Máme knihy o úspechoch tých niekoľkých žien, ktoré sa presadili v minulosti. Teraz je čas spomenúť aj ženy prítomnosti. Lebo hoci vraj sexizmus vymrel, ženy v prvej kapitole tejto knihy hovoria, že v ich brandžiach ešte veľmi nie.

Felicity Aston

Otvára ju Felicity Aston, prvý človek, ktorý prešiel Antarktídu sám, bez sprievodnej techniky, len pohonom vlastných svalov. No aj tak sa nováčikovia, ktorých zaúča do tajov tohto kontinentu, radšej spýtajú jej menej skúsených kolegov, či je všetko tak, ako im hovorí. Má tiež problém zapojiť sa vo voľnom čase do debát s kolegami, v ktorých prevládajú témy „porno“ a „hovno“.

Sprejerka Candy rozpráva o tom, že podobne ako v iných priemysloch, existuje hierarchia aj medzi graffiti umelcami a graffiti umelkyňami.

Beatboxerka Dana McKeon zase o tom, že sa od nej očakáva, že po sprostredkovaní kultúrneho zážitku ponúkne divákom aj telo.

Plukovníčka Latifa Nabizada

Latifa Nabizada a jej sestra Laliuma si ako prvé pilotky vojenských helikoptér v Afganistane tiež vytrpeli svoje. Dokonca aj uniformy si museli ušiť samé. Ale aj pre vojačky v Amerike sa začali šiť uniformy až v roku 2014.

Aktivistka Victoria z Greenpeace musela riešiť, ako vykonávať potrebu na akciách, napríklad, keď sa šplhala na mrakodrap the Shard v Londýne na protest proti ťaženiu ropy firmy Shell na Severnom póle.

Reportérka Anna Kessel opisuje dvojitý meter vo futbale, kde niektoré zóny sú stále pre ženy tabu. Teda, kým upratovačky a čašníčky sa môžu pohybovať všade ako tiché kolieska dobre fungujúceho mechanizmu, reportérky, fotografky a medičky nemajú dovolené neobmedzene vykonávať svoju prácu. Spomína, že v roku 1997 nechceli pustiť futbalovú agentku Rachel Anderson, ktorá reprezentovala okolo 50 hráčov, na odovzdávanie cien PFA. Žalovala ich a za 210.000 libier, čo ju to stálo, zabezpečila ženám prístup na ceremónie a večere (str. 57 -58).

V druhej kapitole autorka rozpráva o ženskom hlase

Ženy v Afganistane riskujú život písaním zúrivej poézie o vlastných životoch.

Novinárky v Libérii a Británii o ženskej obriezke (female genital mutilation – FGM).

Global Media Monitoring Project študuje médiá vo svetovom meradle a všimol si, že ženy a dievčatá dostávajú v médiách len 24% priestoru. O kom sa nehovorí, ten neexistuje.

Tá štvrtinka času, ktorý nám je dopriaty, zväčša len potvrdzuje stereotypy: žena ako sexuálny objekt, neprispievanie do spoločnosti, žena v domácnosti. To, že na našej práci, názoroch a živote nezáleží, má negatívny vplyv na naše sebavedomie.

Rovnako ako miliónkrát opakovaná lož sa stáva pravdou, tak aj mlčanie nás presviedča o našej nedôležitosti. Ako sa potom postaviť násiliu, požiadať o zvýšenie platu, či o lepšiu pozíciu?

Písať a hovoriť o ženách a bojovať za ich práva však nie je bez následkov. Autorky, novinárky, političky a aktivistky sa stretávajú s nenávisťou, či dokonca s vyhrážkami smrťou a znásilnením.

Len preto, že sa odvážili poukázať na to, že systém nie je taký spravodlivý, ako sa tvári. Sama autorka knihy odovzdala polícii 300 A4 stránok, ktoré dostala len v prvý víkend niekoľko mesačného teroru. Vybojovala vtedy, aby aspoň na jednej britskej bankovke bola žena. Polícia nespravila nič. Kým nie je mŕtvola…

Ukážka vyhrážok, ktoré poslali ľudia Caroline Criado Perez na Twitteri.

V knihe uverejnila niekoľko príkladov vyhrážok, ktoré dostala. Pri čítaní mi behali zimomriavky po tele a zvieral sa žalúdok.

Išlo o grafické opisy toho, čo s ňou spravia, aby jej ukázali, kam ako žena v tomto svete patrí. Ak takto zmýšľajú bytosti, ktoré sa pýšia inteligenciou a ľudskosťou, tak radšej budem holubom a budem na nich z výšky srať. (Takýmto výrazovým prostriedkom asi rozumie každý, od posledného trolla, až po najdôležitejšieho vedca.)

V tretej kapitole Caroline Criado-Perez hovorí, okrem iného, aj o „impostor syndróme“, ktorým trpí veľa úspešných žien. Hoci sa vypracovali na vysokú pozíciu, stále majú pocit, že sú tam omylom, že nie sú dosť dobré, že si úspech nezaslúžia.

Veľmi sa mi tiež páči, že sa autorka nevenuje iba problémom žien na západe, ale aj ženám v Ázii, Afrike, či moslimských krajinách. Spomína napríklad Humairu Bachal, ktorá študovala Islam a zistila, že podľa neho majú ženy právo na vzdelanie, rešpekt a moc (str. 250).

Humaira Bachal

Mnohí si myslia, že na západe už máme všetko vyriešené. Keby to tak bola pravda. Veľkým problémom stále zostáva násilie na ženách.

Znásilnenie je jediný zločin, pri ktorom sa obeti neverí. A pritom len 2% ohlásených znásilnení nie sú pravdivé (str. 211). Nemôžeme sa preto čudovať, že väčšina znásilnených žien ani na políciu nejde.

Caroline rozoberá mnohé témy, akými sú napríklad sloboda, útoky kyselinou, obchod s ľuďmi, teda deťmi a mladými dievčatami, interrupcie, alebo medicínu.

Ženy, vedeli ste, že pri vyvíjaní liekov a liečebných procedúr sa s naším organizmom nepočíta?

Iba v spoločnosti, ktorá považuje ženské telo za anomáliu, mohlo byť nasledovné odôvodnenie v New York Times prijateľné: Výskumníci sa vyhýbali použitiu samičiek z obavy, že ich reprodukčné cykly a výkyvy hormónov by zmiatli výsledky chúlostivo kalibrovaných experimentov (str. 65).

To potom znamená, že naša liečba je menej efektívna a mávame vážnejšie vedľajšie účinky.

Z nedostatku medicínskeho výskumu zameraného na ženy vyplýva napríklad aj to, že naše symptómy infarktu nie sú totožné s tými mužskými. Vôbec nemusíme zažiť bolesť v hrudi, ale trebárs vystreľujúcu do horných končatín, krku, sánky, brucha a chrbta, reflux, potenie, dýchavičnosť alebo závrat.

Autorka si naozaj dala prácu. V knihe sa venuje mnohým témam, ktoré podložila štatistikami a príkladmi úspechov a problémov žien v mnohých profesionálnych oblastiach, v rôznych krajinách sveta. Pretože my nechceme život len prežiť, my ho chceme naozaj žiť.

Zdieľaj na: