V uplynulých týždňoch sa na Slovensku viedla diskusia o interrupciách, práve na život a ženskom tele. Na jednej strane stáli prorodinné neziskovky, ktoré argumentovali za právo na život akéhokoľvek malého plodu a proti slobodnému právu ženy rozhodnúť sa o svojom tele a tehotenstve, a na druhej strane stáli ľudia, ktorí s týmto nesúhlasili a boli proti obmedzeniu prístupu k interrupciám.

Investovali sme hodiny a hodiny do diskusií o tom, či má plod menšie, rovnaké alebo väčšie právo na život ako žena, ktorá ho v sebe nosí, či zákaz interrupcií je alebo nie je zásah do telesnej integrity ženy a či vôbec ženy môžu o svojom tele rozhodovať. Avšak v zápale diskusie nebol čas pozrieť sa na iné aspekty práva na život a zásahov do ženského tela. A nemali sme ani čas poriadne sa pozrieť na prácu tých, ktorí kričali najhlasnejšie za práva nenarodených detí, tradičných rodín a žien.

Bližší pohľad na najvplyvnejšie prorodinné iniciatívy na Slovensku totiž prezradí, že im nejde o všetky deti, všetky tradičné rodiny a určite nie všetky ženy.

Prorodinných organizácií je na Slovensku veľmi veľa, ale medzi najvplyvnejšie patrí neslávne známa Aliancia za rodinu, Fórum života, ktoré prednedávnom dostalo dotácie z EÚ v hodnote skoro 400 000 eur, Áno pre život a trochu menšie Zaostri na rodinu – združenie na podporu tradičnej rodiny. Všetky tieto iniciatívy vystupujú ako silno prorodinné združenia, ktoré nesúhlasia s prístupom k umelému prerušeniu tehotenstva a antikoncepcii, organizujú pochody za rodinu a snažia sa ovplyvniť legislatívu v prospech tradičnej rodiny, teda rodiny tvorenej jedným mužom a jednou ženou v manželskom zväzku. Na stránkach týchto združení som strávila príliš veľa času, a vyjasnila som si pritom, aké sú ich proklamované hodnoty a na čom im vraj záleží: na heterosexuálnom zväzku, živote, rodine, matkách a deťoch.

Preto je zaujímavé, že nikto z týchto ľudí nehovorí o tom, čo sa deje Rómkam v pôrodniciach.

V roku 2003 vydalo Centrum pre reprodukčné práva a Poradňa pre občianske a ľudské práva (POĽP) publikáciu Telo i duša o násilných sterilizáciách a diskriminačnom správaní zdravotníckeho personálu k rómskym matkám. Z rozhovorov s vyše 230 ženami z východoslovenských osád vyplynulo, že personál v mnohých pôrodniciach sterilizoval rómske ženy bez ich predchádzajúceho súhlasu, s nedostatočným súhlasom alebo na základe vyhrážok.

Ženy museli často takýto súhlas podať počas pôrodu, ktorý bol takmer vždy – aj keď to situácia nevyžadovala – vykonaný cisárskym rezom – to aby bola sterilizácia rýchlejšia a aby mohli byť ženy zastrašované, že opakované cisárske rezy spôsobujú smrť, a teda sterilizácia je nutná. Z časti Zistenia v publikácii vyvstáva jedna konkrétna veta: Približne 110 týchto rozhovorov bolo uskutočnených so ženami, ktoré boli sterilizované alebo majú silné podozrenie, že boli sterilizované.

Presne tak, mnohé ženy ani nevedia naisto povedať, či sú sterilizované, pretože – a to je desivé – im nebolo dovolené nahliadnuť do vlastnej zdravotnej karty, a to ani v prípade, že o to žiadala právnička zastupujúca jednu zo žien na súde. Konkrétne jej bolo povedané nebudem hľadať kartu pre Cigánku. V roku 2017 vyšla ďalšia štúdia od POĽP, Vakeras zorales: hovoríme nahlas – skúsenosti rómskych žien so zdravotnou starostlivosťou a reprodukčné zdravie na Slovensku. Tá sa venovala vývinu reprodukčných práv Rómiek na Slovensku. Podľa nej bolo v niektorých prípadoch nútených sterilizácií dosiahnuté víťazstvo na Európskom súde ľudských práv a dokonca sa docielilo aj zopár legislatívnych zmien, ktoré majú zabrániť núteným sterilizáciám v budúcnosti.

Ale to, bohužiaľ, zďaleka nie je všetko, čomu musia Rómky-matky čeliť. Obe publikácie sa venujú aj skúsenostiam týchto žien s fyzickými a verbálnymi útokmi, ako sú bitky rodičky na sále, nadávky a dokonca sexuálne napadnutie ženy, ktorá bola s kontrakciami prevážaná do pôrodnice, šoférom sanitky.

Ďalej skúma diskriminačné správanie personálu v pôrodniciach, akým sú preplnené cigánske izby, kde vraj nie je ani kôš na smeti, segregované záchody a kúpeľne a v niektorých nemocniciach dokonca majú rómske ženy zákaz vstupu do jedálne alebo bufetu.

Ešte aj počas pôrodu a zákroku to majú Rómky horšie: niektorým lekári povedia, že si majú poradiť samy, a potom prídu len prestrihnúť pupočnú šnúru. Zopár svedectiev hovorí o tom, že sanitky v niektorých mestách odmietajú voziť Rómky. Istí gynekológovia vyšetria najprv všetky Nerómky alebo požadujú úplatky za zákroky, ktoré hradí poisťovňa. A to všetko v prostredí, kde na nich za všetko kričia, že sú špinavé Cigánky a kde je veľká šanca, že z pôrodnice odídu okrem svojho novonarodeného dieťaťa aj s podviazanými vaječníkmi.

Človek by si myslel, že organizácie na ochranu rodiny, pomoc ženám v kríze, dôstojný život a boj za nenarodené deti budú prvé v uliciach protestovať proti takýmto odporným praktikám. Koniec koncov, toto sú veci, ktoré priamo ohrozujú tú tradičnú rodinu, ktorú si Aliancia za rodinu či Fórum života tak neuveriteľne vážia: sterilizácia je trvalá forma antikoncepcie, ktorú tieto organizácie neschvaľujú; Fórum života tvrdí, že antikoncepcia je násilný zásah do organizmu a nesúhlasia s nijakou formou antikoncepcie okrem sledovania menštruačného cyklu.

Tieto ženy zažívajú odporné veci v momente, kedy privádzajú na svet nový život, a spomienky na to si odnášajú domov a do komunít, kde nimi môžu potenciálne odradiť iné ženy od tehotenstva. Aliancia za rodinu vznikla na podporu manželstva a rodiny, a predsa na ich stránke nie je ani zmienky o boji proti takémuto rozkladu rodín. Fórum života tiež hovorí, že poskytuje informácie o ohrozeniach ľudského života, … vzťahoch založených na skutočnej láske, zodpovednosti a rešpektovaní ľudskej dôstojnosti. O dôstojnosti tu nemôže byť ani reči: mnohé ženy hovorili, že sa cítili ako zvieratá, boli ponižované a zbavené akýchkoľvek práv.

Lekári im často neposkytli anestéziu a mnoho z nich má kvôli nútenej sterilizácii alebo zlej zdravotnej starostlivosti trvalé následky v podobe bolestivejšej menštruácie alebo iných zranení. Okrem toho je v mnohých prípadoch ohrozené aj dieťa, napríklad pri ledabolo vykonanom pôrode alebo slabej popôrodnej starostlivosti.

To by sa Fóru tiež nemalo páčiť, keďže vraj [dvíha] hlas za ochranu tých, čo sa sami nedokážu brániť a k tomu pomáha pri riešení ťažkých životných situácií žien a ich detí, núdznych, chorých a slabých. To isté vraj vykonáva aj iniciatíva Áno pre život. O probléme rómskych matiek vedia dokonca aj v zahraničí: o nútených sterilizáciách a diskriminačnom prístupe hovorili v OSN a vyjadrila sa k nemu aj Hillary Clinton. A tento stav netrvá len zopár rokov po Nežnej revolúcii: trvá desaťročia. Je to dlhodobý útok na život v jeho najzraniteľnejšom momente.

Ale asi nikoho z nás neprekvapí, že ani po hlbšom prehľadávaní stránok Aliancie za rodinu, Fóra života, Zaostri na rodinu a Áno pre život som nenašla jediný článok, jedinú zmienku, ani slovko o tomto strašnom útoku na život, ktorý sa deje opakovane, dlhodobo a vo veľkom.

Jedine Fórum života v auguste 2012 reagovalo na jeden z návrhov Lucie Nicholsonovej ohľadom plne hradených sterilizácií, kde sa vyjadrili, že nesúhlasia so sterilizáciami a že návrh zaváňa rasizmom. Avšak obsah Tela i duše aj Vakeras zorales je tak škandalózny, že sa na ňom dá vystavať celá prorodinná iniciatíva, a predsa o ňom ani jedno z týchto združení nehovorí. Namiesto toho sa neustále sústreďujú na interrupcie, ktorých počet na Slovensku každým rokom dramaticky klesá.

Prečo sa nikto z týchto ľudí nevenuje systematickému porušovaniu práv matky a dieťaťa a ohrozeniu rodiny v rómskej populácii? Samozrejme, rada uvítam pripomienky a dôkazy o pro-life prorodinnej slovenskej organizácii, ktorá sa niekedy zmysluplne venovala podmienkam zaobchádzania s rómskymi rodičkami a ich deťmi. Ale zatiaľ to vyzerá tak, že títo ochrancovia bránia len jeden typ života: ten biely.

Ak máte pocit, že to treba napraviť, podporte túto výzvu na riadne vyšetrenie nútených sterilizácií tu: https://kampan.poradna-prava.sk/chcem-podporit/

 


Amrita Sher Gil - Autoportrét (1930)

Amrita Sher Gil – Autoportrét (1930) CC0

Amrita Sher-Gil (1913 – 1941) bola významnou maďarsko-indickou maliarkou.
Narodila sa v Budapešti sikhskému aristokratovi a maďarsko-židovskej opernej speváčke. Svoje rané detstvo prežila v Maďarsku. Keď mala 7 rokov, presťahovala sa s rodičmi do Indie.

V maľbe sa najprv inšpirovala avantgardnými európskymi umelcami a umelkyňami a neskôr indickými umeleckými školami.

Amrita Sher-Gil je jednou z mnohých umelkýň týchto rokov, ktoré zomreli mladé. Mala iba 28, keď ju skolil zápal podbrušnice. Ten mohol byť spôsobený aj neodborne vykonanou interrupciou. Umelé prerušenie tehotenstva bolo v období jej smrti v Indii zakázané a kriminálne postihované.

Zdieľaj na: