‘Krehkosť bielych’ je defenzívnou odpoveďou na rozhovory o rase.

Článok preložený so súhlasom autora z anglického originálu.

Poznámka prekladateľky: nižšie spomínaná krehkosť sa netýka iba bielych ľudí reagujúcich na otázky rasy, ale s menšími či väčšími obmenami sa objavuje v akýchkoľvek diskusiách, kde sa členovia jednej zvýhodnenej skupiny vyjadrujú o emancipačných snahách ľudí oproti tejto skupine znevýhodnených. (Napr. v diskusiách o feminizme, alebo vo vyjadreniach mladých ľudí na adresu starých, či cisrodových ľudí na adresu ľudí, ktorí nie sú cisrodoví).


Sam Adler-Bell:

Zastavte ma, ak ste tento príbeh už počuli:

Minulý rok študenta Princetonu Tala Fortganga, ktorý je mužského pohlavia a bielej rasy jeho spolužiak vyzval, aby sa zamyslel, či v diskusii týkajúcej sa rasizmu nereaguje na základe svojho zvýhodneného postavenia. Urazil sa, napísal esej dlhú 1300 slov a poslal ju do pravicových univerzitných novín s názvom Tory. Napísal v nej o svojom starom otcovi, ktorý pred nacistami utiekol na Sibír, o starej mame, ktorá prežila nemecký koncentrák a o malom obchode s pletenými košíkmi, ktorý si otvorili v USA. Obvinil svojich spolužiakov, že “spochybnili všetko, čo dosiahol, aj to, ako tvrdo pracoval.“

8374433098_4801691df3_z

The New York Times – ilustračná fotka flickr.com: cc-by-sa

Jeho text uverejnili aj noviny Time. Spravili s ním rozhovor v New York Times a objavil sa na Fox News. Stal sa obľúbencom bielych konzervatívcov naprieč Spojenými štátmi.

Ani na chvíľu sa ale nezamyslel nad tým, či mu ten fakt, že je bielym mužom, nepriniesol -ak teda už nie jeho predkom- výhody, vďaka ktorým v Amerike dosiahol taký obrovský úspech. Inak povedané, nepozastavil sa nad svojím zvýhodneným postavením.

Podľa Robin DiAngelo, profesorky multikultúrnej výchovy na Westfield State University a autorky knihy Čo to znamená, byť biely? Rozvoj rasovej gramotnosti bielych, esej Tala Fortganga, rozhorčená, defenzívna, odbiehajúca od témy, sebaľútostivá a zároveň arogantná – nasledovala dôverne známy scenár. V rámci svojho antirasistického vzdelávania dospelých počula biele ženy a mužov verzie podobné tejto recitovať najmenej stokrát.

V skutočnosti počula podobné výroky toľkokrát, že pre ne vymyslela vlastný termín: “biela krehkosť,” ktorý v roku 2011 definovala vo vedeckom žurnáli ako “stav, v ktorom sa aj minimálne množstvo rasového stresu stáva neznesiteľným, spúšťajúcim celú paletu obranných reakcií. Týmito reakciami sú napríklad hnev, strach, vina a činy ako argumentácia, mlčanie a odchod zo stresujúcej situácie.”

Keď hnutie Black Lives Matter (Na černošských životoch záleží) pochodovalo ulicami, bránilo doprave, narúšalo biznis a odmietalo nechať “normálny život” pokračovať – pričom normálnosť v tomto prípade znamená systém, ktorý polícii a členom civilnej stráže dovoľuje bezstrestne vraždiť černochov a černošky- sa bieli ľudia ocitli v situácii, kedy viedli napäté online rozhovory s priateľmi a v médiách o privilégiách, nadradenosti bielych a rasizme. Dalo by sa povedať, že vypukla epidémia bielej krehkosti.

Rozprával som sa s profesorkou DiAngelo o tom, ako jednať so všetkými tými krehkými bielymi a prečo je to dôležité.

Sam Adler-Bell: Ako ste sa dostali k téme “bielej krehkosti”?

3580898648_16d4244c8c_z

Ilustračná fotka – flickr.com. cc-by-sa

Robin DiAngelo: Aby som bola úprimná, chcela som sa touto témou zaoberať preto, že je to frustrujúca dynamika, s ktorou sa často stretávam. Nemám pre ňu veľa trpezlivosti. A chcela som si na ňu posvietiť.

Na to, že som biela, robím netypickú prácu – každý deň vediem primárne bielych účastníkov na workshopoch o rase naprieč Spojenými štátmi. To mi umožnilo všimnúť si predvídateľné vzorce. A jedným z týchto vzorcov je neschopnosť tolerovať akékoľvek spochybnenie našej rasovej reality. Ukončíme rozhovor, alebo zaútočíme, či akýmkoľvek iným spôsobom zabránime tomu, aby prebehla nejaká sebareflexia.

Samozrejme, toto slúži ako obranný mechanizmus, ale myslím, že je tiež užitočné rozmýšľať o tom ako o krehkosti, ako o neschopnosti zvládať stres vyplývajúci z rozhovorov o rase a rasizme.

Niekedy ide o strategické kroky, zámerný útok a odmietnutie. Ale v mnohých prípadoch ten človek jednoducho nevie fungovať. Upadne do emotívneho stavu, ktorý všetkým zúčastneným bráni pohnúť sa vpred.

SAB: Carla Murphy nedávno spomenula “bielu krehkosť” v článku pre Colorlines, videl som naň odkazy na Twitteri a Facebooku. Zdá sa, že zažíva moment slávy. Čím myslíte, že to je?

RD: Myslím, že sme unavení z niektorých výrazov. To, čo robím, sa kedysi volalo “tréning diverzity,” potom “kultúrnej kompetencie” a teraz, “anti-rasizmu.” Tieto termíny sú počas určitého obdobia veľmi užitočné, ale keď sa stanú zaužívanými a ľudia si okolo nich vybudujú všetky možné negatívne konotácie, musíte prísť s novými termínmi, inak sa nikto nebude angažovať.

A myslím, že “privilégium bielych” práve prišlo do tohto bodu. Tento termín ma veľmi nadchol, keď som ho prvýkrát naozaj pochopila, po tom, čo som narazila na Peggy McIntosh. Je to pre ľudí naozaj silný štart. Bohužiaľ ten výraz bol už toľkokrát použitý, že začal ľudí odpudzovať.

SAB: Čo spôsobuje bielu krehkosť?

RD: Pre bielych ľudí je rasizmus o zlých a dobrých ľuďoch, o morálnych a nemorálnych konkrétnych krokoch. Veria, že ak sme dobrí, morálni ľudia, nemôžeme byť rasisti – teda nerobíme podobné kroky. Toto je jedna z najefektívnejších adaptácií rasizmu – že nad ním rozmýšľame iba v zmysle toho, čo nejakí jednotlivci robia, alebo nerobia.

Do veľkej miery je biela krehkosť – defenzívnosť, strach z konfliktu – zakorenená v tejto dvojakosti dobra a zla. Ak niekoho upozorníte na rasistickú reakciu, myslí si: “To, čo si povedal, je, že som zlý človek, a to je pre mňa neznesiteľné.” Hlboko to narúša našu identitu dobrých, morálnych ľudí.

Táto binarita dobra/zla vedie aj ku škodlivému fenoménu “odpriateľovania” na Facebooku.

SAB: Aha, pretože máme inštinktívnu tendenciu nebyť spájaní s tými zlými bielymi ľuďmi, aby sme nevyzerali, že sme ako oni.

RD: Keď robím workshopy s bielymi ľuďmi, často hovorím, “ak nebudeme spolupracovať, ak podľahneme tomu popudu separovať sa, kto nakoniec ostane v kontakte s tým bielym človekom, na ktorého sme rezignovali a s ktorým sa nerozprávame?

SAB: Človek inej rasy.

3319908047_e3f6ece575_z

Ilustračná foto – flickr.com. cc-by-sa

RD: Presne tak. A biela krehkosť má tiež korene v silnom pocite oprávnenosti (entitlement). Porozmýšľajte nad týmto: Odkedy som otvorila oči som dostávala z okolia správy, že som nadradená osobám inej rasy. Nebolo takého prostredia, v ktorom by som nedostávala takéto posolstvá. Začínajúc nemocnicou, v ktorej som sa narodila, cez to, ako sa k mojej matke správal personál, až po to, kto vlastnil tú nemocnicu, kto čistil izby a vynášal smeti. Rodíme sa do rasovej hierarchie, a každá interakcia s médiami a kultúrou to potvrdzuje – potvrdzuje náš pocit, že sme v zásade nadradení.

A vec sa má tak, že je to dobrý pocit. Aj keď to protirečí našim najzákladnejším princípom a hodnotám. Takže o tom vieme, ale nie sme schopní si to priznať. Vytvára sa tým akýsi nebezpečný vnútorný guláš, ktorý sa premieta navonok do našich interakcií s ľuďmi iných rás, a týchto ľudí rozčuľuje. Celý náš svet me prispôsobili tomu, aby sme si zachovali tento vnútorný pocit nadradenosti a odolávali veciam, ktoré ho podkopávajú. Zároveň s tým popierame, že by sa čokoľvek dialo a nástojíme na tom, že rasa pre nás nič neznamená.

SAB: Čo ma udivuje, je sofistikovanosť defenzívnych manévrov niektorých ľudí. Mám kamaráta černocha, ktorého moja biela kamoška obvinila z “online obťažovania” po tom, čo ju on upozornil na jej rasizmus. Čo sa tu podľa vás deje?

6017941548_ba38f0e989_z

Ilustračný obrázok – flickr.com. cc-by-sa

RD: Po prvé, bieli si často mýlia bezpečie s pohodlím. Hovoríme, že sa necítime v bezpečí, pričom tým myslíme, že bolo narušené naše “pohodlie.” Po druhé, žiaden biely človek sa na černocha nepozerá objektívnymi očami. V tejto oblasti boli uskutočnené mnohé výskumy. Ľudia jednej rasy sa na ľudí inej rasy nepozerajú objektívne. Potom dodávate, že ten čierny človek je muž. Nie je náhoda, že si vaša kamoška vybrala slovo “obťažovanie.” Posilňuje tak klasickú rasistickú paradigmu: biele ženy a čierni muži. Krehkosť bielych žien a agresivita, či nebezpečnosť čiernych mužov.

Ale hoci sa takto cíti, čo je pravdepodobné, v takýchto interakciách by sme mali byť voči naším pocitom podozrievaví. Pocity neexistujú oddelene. Niečo cítite kvôli tomu, že sa na svoju skúsenosť pozeráte cez určitú optiku. Pocit, ktorý z toho máte, je výsledkom nazerania cez túto optiku. Možno sa vám ten pocit zdá prirodzený, ale v skutočnosti je tvarovaný tým, v čo veríte.

SAB: Okrem toho sa tu objavuje aj problematika “nesprávneho tónu,” nie?

RD: Áno. Jednou z vecí, na ktorých sa s bielymi ľuďmi snažím pracovať, je aby znížili svoje kritériá na spôsob, akým by nám ľudia iných rás mali dávať spätnú väzbu. Musíme sa naučiť byť tak silní, aby sme dokázali byť skromní a zniesť pohľad na bolesť, ktorú sme spôsobili.

5540462170_d5297d9ce8_z

Ilustračná foto – flickr.com. cc-by-sa

Jednou z vecí, ktoré sa na mojich seminároch pýtam ľudí, je “Aké sú pravidlá pre spôsob, akým by nám ľudia iných rás mali dávať spätnú väzbu na náš rasizmus? Identifikujte tieto pravidlá, kde ste ich získali a komu slúžia.” Obvykle tieto otázky samé o sebe hovoria za všetko.

Je to ako keby si mi stál na hlave a ja by som povedala, “Prestaň mi stáť na hlave,” a ty by si povedal “No ale musíš mi to povedať pekne.” A ja by som odvetila “Nie, choď do riti. Daj tie nohy dole z mojej hlavy.”

V priebehu rokov, čo robím svoju prácu, som často od ľudí iných rás dostávala spätnú väzbu, ktorá by mohla byť považované za prudkú, emocionálnu, alebo nahnevanú. A jedna úroveň tých reakcií bola osobná – spravila som niečo, čo danú reakciu vyvolalo, ale na inom leveli tieto reakcie neboli iba osobné. Pre týchto ľudí predstavujem všetky tých, ktorí ich počas celého ich života zraňovali rovnako, ako sa to podarilo mne.

A úprimne, ten fakt, že sú ochotní mi to dať najavo, na istej úrovni dokazuje, že mi dôverujú.

SAB: Ako to myslíte?

RD: Ak by ľudia iných farieb pleti dávali najavo svoju bolesť v každom momente, kedy ju pocítia, mohli by na to doplatiť životom. Je to nebezpečné. Nemôžu vždy vyjadriť svoje rozhorčenie nad nespravodlivosťou rasizmu. Bieli ľudia to nevedia tolerovať. A aj to tvrdo trestáme – od straty práce, cez násilie, až po vraždu.

3699832401_d02fa349cb_z

Ilustračná foto – flickr.com. cc-by-sa

Pre nich ten moment, kedy zariskujú a dajú nám svoje pocity najavo, je momentom dôvery. Ja na to odpovedám “ďakujem, pokračuj.”

Keď vediem seminár, často sa prítomných ľudí iných farieb pýtam, skôr zo srandy, “Ako často ste bielym ľuďom dali spätnú väzbu na naše nevyhnutné a často podvedomé rasistické vzorce a dopadlo to pre vás dobre?” A oni sa smejú.

Pretože to nedopadá dobre. A tak som sa raz spýtala: “Ako by vyzeral váš život, keby ste nám proste mohli dať spätnú väzbu a my by sme ju prijali s vľúdnosťou, porozmýšľali o nej a pracovali na tom, aby sme zmenili svoje správanie? Ako by sa váš život zmenil?”

A jeden muž sa na mňa pozrel a povedal, “bolo by to úplne prevratné.”

SAB: Všímam si, že počas toho, ako sa rozprávame, takmer vždy používate slovo “my,” keď hovoríte o bielych ľuďoch. Môžete mi povedať prečo?

RD: Tak za prvé, som biela (aj vy ste biely). Aj napriek tomu, aká som zapálená pre vec, nenachádzam sa mimo toho systému, o ktorom hovorím. Ak by som hovorila “bieli ľudia to a bieli ľudia toto,” bolo by to dištancovanie sa. Nechcem posilňovať myšlienku, že existujú nejakí bieli ľudia, ktorí už zatočili so svojím rasizmom a nejakí, ktorí na ňom stále musia pracovať. Neexistuje taký moment, kedy by sme si mohli povedať, že sme úplne skoncovali s vlastným rasizmom.

Okrem toho v mojej práci obvykle oslovujem biele publikum a zámeno “my” pomáha trochu znížiť defenzívnosť. Pomáha to znížiť napätie. Vidia tak, že iba neukazujem prstom na iných.

SAB: Obávate sa niekedy toho, že svojím konaním posilňujete nadradené postavenie bielej rasy?

RD: Áno, neustále s touto skutočnosťou bojujem. Tým, že tam stojím v pozícii odborníčky na bielu rasu, nevyhnutne posilňujem svoju autoritu ako bielej osoby. Je to normálne. Napríklad, teraz robíte rozhovor so mnou na tému bielej
rasy, a ľudia iných rás o týchto veciach hovoria už veľmi dlho.

Na jednej strane viem, že bieli ľudia ma počujú spôsobom, akým nedokážu počuť ľudí iných rás. Takže rozhodne hodlám svoj hlas ďalej využiť na boj proti rasizmu. Jedinou alternatívou by bolo mlčať a proti rasizmu nebojovať vôbec. A to pre mňa nie je prijateľné.

SAB: A každý má pocit, že je odborníkom na rasizmus.

RD: To ma privádza do zúrivosti. Stretnem v potravinách niekoho, koho som nevidela 20 rokov a ten človek sa ma spýta, „Čo si porábala?“

Odpovedám, “Spravila som si Ph.D.”

A oni na to, “Fíha, v čom?”

4331081980_b73aae418f_z

Ilustračná foto: flickr.com. cc-by-sa

“Vzťahy medzi rasami a biela rasová identita.“

Na to mi hovoria “Och, vieš ako to je. Ľudia by mali..“

Ako keby mi mohli jednou vetou vysvetliť pravdepodobne najzložitejšiu spoločenskú problematiku našej doby. Načo som strávila 20 rokov štúdiom, výskumom a bojom s vlastným rasizmom a rasizmom iných ľudí? Keď stačilo spýtať sa teba? A tá odpoveď je taká jednoduchá! Ešte som ju nikdy nepočula.

Predstavte si, že by som bola astronómka. Každý má o oblohe nejaké základné vedomosti, ale s astronómkou by o astronómii nedebatoval. Arogancia bielych ľudí čeliacich otázkam rasy, je neuveriteľná.

Zdieľaj na: