Článok z anglického originálu preložený a publikovaný so súhlasom portálu KOM news. 

Qamar, 24 ročná žena zo Sýrie, žila pod nadvládou Islamského Štátu (ISIS), prišla o manžela a podieľala sa na znovudobytí mesta Manbij z rúk Džihádistov.

Teraz bojuje proti ISIS.

Čo si robila pred vojnou?

Qamar: Žila som obyčajný civilný život a pracovala v Ženskom inštitúte umenia. Keď sa začala kríza, žila som v Damašku. Situácia sa zhoršila a tak sme Damašok opustili a utiekli do mesta Manbij. Netrvalo dlho a Islamský štát začal okupovať aj mesto Manbij. Môj manžel sa pridal k boju proti ISIS kvôli jednej cigarete. Namiesto účasti na modlitbách ho totiž prichytili fajčiť. Príslušníci ISIS ho zatkli a zbičovali. Potom ho zavreli do väzenia na 10 dní.
Keď ho prepustili, jeho telo bolo zohavené z mučenia a bičovania. Z túžby po pomste sa pridal k SDF (Sýrske demokratické sily bojujúce proti ISIS, no nestranné voči Assadovi a rebelom).
Ľudia v meste Manbij začali chodiť do mešít nie zo strachu pred Bohom, ale pred ISIS. Ľudia tu veria v Boha, sme Moslimovia, no mnohí prestali veriť práve kvôli ISIS. Nakoniec sa nám podarilo utiecť a presťahovali sme sa do mesta Aleppo. Môj manžel sa tu pridal k SDF, bol členom jednotky Jund al-Harameen. Zabili ho v boji proti ISIS.

Po jeho smrti sa začalo o mňa ISIS zaujímať. Nemám žiadnych bratov, mojou jedinou ochranou bol môj manžel a ostala som sama s dvoma deťmi. Povedali mi, že som ženou odpadlíka a že sa nemôžem vrátiť do svojho rodného mesta. Chceli zo mňa urobiť sexuálnu otrokyňu. Ženy sa pod ich nadvládou vydajú každý mesiac za iného muža a musia mu slúžiť.

Prečo si sa rozhodla stať členkou militantného odporu?

Cítila som, že s tým musím niečo robiť, že musím dokázať svoje schopnosti a ochrániť svoje deti a tak som sa pridala k ozbrojeným jednotkám. Najprv som sa zúčastnila oslobodenia mesta Manbij ako civilistka. Vodila som jednotky SDF po meste, pretože som poznala okolie. Po oslobodení som sa vrátila do svojho rodného mesta. Situácia sa upokojila a začali sme budovať svoje životy odznova. Začala som znova pracovať a veci sa vyvíjali dobrým smerom. No toto územie je ešte stále rurálne a kmeňové, ľudia ma začali nútiť do manželstva.

 Povedali mi, že som stále mladá a že ľudia ma začnú ohovárať a znemožnia mi manželstvo v budúcnosti. Môj druhý manžel bol môj príbuzný. Pred svadbou som mu povedala, že mojou jedinou podmienkou je, aby sa staral o deti a nikdy ich neopustil. Po týždni som zistila, že je alkoholik a trpí mentálnou poruchou. Začal ma týrať a žiadať po mne, aby som opustila svoje deti. Nedokázala som akceptovať jeho správanie voči mne a deťom a tak som ho opustila. 8 mesiacov dozadu som začala spolu s deťmi život odznova a pridala som sa k Asayish (nehierarchická občianska obdoba polície) v Rojave. Mesiac dozadu ma prevelili do vojenskej nemocnice. Snažím sa byť čo najčastejšie na fronte a nie na základni. Moji priatelia mi to však nechcú vždy dovoliť a argumentujú tým, že predsa mám deti.

Aké je to, byť matkou a bojovníčkou naraz?

Teraz mi to príde normálne. Zo začiatku to bolo ale naozaj ťažké. Často som po dlhú dobu nevidela svoje deti, no cítila som sa byť zaviazaná, nie nútená. Chcela som život pre mňa a moje deti, no z letákov sa žiť nedá (letáky vojnu neukončia).

Koľko rokov majú tvoje deti?

Môj syn Muhammad má 4 roky a moja dcéra Rania má 5 rokov.

Ak by si nebojovala, čo by si chcela robiť so svojím životom?

Vôbec o tom nerozmýšľam.

Čo je tvojím snom po vojne?

Po vojne chcem žiť šťastný a slušný život.

 


Interviewer: Huseyin Dogru
Preložil: Oliver Halász
Korektúra: Dana Vitálošová

Zdieľaj na: