Článok preložený z anglického originálu na webe everydayfeminism.com.

Ako aktivistka, ktorá bojuje za práva ľudí s postihnutím, sa venujem aj téme duševného zdravia.

Viem, že nie každý človek považuje svoju duševnú poruchu za postihnutie, no pre mňa je dôležité, vo svojom aktivizme nikoho nevylučovať.

V kruhoch zaoberajúcich sa duševným zdravím sa často hovorí o tom, že duševné poruchy sú poznačené špecifickou stigmou, aj o tom, ako na duševne chorých ľudí vplýva  ableizmus.

Ableizmus nie je útlak, ktorý by na každého pôsobil rovnako a je takisto komplikovaný, ako iné formy diskriminácie.

Pretože ľudia s hendikepom, vrátane duševne chorých ľudí, sú širokou a rôznorodou skupinou, ableizmus má tiež rôzne prejavy.

Inak sú diskriminovaní ľudia s fyzickými postihnutiami, ktoré sú všeobecne zrozumiteľné, alebo si vyžadujú viditeľnú pomôcku (invalidný vozík, bielu palicu, umelú končatinu, naslúchadlo, chodítko), než tí, ktorých postihnutie je zriedkavé, nezrozumiteľné, či takmer neviditeľné.

Keď sa hovorí o stigmách duševných porúch, často narážam na myšlienku, že by sme sa k duševným chorobám mali začať správať rovnako, ako k tým fyzickým.

Prirovnania sa obyčajne týkajú menej závažných chorôb – ako zápal priedušiek, či zlomená noha.

Často zaznievajú otázky: Prečo duševné poruchy nemôžeme brať ako tie fyzické? Človeku so zlomenou nohou by ste nepovedali, aby nebral lieky proti bolesti. A nepochybovali by ste, že človek so zapálenými prieduškami si svoju chorobu vymýšľa.”

Chápem to.

Keďže trpím poruchou zvanou PTSD, ktorá je zväčša neviditeľná a ľudia jej bežne nerozumejú, mám často dojem, že moje duševné zdravie neberú vážne a osobitne ho stigmatizujú.

Ale rozdiel je v tom, že keď prirovnávame duševné choroby k fyzickým, robíme tak na základe predpokladu, že sa ľudia s chorobami tela nestretávajú s ableizmom a stigmatizáciou do takej miery, ako duševne chorí.

Ale to nie je celkom presné.

Keď porovnávame krátkodobé, liečiteľné poruchy, ako zlomenú nohu, s chronickými duševnými poruchami, ide o nesprávne prirovnanie.

Ľudia na krátkodobé choroby nereagujú ableisticky, pretože sa predpokladá, že tieto sa onedlho vyliečia.

Niekedy ľudia prirovnávajú duševné poruchy skôr ku chronickým a dlho trvajúcim chorobám. Napríklad: „Človeku s rakovinou by ste nepovedali, že mu na vyliečenie bude stačiť pozitívne myslenie.” Alebo. „Vozíčkárke by ste neporadili zaťať zuby a odkráčať.”

No skutočnosť je taká, že nielen ľudia s duševnými poruchami, ale aj tí s dlhodobými alebo chronickými fyzickými zdravotnými problémami a hendikepmi, sa stretávajú so stigmatizáciou a ableizmom. Akurát sa to prejavuje inými spôsobmi.

Ja mám napríklad celoživotné fyzické postihnutie, kvôli ktorému je pre mňa ťažké kráčať, stáť a udržiavať rovnováhu. Ľudia sa ma pýtajú, či naozaj potrebujem používať palicu, dávajú mi neželané zdravotné rady, a hovoria, že keď používam pomôcky na chodenie, znamená to, že sa vzdávam”.

Ľuďom na vozíku, hlavne ak môžu trochu chodiť, alebo predtým chodili s pomocou inej pomôcky, hovoria, že sa ďalej majú snažiť chodiť, hoci by chôdza mohla byť pre nich bolestivá, vyčerpávajúca, alebo inak nezvládnuteľná .

Mýtus, že k ľuďom s fyzickými postihnutiami sa správame s väčším pochopením, sa obvykle tiež opiera o presvedčenie, že keď máme fyzický problém, ľudia berú naše sťažnosti vážne a ľahko sa dostaneme k zdravotnej starostlivosti.

Toto môže v prípade bežných ochorení platiť, ale nemusí, pretože mnohí sociálne vylúčení ľudia majú problém dostať sa k bežnej zdravotnej starostlivosti.

A ľudia s fyzickými postihnutiami k nej majú naozaj ťažký prístup, rovnako ako duševne chorí.

Fyzicky hendikepovaní sa v zdravotníctve (v USA*) stretávajú s ableizmom.

Zdravotné poisťovne (v USA*) môžu odmietnuť fyzicky hendikepovanému človeku úhradu liečby z dôvodu, že jeho/jej stav nastal predtým, než sa tento človek poistil.

Mnohí lekári si tiež u hendikepovaných ľudí nevšímnú známky rakoviny prsníka, a tiež existuje možnosť, že zamestnávateľ bude zamestnancov nútiť podstúpiť genetické testy. Toto všetko sa ešte viac dotýka viacnásobne vylúčených hendikepovaných ľudí (napríklad kvôli rase, rodu, etnicite*).

Keď som zažívala mesiac trvajúci záchvat extrémnej bolesti, migrén a nevoľnosti, kvôli ktorým som musela ostať v posteli, vypočula som si od lekárov všetky možné komentáre, ako: „Ste len vystresovaná,” alebo „Musíte zo svojho tela dostať zlých duchov.”

Hoci je môj hendikep fyzický a moje symptómy tiež, ľudia sa k u mne správali s pochybnosťami a skepticizmom. Kým som našla niekoho, kto so mnou jednal s úctou a bral moje symptómy vážne, musela som obehnúť viacerých lekárov a špecialistov.

Ableizmus môžete očakávať aj vtedy, keď budete, v súvislosti s fyzickými problémami, žiadať o pomoc a liečbu.

Ľudí s hendikepmi bežne varujú, aby nebrali na svoje postihnutia lieky, hlavne ak ide o analgetiká – a obviňujú ich, že svoju bolesť predstierajú, aby sa dostali k návykovým liekom.

Títo ľudia tiež narážajú na prekážky, keď žiadajú o úpravy priestoru, alebo pomôcky, ktoré by im pomohli lepšie svoje postihnutie zvládať.

Deje sa to naprieč telesnými a duševnými poruchami. Pýtajú sa nás, či tú-ktorú pomôcku naozaj potrebujeme; obviňujú nás, že si z nej robíme “barlu,” a stávame sa závislými na nevyhnutných prostriedkoch, vďaka ktorým sme v skutočnosti nezávislí a zdraví.

Pre duševne chorých ľudí sa tento problém prejavuje inak. Inú mieru ablezimu tiež môžeme zažiť na základe našich rôznych druhov chorôb a iných dôvodov diskriminácie.

Ale či už potrebujete priestor, lebo práve prežívate záchvat paniky, alebo žiadate o odvoz výťahom, pretože nedokážete vyjsť po schodoch, bežne sa stretnete s odmietnutím.

Ako niekto s duševnou a zároveň s fyzickou poruchou viem, aké hrozné je stretnúť sa s ableizmom. Najlepšie sa mu postavíme, ak proti nemu budeme bojovať spolu, či už ide o ableizmus týkajúci sa duševne, alebo telesne chorých (alebo iných postihnutí).

Ak sa uchyľujeme k hádkam o tom, kto je viac utláčaný, zbytočne sa štiepime a oslabujeme. Keď spolupracujeme, sme vo svojom aktivizme silnejší, a tiež, pretože existuje prierezovosť, mnohí ľudia spadajú pod obe kategórie.

Napríklad ja, pretože som zároveň telesne aj duševne chorá, si pripadám z rozhovorov o tom, že fyzicky hendikepovaní ľudia sa stretávajú s väčším pochopením než duševne chorí, veľmi vytesnená.

Roky trpím chronickou bolesťou, zlou rovnováhou a ťažkosťami s chôdzou a státím. Stretla som sa s lekármi, ktorí môj stav zľahčovali a nechceli, aby som používala palicu alebo invalidný vozík, hoci mi tieto pomôcky pomáhajú byť nezávislejšou a žiť plnejší život.

Tiež som si od rôznych špecialistov vypočula viaceré verzie hlášky „je to len v tvojej hlave,” hoci v mojom prípade ide o celoživotnú zdedenú chorobu.

Ide o zvlášť závažnú formu útlaku. Títo lekári totiž zľahčujú moje symptómy preto, že veria v ich prepojenie s mojou duševnou chorobou – a ukazujú tak, ako im nezáleží na liečbe podobných problémov.

Je jednoduché hľadať záchranu v prirovnávaní fyzických a duševných chorôb. Ide totiž o ľahký spôsob ako duševne zdravým ľuďom pripomenúť, že duševné choroby sú skutočné a zaslúžia si liečbu, pomôcky a rešpektujúce správanie.

Moje symptómy PTSD ľudia už toľkokrát zľahčovali, že sa už ani nepokúšam nikomu hovoriť, prečo sú mi isté činnosti nepríjemné – aby som sa vyhla úplnému podkopávaniu mojich zážitkov, radšej hovorím len “nie, toto nemôžem spraviť.”

No aj tak nechcem podceňovať ableizmus v súvislosti s fyzickými postihnutiami. Totiž, napriek tomu, že seriály a filmy nám hovoria opak, pre ľudí s hendikepmi, chronickými a smrteľnými chorobami nie je ľahké dostať sa k takej zdravotnej starostlivosti, akú potrebujú.

Pre mnohých ľudí môže aj niečo také jednoduché ako zasadrovanie zlomenej nohy, alebo rentgen kvôli zápalu slepého čreva znamenať, že nebudú mať ten mesiac peniaze na nájom, alebo na jedlo.

Ľudia by sa k duševne a fyzicky chorým mali jednoducho správať s úctou. Ableizmus sa prejavuje mnohými zákernými spôsobmi a to najmä vtedy, ak ste sociálne vylúčení aj z ďalších dôvodov.

Musíme svoju pozornosť upriamiť inam, než na porovnávanie fyzických a duševných porúch.

Namiesto toho sa poďme baviť o tom, ako skoncovať s ableizmom a systémovým útlakom všetkých ľudí s hendikepmi.

Mali by sme sa rozprávať o tom, ako lepšie sprístupniť zdravotnú starostlivosť.

Mali by sme sa hovoriť o tom, ako mainstreamové médiá zle zobrazujú hendikepovaných ľudí, vrátane ľudí s dušenými chorobami a ako toto zobrazovanie vedie k diskriminácii v skutočnom živote.

Hovorme aj o tom, ako lekárov a lekárky naučiť bojovať proti svojmu internalizovanému ableizmu.

Mali by sme bojovať za prístup do budov a k zamestnaniu.

Mali by sme sa postaviť proti ableizmu v súvislosti s ľuďmi, ktorí potrebujú rôzne pomôcky, lieky, či úpravy priestoru.

Keď ide o ableizmus a systémový útlak, nehľadajme, ku komu sa správajú lepšie. Všetci a všetky bojujeme proti stigmatizácii a diskriminácii, no spolu sme v tomto boji silnejší.

Alaina Leary píše pre Everyday Feminism. Pochádza z Bostonu a robí si magistra z písania na Emerson College. Alaina je hendikepovaná, queer aktivistka a spravuje sociálne médiá v organizácii Potrebujeme rôznorodé knihy. Často ju môžete nájsť ako znovu číta svoje obľúbené knihy a na všetko nanáša trblietky. Nájdete ju na jej webe, Instagrame a Twitteri. Jej články si prečítate tu.

Preklad: Dana Vitálošová

Zdieľaj na: