Článok bol pôvodne publikovaný v tureckom magazíne Mukavemet.

Urfa (Şanlıurfa) je staroveké mesto na juhovýchode Turecka. Často označované ako „mesto prorokov,“ jeho historické väzby a blízkosť k Sýrii znamenajú, že počet obyvateľov mesta sa v posledných rokoch zvýšil na dva milióny. Takmer štvrtinu z nich predstavujú utečenkyne a utečenci, unikajúci cez hranice pred vojnou. Toto je jeden z ich mnohých príbehov.

Urfa v Turecku (c) Wikimedia

Uličky Urfy sú úzke, obložené dlažbovými kameňmi a ponorené v žltom slnečnom svetle, lemované po oboch stranách takmer identickými dverami z hrdzavého železa, vedúcimi do príbytkov ich obyvateľov.

Približujem sa k dverám, ktoré sú čierne, ťažké a hrubé. Po krátkom čakaní žena, oblečená celkom v čiernom, otvára dvere. Komibácia jej prenikavých očí a vysokej postavy pôsobí vzdialeno, no vľúdne.

Volá sa Meryem. Je to 38-ročná Sýrčanka prekvapujúcej krásy, s nebojácnymi očami, ktoré prenikajú do mojich. Meryem má dvoch synov, jedného vo veku 18 rokov, druhý má iba 16.

Som tu v rámci mojej práce pre humanitárnu organizáciu, aby som zaznamenala príbeh jej mladšieho syna. Po zoznámení sa s Meryem však  nemám v úmysle odísť bez toho, aby som spoznala aj jej príbeh.

Musí ísť do práce, takže náš čas je obmedzený. V mihnutí oka pripraví sýrsku kávu, podávanú v tradičných čajových pohároch. Podnos umiestníme na stoličku stojacu uprostred malej miestnosti vyblednutej žltej farby. O unavené steny sa neopiera takmer žiaden nábytok. V priebehu dňa miestnosť slúži ako obývacia izba, v noci ako spálňa.

Meryem si sadne na okraj pohovky. Ja sedím na podlahe priamo vedľa nej. Zvedavo na mňa hľadí, snaží sa porozumieť tomu, načo otváram svoj notebook. Naša sýrska prekladateľka je tiež s nami. Hiva pochádza z Kobane, hovorí štyrmi jazykmi a pôsobí ako naše prepojenie: príbeh, ktorý cirkuluje ženským trojuholníkom.

Meryem, jej manžel a deti prišli do Turecka pred dva a pol rokmi, boli jednou z posledných rodín, ktoré opustili svoje susedstvo v Aleppe.

Meryem je silná žena. Bola to ona, ktorá sa rozhodla odísť, ona, ktorá presvedčila mužov z domu, že nastal čas. „Prečo?“, opýtam sa, „váš manžel nechcel odísť?“ Znovu sa mi pozrie očí. „Manželka jeho synovca … kúsok šrapnelu ju zasiahol do žalúdka priamo pred manželovými očami,“ vysvetľuje počas toho, ako rukami rysuje veľký kruh pod hrudníkom. „Bola to mladá žena, milovali sme ju ako svoje vlastné dieťa. Keď zomrela, manžel dostal porážku“, jej ruky sa začnú triasť, „odvtedy nie je tým istým človekom, nikdy sa nezotavil.“

Urfa na mape (c) Wikimedia

Čoskoro pri ich dome pristála ďalšia bomba. Vtedy Meryem začala baliť kufre.  „Dosť!“, povedala mužom, „odchádzame.“

Vydali sa na cestu. Do Turecka vstúpili cez hraničné mesto Kilis, a potom sa presťahovali do Urfy, aby sa pridali k príbuzným, ktorí sem tiež nedávno prišli. Ich rozšírená rodina sa ich pokúsila ubytovať, ale v dome iba s dvomi izbami to bolo nemožné.

Rodina strávila týždeň na nádvorí mešity. Meryem si zachovala nádej, každý den hľadala príbytok, ktorý by si mohli dovoliť s tým málom peňazí, čo im zostali. Nakoniec uspela. Dalším krokom bolo nájsť si prácu.

Meryem je zvyknutá ťažko pracovať. Kedysi viedla v Aleppe svoj vlastný salón krásy a zamestnávala niekoľko ľudí. „Som dobra kaderníčka,“ hovorí, „viem, čo robiť s vlasmi.“ Prvé mesiace v Urfe strávila každý den hľadanim miesta, kde by mohla tieto svoje schopnosti uplatniť.

Medzitým, napriek tomu, že ešte nedosiahli vek, kedy by legálne mohli začať pracovať, sa z jej dvoch synov stali robotníci. Často pracujú v nebezpečnom prostredi. Pracujú príliš vela a zarábajú príliš málo, no prinášajú na rodinný stôl jedlo. Jej manžel doposiaľ nie je v stave nájsť si zamestnanie.

Meryem vo svojom neúprosnom hľadaní vytrvala a nakoniec niečo našla: prácu v salóne krásy, ktorý vedie ďalšia Sýrska žena. V salóne zarábala 100 tureckých lír týždenne (približne 28 amerických dolárov). Salón bol ale ďaleko od domova, čo ju nútilo cestovať dvoma autobusmi. Minula tak podstatnú časť svojho príjmu.

Každé ráno sa zobúdzala o siedmej, aby otvorila obchod o deviatej. Prebúdzať sa skoro nebol žiadny problém. Keď ale chodila sama večer domov, zriedka sa vrátila pred deviatou a necítila sa bezpečne.

„Raz ma nejaky darebák zadržal v tme,“ hovorí, „bála som sa, ale našťastie sa na ceste objavil iný človek, a podarilo sa mi utiecť.“ V ten deň si Meryem sľúbila, že si nájde prácu bližsie k domu.

Podarilo sa jej to, našla si iný salón krasy, dokonca taký, kde by dostávala viac peňazí než v tom, kde pracovala doteraz. Vysvetlila situáciu svojej zamestnávateľke: ako ju prepadli, že musí odísť, že má strach. Ale dostala nečakanú odpoveď: „Nemôžes odísť, ak odídeš, potupím ťa.“

Meryem mi predtým rozprávala o vojne, že musela opustiť svoju krajinu, o svojom boji o život, ale až pri spomienke na tento okamih sa jej oči doširoka roztvorili hnevom.

Meryem je nábožná žena. Jej zamestnávateľka, s ktorou zdieľajú rovnakú kultúru, o tom vedela. Ukázala jej fotografie, tajne spravila počas súkromnej chvíle. Meryem je na nich bez pokrytej hlavy, sebavedomá s rozpustenými vlasmi, obklopená ďalšími ženami.

„Verejne ťa potupím,“ vyhrážala sa jej zamestnávateľka. Meryem mlčala a chvíľu pokračovala v práci. Ale bola rozhodnutá nájsť z tejto situácie cestu von. Snažila sa vysvetliť situáciu polícii, ale mala dojem, že sa jej to nepodarilo. Dokonca našla niekoho, kto jej pomohol s prekladom. Na polícii sa jej však iba zasmiali a povedali: „Budeme Vám veriť len vtedy, ak nám ukážete fotografie.“

Meryem sa opäť odmietla vzdať – nenechá sa takto nútiť do práce. Sálon opustila. Jej zamestnávateľka však svoje hrozby dodržala. Založila si falošný účet na facebooku pod Meryeminým menom a pomocou fotografií, ktoré spravila svojím telefónom.

V jej profile sa píše: „Dostupná pre prostitúciu.“ K tomu je priložené jej telefónne číslo.  Meryem nám cez zovreté zuby hovorí, že „pravdepodobne ich uverejnila aj na iných sociálnych sieťach.“

Keďže inú možnosť nemala, zmenila si Meryem číslo, ktoré predstavovalo jediný spôsob, ako jej rodina a priatelia rozptýlení v niekoľkých krajinách vedeli, ako sa s ňou spojiť. Utešuje ju aspoň to, ze jej manžel ani deti o ničom nepočuli. „Ak by sa to isté stalo v Sýrii, tá žena by šla do väzenia,“ dodáva, „tu sa o také veci nikto nestará.“

Príbeh všetkých sýrskych utečencov je jedinečný. Spoločné však majú vzorce nespravodlivosti a vykorisťovania. V prípade žien sú takéto skúsenosti viacvrstvové. Pri jednej príležitosti Meryem vysvetľuje: „Bolelo ma koleno, išla som k lekárovi. Vypýtal si moje telefónne číslo a dodal s odporným úsmevom, že by sa o mňa rád postaral intímne.“

„Akoby nestačilo žiť s nehanebným správaním mužov, ich slovami a obťažovaním na ulici, žijeme s tým každý okamih v živote, a nakoniec mi ublíži ešte aj žena, moja zamestnávateľka a rodáčka… bola som zúrivá.”

Odvážna, pracovitá a sebavedomá, Meryem si je vedomá svojich práv a je odhodlaná za ne bojovať. Ale načrtáva mi príbehy, ktoré prežili iné ženy. Hovorí o tom, ako muži – potenciálni zamestnávatelia dávajú ženám návrhy, „ktoré nepoznajú obmedzenia“ predtým, než ich zamestnajú. Hovorí o ženách nútených k prostitúcii, o ženách, ktoré sa modlia za príležitosť stať sa druhou manželkou nejakého muža len preto, že potrebujú jedlo a prístrešok nad hlavou. Jedno mladé dievčatá si vzalo staršieho muža výmenou za veno. Ženy sa často obávajú komunikovať so svojími najbližšími o tom, čo prežívajú, a už vôbec nedôverujú autoritám.

Naša konverzácia sa končí. Už nemám žiadne otázky a Meryem musí ísť do práce. Objímeme sa. Uprie na mňa svoje svetlé hnedé oči a usmeje sa: „Sme nažive, nie? Vďaka Bohu. Buďte v bezpečí.“ Vstáva a odchádza.

Vietor poletujuci úzkymi uličkami Urfy mi  hladí tvár. Žlté svetlo vrhá tiene po stenách, tiene, ktoré skrývajú nové príbehy, odohrávajúce sa v uličkách mesta prorokov.

Poznámky:

Autorom úvodnej fotografie je Şener Yılmaz Aslan a jeho ďalšie fotky môžete násjť na seneryilmazaslan.com

Ak Vás zaujíma situácia o násilí založenom na rodovej príslušnosti, o nedostatku prístupu k sexuálnej a reprodukčnej zdravotnej starostlivosti, alebo o absencii primeraných bezpečnostných opatrení pre zeny  v utečeneckých táboroch v Európe, môžete si prečítat štúdiu od Refugee Data Project

Z angličtiny preložila:
Mina Baginová

Zdieľaj na: