

Gilman, S.L., (1987). AIDS and Syphilis: The Iconography of Disease. In AIDS: Cultural Analysis / Cultural Activism, vol. 43.  

Zdieľaj na: