„Ženský rodopis“ je román o vnútornej sile, o skúmaní vlastných limitov a hlavne o práve, ktoré bolo v minulosti ženám upierané- právo viesť život podľa vlastných predstáv.

Balkánsky poloostrov, začiatok 19. storočia. Tu sa začína príbeh románu súčasnej srbskej autorky Ljiljany Habjanović Djurović – „Ženský rodopis“. Na pozadí pohnutých dejín regiónu autorka vykresľuje viacgeneračnú rodinnú ságu a ako napovedá názov knihy- zameriava sa na osudy ženskej vetvy svojho rodu.

Celým príbehom sa tiahne silná prítomnosť osudu- ako niečoho nemenného, pred čím sa nedá utiecť. Príbeh dostáva nádych antickej tragédie, ktorú zapríčinil svojím konaním muž- Jovan Dumanov, ktorý vykradol hrobky dávno zaniknutej Ilýrskej civilizácie.

Za tento čin však nepyká len on, ale „kliatba“ sa prenáša na ďalšie pokolenia, kde trpia vo väčšej miere ženy. Utrpenie končí symbolicky narodením syna, ktoré prichádza až po piatich generáciách.

Muži sú síce v knihe vedľajšími postavami, ale vždy zohrávajú v živote žien zásadnú úlohu. Dohodnuté sobáše maloletých dievčat, zachovanie panenstva až do svadobnej noci, úloha ženy v spoločnosti ako rodičky a nutnosť porodiť syna ako zavďačenie sa rodine muža, do ktorej sa žena „priženila“ („Holka do domu- neštěstí do domu“ str. 34,) vydaj dcér v poradí podľa ich veku, nemožnosť odmietnuť muža, ktorý ženu požiada o ruku – to sú len niektoré z mnohých pravidiel vtedajšej silne patriarchálnej balkánskej spoločnosti, ktoré ženy museli akceptovať.

V opačnom prípade ostali sociálne vylúčené, pretože pôvod a česť boli vážené viac ako bohatstvo: „On bude tím, který miluje, a ona bude nastavovat tvář, pomyslela si. A zrazená vlastním životem věřila, že jenom takové rozdělení úloh může ženě zaručit jistotu, úctu a klid.“ (str. 171)

Žena nemohla svoj život ovplyvniť- bol vopred vytýčený, celý čas sa musela podvoľovať pravidlám, ktoré vymyslel niekto iný, bez ohľadu na jej názor na ne: „…“stopanice“. Slovo, které existuje jen v ženském rodě. Je to výraz pro ženu, která jde vždy za svým mužem, kráčí v jeho stopách, otisk své nohy nechává v jeho šlépějích. A každému, kdo sleduje stopy, se zdá, že tou cestou prošla jenom jedna osoba. Muž.“ (str. 97)

Päť generácií – takmer dve storočia sa ženy podriaďujú nátlaku rodiny, spoločnosti- vydávajú sa za mužov, ktorých nemilujú, rodia potomkov aj napriek tomu, že nechcú; nenasledujú svoje túžby a sny ale ostávajú v domácnosti. Ich  životy sú nenaplnené, umierajú opustené.

Toto sa končí narodením Ivy, ktorá román uzatvára. Nechce sa podriadiť tradičnému modelu, ktorý sa od nej očakáva- sobáš, rodenie potomkov. Inšpirovaná poetkami ako Sapfó, Virginia Woolf, Simone de Beauvoir, Simone Weil, sa chce stať spisovateľkou. No nestretáva sa s pochopením, naopak- pohŕdajú ňou aj ženy z jej rodiny: “Cítila jsem, jak se ženy přede mnou pomalu ostýchají, zdálo se mi, že mě přezírají, i mi závidí. A vědela jsem, že litují Lazara, protože svůj život spojil s životem sobecké feny.“ (str.191)

Dospieva v Titovej socialistickej Juhoslávii v časoch, kedy ženám bola sľubovaná rovnoprávnosť. Spätne analyzuje svoj pohľad na nároky. ktoré kládla vtedajšia spoločnosť na mladé, slobodné ženy: „Klíčovým a korunním dilematem mé generace bylo: kolik mu dovolit před svatbou? … kolik dovolit jemu a ne sobě, jak daleko jej pustit, a ne jak daleko zajít. Byly jsme opravdu tak pasivní? Nebo nás naše vychytralé podvědomí už napřed amnestovalo za hříchy naší tělesnosti?“ (str. 79).

V porovnaní s dobou, v ktorej žila Ivina stará mama, či prastará mama, je obdobie jej mladosti liberálne, uvoľnené, no Iva sa aj tak cíti ako žena neslobodne, zviazaná príkazmi, čo môže a čo jej nie je dovolené: „Až do svých třicetipěti let jsem litovala, že nejsem muž. Zdálo se mi, že být mužem znamená být svobodný. Mít možnosti. Mít právo hledat. Právo na zkušenost.“ (str. 84)

Spôsob, akým Djurović píše kroniku svojho rodu, je jedinečný. Každá rodina skrýva tajomstvá, nenaplnenú lásku, utrpenie, samotu, príbehy s tragickým ale aj šťastným koncom a tak by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že ide o triviálnu, zastaralú tématiku nehodnú spracovania, ale práve rozprávanie z pohľadu ženy a otváranie tabuizovaných tém pomáha dotvoriť doposiaľ málo poznanú a prehliadanú časť obrazu o vtedajšej spoločnosti.

Zdieľaj na: