Článok autorka pôvodne publikovala na svojom blogu.

Písanie recenzie na dystopický román Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale) od fantastickej Margaret Atwoodovej mi zabralo neskutočne veľa času. Možno to bolo aj tým, že som v rovnakom čase sledovala aj filmové spracovanie a tak bol môj konečný zážitok o to intenzívnejší. Veď čo, niektoré témy vo Vás musia najskôr dozrieť, než sa pustíte do ich hlbšej analýzy. Ak ste o tomto diele ešte nepočuli, máte čo doháňať a ja Vám s tým rada pomôžem.

Len tak, aby ste vedeli, kniha vyšla ešte v roku 1984. Prečo o nej počujete až teraz? Odpoveď na túto otázku možno dostanete v závere tejto recenzie. Napriek tomu, že Príbeh služobníčky mnohí zaraďujú k sci-fi žánru, s literatúrou tohto typu nemá toľko spoločného. Dystópia? To skôr. Sama autorka titul žánrovo zaraďuje medzi špekulatívnu fikciu.

Musím sa priznať, že predtým, ako som začala s knihou, som si aj ja najskôr pozrela dve časti seriálu.

Napriek tomu, že som ju mala v hľadáčiku už počas vysokej (o slovenský preklad sa postaral anglista a prekladateľ Marián Gazdík, ktorý vyučoval aj mňa), od Atwoodovej som najprv prečítala tri celkom iné tituly.

Prostredie, v ktorom sa odohráva príbeh, zničili občianske vojny a ekologické katastrofy. Prostredníctvom politického puču sa k moci dostali náboženskí fanatici a na interpretácii starého zákona položili základy obnovenej spoločnosti. Ženy boli odsunuté na vedľajšiu koľaj, nemali prístup k vzdelaniu, peniazom ani majetku.

Fiktívna republika Gileád, ktorú si Atwoodová vymyslela, pripomínala totalitnú teokraciu. Velitelia hlásili návrat k „tradičným hodnotám“ a postupne zbavovali masy obyvateľstva základných práv. Stačí si predstaviť, ako by to vyzeralo, ak by sa spoločnosť vrátila myslením niekam do stredoveku: muži s viacmenej zachovanými právami a ženy poslušne zatvorené niekde v kuchyni.

Román zmieňuje jednotky sledujúce každý pohyb, tresty smrti či absolútnu podrobenosť systému bez šance na útek. Jedným z hlavných problémov, ktoré sa novo nastolená vláda snažila riešiť, bola aj alarmujúca miera neplodnosti.

Ženy, ktoré boli plodné, či zdravotne spôsobilé, sa stali Služobníčkami. Ich vlastné potomstvo im bolo odcudzené a na svoju novú funkciu museli absolvovať drsný tréning plný fyzických trestov a ponižovania.

Ich symbolom sa stal neprehliadnuteľný, telo zahaľujúci červený odev, tvár zakrývajúce krídla a nové mená, ktoré dostali podľa Veliteľov, ktorým mali slúžiť. Aby bola ich strata identity úplná, stali sa národným tovarom a ich jedinou funkciou bolo plodiť potomkov.

Rozprávačkou je hlavná postava – Fredova (jej skutočné meno sa nedozvieme), ktorá postupne odhaľuje, akým spôsobom sa spoločnosť dostala do stavu, v ktorom sa nachádza a ako sa ona ocitla vo „svojej“ pridelenej domácnosti.

Jej jazyk je nevtieravý, jednoduchý a zdôveruje sa čitateľovi veľmi opatrne – akoby si testovala aj Vašu dôveru. Nečakajte však chronologické rozprávanie, keďže hlavná hrdinka sa opakovanie vracia k spomienkam. Práve tým je kniha tak zaujímavá – keď nahliadnete pod povrch, postupne sa pred vami vyskladá kompletný obraz desivej spoločnosti.

Všadeprítomný strach sa Vám bude zakrádať do mysle a najdrsnejšie scény sa Vám navždy vryjú do pamäti. Šokujúce bolo pre mňa aj to, ako rýchlo sa väčšina ľudí dianiu v krajine prispôsobila a jednoducho prepadla do akejsi apatie. Napriek tomu dielo naznačuje existenciu akéhosi „revolučného“ odboja – organizovanej skupiny, ktorá pašuje ľudí za hranice Gileádu do Kanady.

Zdá sa, že načasovanie vysielania adaptácie dramatického deja Príbehu služobníčky je v dobe, keď sa rôzne romány s dystopickým motívom tešia mimoriadnej obľube, takmer dokonalé. Je však dôležité si uvedomiť, že Atwoodová v knižnej predlohe v mnohom vychádza zo skutočných udalostí.

Bližšie informácie k úvahe nad tým, ako často pristupujeme k dejinám, si autorka nechala na záver pre Epilóg. Ten obsahuje akési historické poznámky k fungovaniu Gileádskej republiky dávno po jej zániku – z pohľadu v budúcnosti. Práve tu je nastavené zrkadlo aj nášmu vzdelávaciemu systému, ktorý často históriu prezentuje ako niečo vzdialené – prípadne prispieva k jej zjemňovaniu.

Ak pokladáte mnohé svoje slobody za samozrejmé, Príbeh služobníčky je kniha, ktorá Vám otvorí oči a ukáže, ako ľahko o ne môžete prísť. Mnohí ju označujú za zásadné dielo feministickej literatúry, no ja si myslím, že jej pridaná hodnota sa dá odpozorovať aj v iných oblastiach. Určite by mala patriť k povinnému čítaniu, podobne ako Orwellova 1984-ka. Paradoxne, po vyhlásení výsledkov prezidentských volieb v USA minulý rok stúpol v krajine dopyt práve po týchto dvoch knihách. Náhoda? Nemyslím si…

Zdieľaj na: