Pôvodne publikované na Everyday Feminism.

Nebinárnosť/nebinarita (nebinárna rodová identita, nebinárni ľudia) je strešný pojem zahŕňajúci rodové identity a prejavy, ktoré nie sú kategorizovateľné ako čisto mužské alebo ženské, teda sú ich kombináciou, striedajú sa, alebo tieto kategórie nepovažujú za dôležité. Zdroj

Screen-Shot-2015-04-07-at-12.35.08-PM-300x191

Zdroj: Everyday Feminism

Od toho momentu, kedy som nastúpil do autobusu, si videl niečo, čo sa ti nepáčilo.

Nevedel si presne, čo to je, čo ti vadí, ale ja áno, a to od začiatku, zo spôsobu, akým si sa na mňa pozeral.

Počul si môj hlas, keď som pozdravil šoféra. Ako si si ma pohľadom premeral od hlavy po päty, hľadajúc moje krivky, rozhodol si sa, že som “žena, ktorá sa snaží vyzerať ako muž.”

A myslím, že to ťa naštvalo. Nepáčilo sa ti, že som sa opovážil odchýliť od toho, kým by som podľa teba mal byť.

Ľudí ako si ty som už stretol, takých, ktorí chcú aby bol svet plochý, aby všetci a všetko bolo rovnaké: generické, nudné a pohodlné.

V tvojich očiach, za tou nenávisťou a tým hnevom, bol strach a zmätok.

Nevedel si, čo si máš myslieť o mojej stiahnutej hrudi, krátkych vlasoch, mužskom oblečení – tak si sa rozhodol, že ma budeš neznášať.

Sadol som si a vzápätí môj partner – maskulínny queer človek, ktorý sa ti (prekvapivo!) tiež nepozdával, si sadol ku mne.

Ohrnul si nad nami nosom, ako keby sme smrdeli hnilobou. Napriek tomu si sa prisunul o jedno sedadlo bližšie, aby sme ťa mohli počuť.

“Kedy sa budete brať?” spýtal si sa nás.

Táto, za iných okolností neškodná otázka, už až tak nevinne neznela, keď si ju na nás takmer zavrčal a prepichával si nás pritom pohľadom.

bus2Začal som sa báť, spomenul som si na všetkých mojich trans priateľov, ktorí zažili podobné rozhovory, končiace údermi do ich hlavy.

“My sme…”

Hlavou mi prebehla spomienka, ako nás raz takmer prešlo SUV. Kričal som potom na ulicu nadávky, zatiaľčo sa okolostojaci ľudia tvárili, že neexistujem a že sa mi nič nestalo. Pamätám si, že mi hneď nato povedali, “Sam, rodovo motivované trestné činy sú polícii ukradnuté. Poďme domov.”

Spomenul som si, ako nášho kamaráta našli krvavého, v bezvedomí, dolámaného po tom, ako ho niekto zbil bejzbólkou. Hlavou mi prebleskli všetky tie prípady, kedy som iba o vlások ušiel napadnutiu.

V panike som zo seba dostal: “Sme.. sestry.”

Predstieral som smiech a môj partner sa ku mne s nervóznym chichotom pridal.

“Chcem, aby ste sa zobrali,” pokračoval si. “Chcem tam byť. Chcem sa pozerať.”

Tvoje oči sa rozšírili a smial si sa, oblizoval si si pery ako mäsožravé zviera pri pohľade na čerstvý kus teľacieho. Začalo mi byť zle od žalúdka.

S partnerom sme vstali a odišli na koniec autobusu, a keď som sa obzrel, či ideš za nami, tvoja tvár sa skrivila a z hrdla ti vyšiel hlboký, suchý zvuk. Ako v spomalenom filme som pozoroval, ako si vstal zo svojho sedadla, aby si na nás napľul. Videl som, ako sa tvoj pľuvanec rozpleskol na podlahe autobusu, pár centimetrov od mojich podpätkov.

Mal som chuť kričať na teba vulgarizmy. Chcel som ti povedať, aby si zhnil v pekle. Chcel som kričať dovtedy, kým by ti nepraskli ušné bubienky.

bus_seatAle nepovedal som nič. Nepovedal som nič, pretože byť trans znamená nikdy nevedieť, či aj malá nezhoda nevyústi v násilie. A pretože, ak by som v tomto rozhovore chcel mať posledné slovo, mohlo by to byť zároveň posledné slovo, ktoré v živote vyslovím. A to je riziko, ktoré na seba nezoberiem.

Vodič nepovedal nič, ani ostatní cestujúci, a ty, spokojný sám so sebou, si si opäť sadol na sedadlo.

Zahalil som sa do ticha, snažiac sa upokojiť svoje trasúce sa ruky. Nasledujúcich 15 minút – ktoré, mal som pocit, trvali večne – som sa tváril, že pozerám z okna, zatiaľčo som na sebe cítil tvoje oči, kým tvoje ústa sa skrivili do škodoradostného, spokojného úškľabku.

Ukázal si mi, kde je moje miesto, však? Vidieť ma tak bezmocného v tebe spúšťa príjemný pocit, vďaka ktorému sa trochu vytiahneš do výšky a odhalíš zuby.

Snažím sa predstaviť si, čo si asi myslíš. Možno je to to isté, čo si myslel ten mladý chalan, keď mi poslal tweet: “Zomri, v*****ná trans buzerantská špina.”

Možno je to to isté, na čo mysleli tí muži, keď prechádzali na červenú a takmer nás zrazili, kričiac pritom: “Heteráci majú prednosť!”

Alebo možno, iba možno, si pre to nemal žiadne slová a predstavoval si si iba dokonalú, okrúhlu ranu v strede môjho čela veľkosti nábojov tvojho revolveru.

Shopping-in-Rotterdam-free-license-cc0Po tomto incidente som týždeň nebol schopný ísť autobusom. Nešiel som do školy. Namiesto toho, aby som išiel do potravín, som si objednal donášku a v práci som sa hodil na maródku. Nie preto, že by sa to stalo prvýkrát a bol som v šoku, ale preto, že sa to deje príliš často a bál som sa, že budúci incident už bude môj úplne posledný.

Vždy keď sa priblížim k autobusovej zastávke, vidím tvoju tvár a tvoj zhnusený pohľad. Keď zatvorím oči, počujem ten zvuk, ktorý sa ti rodí v hrdle, keď sa pripravuješ hodiť mojím smerom ďalší chrcheľ.

A kdekoľvek som, pýtam sa sám seba, koľko je takých ľudí ako si ty, ktorí zabudli na to, že som tiež človek. Tých, ktorí si myslia, že som divoká zver, ktorú musia skrotiť.

Mnohí z nás, ktorí sú trans, nepoznajú pocit bezpečia. A v spoločnosti, v ktorej sa nikdy necítime bezpečne sa často čudujem, keď sú toľkí ľudia prekvapení z našej závratnej miery samovrážd – niečo, s čim mám tiež skúsenosť – nezamestnanosti, či uväznení.

Snažím sa spomenúť si na časy, kedy som cestoval autobusom, chodil po ulici, alebo stretával na ulici cudzích ľudí a neucítil som to náhle stiahnutie žalúdka, ten pocit, ktorý moje telo pripravuje na útok alebo útek.

Pamätám si na časy, kedy som bol láskavejší, usmieval som sa na neznámych, vedel som opätovať pohľad každého človeka, ktorý sa na mňa pozrel, bez toho, aby som odvrátil oči.

V poslednom čase chodím so sklonenou hlavou a pozerám sa cez každého človeka ako keby som sa pohyboval medzi duchmi – duchmi, ktorí vidia cezo mňa, nevšímajú si, že som človek, ktorí postávajú opodiaľ, keď ten pľuvanec pristáva pri mojich opätkoch, ktorí nerobia nič, keď nadávky dopadajú na moje uši so zvukom zlovestného odbíjania zvonu.

Títo duchovia nemajú ani poňatia o tom, koľko odvahy potrebujem na to, aby som žil svoju každodennú realitu. Ale ako tak hľadia cezo mňa, ja sa narovnám, zhlboka sa nadýchnem a odvážim sa znovu nasadnúť na autobus číslo 880.

Sam Dylan Finch je externým prispievateľom online magazínu Everyday Feminism. Je to queer spisovateľ, aktivista a učiteľ žijúci v San Franciscu. Okrem toho, že pracuje pre Everyday Feminism tiež založil Let’s Queer Things Up!, svoj veľmi queer a veľmi skvelý blog. Viac sa o ňom dozviete tu a jeho články si prečítate tu. Sledujte ho na Twitteri @samdylanfinch.


Featured image Flickr.com: ryuu ji 竜次, CC BY 2.0

Zdieľaj na: