Všetky to poznáme. Príde chlapík, niečo povie, napíše, spraví. A my nechápeme. WTF? Niečo takéto sa mi stalo naposledy pred pár dňami na internetovej zoznamke OkCupid.

Ja: Ahoj! To je úžasná Dánska doga. Tvoja?
On: Ahoj, bohužiaľ nie, kamarátova. Dobrý profil, si naozaj pekná. Keby som bol bližšie, hneď by som ťa zavolal von.
Ja: Nevadí. Aj tak som chcela stretnúť len toho psa. 🙂
On: Je to úžasný pes. Ja mám v rodnej Antalyi iba pouličné psy. Ale už sa na ne teším. (niečo nezrozumiteľné), jesť.
Ja: Nejedz svoje pouličné psy!
On: When I come back, I’ll eat you up alright! (Doslovný preklad: Keď sa vrátim, zjem teba. Čo to znamená v anglickom slangu: Keď sa vrátim, tak ťa poriadne vylížem.)

Bola som to ja, kto mu napísal. Mal v profilovom obrázku Dánsku dogu a nevyzeral zle. Nikdy predtým sme spolu nekomunikovali. Napriek tomu, po piatich vetách, ktoré sme si vymenili, uznal za vhodné vyhrážať sa mi orálnym sexom.

Čo sa mu stalo? Napadol jeho mozog vesmírny votrelec, ktorého cieľom je ničiť mužsko-ženské rozhovory? Prekonal práve mini mozgovú mŕtvicu? Podobné “wtf” konanie, ako vďaka lízačovi, som zažila už veľakrát.

A teraz som možno, vďaka žene menom Gerda Lerner, vyriešila záhadu, prečo. Nie, nie sú za tým vesmírne červy. Aby som bola presnejšia, odpoveď na túto otázku som dávno nosila v podvedomí a až vďaka historičke Lerner sa mi ju odtiaľ podarilo vytiahnuť na svetlo. A prečo som riešenie tejto záhady zatlačila až tak hlboko?

Aby som ďalej mohla žiť a viac-menej ľudsky fungovať. Niekedy je lepšie nerozumieť, než poznať pravdu. Hlavne keď je tá pravda úplne otrasná.

I am your new tech-gadget

Je totiž neopísateľne otrasné, keď človeka degradujú na vec. Na predmet, ktorý existuje pre uspokojovanie rôznych potrieb. Na chodiacu, hrejúcu, nafukovaciu Anču; automatickú práčku; umelecký objekt, ktorého hodnota spočíva v oku diváka; ucho vždy pripravené počúvať; štýlový gauč, ktorý o rok vyjde z módy; detský inkubátor s obmedzenou dobou životnosti.

Čiže to si myslím, že ma chlapík bez Dánskej dogy videl ako vec? Áno. A nielen on. Nakoniec, degradácia žien na predmety má dlhú históriu. Podľa Gerdy Lerner, autorky knihy Vznik Patriarchátu sa začalo so ženami disponovať ako s majetkom už minimálne pred 6000 rokmi.

Začalo sa to zistením, že incest nie je úplne super. Aby sa zamedzilo rozmnožovaniu blízkych príbuzných, začali si susediace kmene vymieňať ženy súce splodiť dieťa. Prečo sa podobným spôsobom medzi kmeňmi nevymieňali muži, vedkyne a vedci zatiaľ nezistili.

Buď moja otrokyňa

Vďaka tomu, že vo vyspelých civilizáciách v okolí riek Eufratu a Tigrisu vymysleli vecičku zvanú písmo, vieme viac aj o osude žien v Mezopotámii, či Asýrskej ríši.

V tejto oblasti sa zrodila aj myšlienka, že niektoré osoby možno premeniť na otrokov a otrokyne, teda také ľudské bytosti, ktoré si zaslúžia žiť iba vtedy, ak svoju existenciu vykupujú službou okoliu.

Podľa profesorky histórie Gerdy Lerner ľudia (najmä muži) vymysleli medzi Eufratom a Tigrisom inštitút otroctva vďaka zisteniu, že je možné ľudí presvedčiť, aby prijali podradné postavenie. A prišli na to podľa nej práve preto, že si túto hypotézu predtým úspešne otestovali na ženách (str. 80).

Okrem toho, že vynález otroctva pravdepodobne pramenil z predchádzajúcej degradácie žien, existujú aj iné dôkazy o tom, že ženy boli kedysi považované za de facto predmety priamej spotreby.

V Mezopotámii, ale aj inde, boli napríklad ženy a deti v absolútnej moci pána domu. Muž mohol svoje deti beztrestne zabiť, či dcéry za finančnú odmenu ponúknuť ako manželky.

Oko za oko, žena za ženu

Takisto, pokiaľ sa muž previnil tým, že znásilnil manželku iného muža, trestom preňho bolo, že manžel znásilnenej mohol znásilniť manželku páchateľa. Ďalším podobným trestom za takéto previnenie bolo, že z páchateľovej manželky spravili prostitútku.

Inak povedané, keď on siahol na majetok iného muža, siahli na majetok aj jemu. Rovnako, pokiaľ mal pán domu dlhy, mohol “zastaviť” svoju ženu a deti, teda ponúknuť ich ako otrokov svojmu veriteľovi, kým nebude môcť splatiť dlh.

To, že v mnohých patriarchálnych spoločnostiach bola žena považovaná za majetok muža, je dobre vidieť aj v Starom Zákone. Exodus 20:17 hovorí: “Nezatúžiš po dome svojho blížneho; nezatúžiš po jeho manželke, ani po jeho mužskom sluhovi, ani po jeho ženskej slúžke, ani jeho býkovi, oslovi, ani po ničom inom, čo patrí tvojmu blížnemu.” (Zdroj)

Starodávne spoločnosti pritom nie sú jediné, ktoré ženy považovali za menej, než ľudí. Nejaká forma spredmetňovania pretrvala v právnych systémoch západného sveta minimálne do 70tych rokov 20. storočia. Až vtedy totiž mnohé štáty uznali, že pokiaľ manžel manželku prinúti k sexu, ide o znásilnenie.

A hoci momentálne naše právne systémy uznávajú ženy za ľudské bytosti, realita bohužiaľ stále ostáva iná. Degradácia na veci sa objavuje v našich každodenných rozhovoroch, v reklamách, v médiách, na ulici, v práci.. Ako by zaspieval Vašo Patejdl: “Ak nie si moja, tak potom neviem čiáá si.”

maxresdefault

Zdroje:

Lerner, Gerda. The Creation of Patriarchy. New York: Oxford UP, 1986. Print.

Zdieľaj na: