Knižný debut Kate Bolick, ktorý sa stal bestsellerom, sa žánrovo pohybuje na pomedzí eseje, memoárov a románu s autobiografickými prvkami. Skúma stigmatizovaný pojem „stará dievka“ a búra mýty o ženách, ktorým je tento pojem prisudzovaný: „Byť manželkou a matkou nebol len plán A, bol to jediný plán. Žiť inak znamenalo žiť bez vzorca, odtlačená na okraj, odrádzaná od hľadania nového a iného šťastia.“ (str. 115)

Vnímanie slobodných žien slúžilo vždy ako lakmusový papierik postojov voči ženám vo všeobecnosti. Autorka ponúka priehľadný prierez „starodievoctva“ v priebehu americkej histórie od dôb osídľovania až po súčasnosť. Dlhú dobu predstavoval život v kláštore jediné východisko pre ženy, ktoré chceli ostať slobodné a žiť mimo manželských a materských povinností.

Catherine Beecher – američanka, ktorá presadzovala vzdelanie pre ženy

Vzdelanie a platená práca- základné piliere potrebné pre pre dosiahnutie sebestačnosti a nezávislosti otvorili ženám, dovtedy „zamestnaných“ len domácimi prácami, nové obzory: „Catherine Beecher v roku 1855 vyhlásila, že zúfalstvo žien zatvorených v domácnosti je celonárodnou epidémiou“ (str. 212).

Radikálnu zmenu priniesla premyselná revolúcia. Prvá možnosť pre ženy, ako získať v USA platenú prácu, sa naskytla v továrňach v 30. rokoch 19. storočia, kde mohli pracovali ako šičky.
Továrne zamestnávali často neplnoleté osoby, pracovné podmienky boli hrozné a mzda mizerná. Ťažko zarobené peniaze potom odovzdávali rodine, ktorá ich zvyčajne využila na financovanie vzdelania ich synov, bratov- aby sa z nich stali „gentlemani“.

Bolick okrajovo spomína aj neheterosexuálne vzťahy žien, ktoré boli v minulosti často považované len za neškodnú „kratochvíľu“, prípravu na „skutočný“ heterosexuálny vzťah.

Táto téma je však tak obšírna, že by si rozhodne zaslúžila väčšiu pozornosť. Ďalej rozoberá manželstvo aj z pragmatického hľadiska- ako výhodný zväzok, ktorý ponúka vzájomnú podporu partnerov, rozdelenie si nákladov na život atď.- otázky, ktoré musí každý slobodný človek riešiť sám. „ Zdá sa, že všadeprítomné stanovené predpoklady o tom, čo muži a ženy chcú a nechcú, slúžia na to, aby človeka odľahčili od skúmania vlastných túžob, ale vedie to doslova k bizarnému správaniu.“ (str. 125)

Zvláštnu pozornosť venuje piatim ženám, ktoré nazýva jej „prebúdzačkami“. Konkrétne približuje súkromné životy – Maeve Brennan, Neith Boyce, Edny St. Vincent, Edith Wharton a Ch. P. Gilman, ktoré sa rozhodli nepodľahnúť tlaku spoločnosti a namiesto manželstva preferovali vlastné záujmy. Práve u týchto, pre ňu inšpiratívnych žien, hľadá spoločné znaky a snaží sa pomocou nich zorientovať vo vlastnom živote. Miestami som, žiaľ, mala pocit, že Bolick jednotlivé pasáže o „prebúdzačkách“ príliš kombinuje a niekedy bolo ťažké zorientovať sa v tom, o kom rozpráva.

Byť dnes nevydatou ženou na rozdiel od minulosti nie je už žiadna zvláštnosť. Ale napriek tomu sa ženy (bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie, sexuálnu orientáciu atď.) ani v dnešnej dobe nevyhnú neustále kladeným otázkam ohľadom svadb

Edith Wharton, spisovateľka, laureátka Pulitzerovej ceny

y, ktoré ich akoby nepriamo tlačia do toho, aby túto tému vnímali prioritne a neustále jej venovali pozornosť: „ Za koho sa vydať a kedy- tieto dve otázky definujú život každej ženy… Tieto súvisiace otázky riadia jej život, až kým nie sú zodpovedané, aj keby odpoveďami mali byť „za nikoho“ a „nikdy“.“ (str.13)

„Jej vlastný život“ je óda na ženy, ktoré si v živote cenia vlastný čas a priestor. Nedáva čitateľkám návod na to, ako si zariadiť spokojný život a  nepodsúva ňou preferovaný vzor, ale poukazuje na to, že utkvelé predstavy o ideálnom živote žien sú zakorenené tak hlboko, že im mnohé podľahnú a tým sa pripravia o možnosť utvárať svoj život podľa svojich predstáv.

„Dilema medzi vydajom a starodievoctvom už vlastne do dvadsiateho prvého storočia nepatrí. Dnes je otázkou niečo úplne iné: sú ženy už ľuďmi? Čím myslím- sme už konečne pripravení na to, aby sa mladá žena vybrala na dlhú cestu svojho života ako ľudská bytosť, ktorá obýva svoje ženstvo, ale nie je ním limitovaná?“ (str. 250)

Zdieľaj na: