Keď som mala asi 14 rokov, každá moja spolužiačka poznala film A Walk to Remember (2002) so Shanom Westom a Mandy Moore. Dám vám synopsu. On je grázel, ona dcéra pastora. On sa zaľúbi, ona sa mu poddá. On sa zmení, ona má leukémiu, trpí a zomiera. On ide študovať medicínu. Prosím kolegov a kolegyne od kritiky aby ma opravili, ale nie je umierajúca partnerka najnadužívanejšie klišé heteronormatívnej romanci na striebornom plátne? Ale ona netrpí len tak pre nič, je čas venovať jej uznanie. Ona je tam, lebo má svoj účel.

Je tam, ale vlastne tam nie je

Pri pohľade do väčšiny mainstreamovej filmovej produkcie, ktorá pracuje s týmto klišé, je takmer nemožné prehliadnuť, že žena, ktorá zažíva chronickú chorobu a fyzickú bolesť či telesné znevýhodnenie s ňou spojené, zároveň slúži ako nástroj – príbeh nie je vystavaný okolo nej. Ona je nástroj na JEHO revitalizáciu, na jeho precitnutie, na jeho epifániu (Októbrová romanca, Love and Other Drugs, Me and Earl and the Dying Girl, The Big Sick). Jej rola je v príbehu vedľajšia. Príbeh je vystavaný okolo jeho prežívania situácie, čo je výhodné, ak sa produkcia chce vyhnúť explicitným obrazom utrpenia.

Podobný tróp je však častý aj v opačnom obsadení – v prípade scenárov, kde trpí chronickou chorobou muž (Me before you, Zomrieť mladý, P.S. I love You). V týchto prípadoch je trpiaci partner prezentovaný ako nástroj na prehodnotenie vlastných životných rozhodnutí zdravej partnerky. Je teda veľmi dôležité, aby malo utrpenie význam. Nik sa totiž nechodí do kina rád pozerať na utrpenie, ktoré nemá zmysel alebo účel.  

Emocionálna práca mužov

Na popularite podobných konceptov je však zaujímavé ešte jedno a to je práve jeho primárny produkt – nádej.

Štát so svojimi povinnosťami dokáže efektívne fungovať len vtedy, keď dáva zmysel aj mikroekonómia na úrovni vzťahu. Starostlivosť je koncept s rodovým zaťažením. Máme tendenciu konzervovať „starostlivosť o blízkych“ ako „ženskú rolu“. Tá je v rámci štátu vykonávaná s uznaním („Ó ženy, matky národa“), ale bez ohodnotenia (rodičovská dovolenka 230 €). Keďže systém, ktorý takto zneužíva neplatenú prácu systematicky, je najefektívnejší.  

Preto je starostlivosť „ženská rola“, ktorej reverzný chod neznačí nič dobré. Mikroekonómia na úrovni vzťahu, kde sa na starostlivosti a tzv. emocionálnej práci (t.j. práci, ktorá si pre svoje efektívne vykonávanie vyžaduje špecifické „emocionálne nastavenie“ pracujúceho) podieľa primárne muž, je tak v rozpore s makroekonómiou patriarchálneho štátu.

Podľa štúdie publikovanej v roku 2009 v časopise Cancer je 6x častejšie, že sú ženy trpiace dlhodobou chronickou chorobou rozvedené alebo „rozídené“, ako muži v podobnej situácii. Štatisticky osud rozchodu pri chronickej chorobe postihne každý druhý vzťah. Vysvetlení spojených s konceptom emocionálnej práce je niekoľko. Nie je to nevyhnutne len predpoklad, že sa muži nevnímajú ako „starostliví jedinci“. Je tiež dôležité zdôrazniť, že ak nie je emocionálna práca ocenená blízkymi, muž, ktorý sa na nej podieľa, nachádza len veľmi málo seba-ozdravných podnetov vo svojom okolí. Vo svojej podstate tak môžeme hovoriť aj o emocionálnej práci mužov, ktorá sa stáva spoločensky neuznanou a tým pádom aj zdanlivo nevhodnou. Ani v jednom zo spomínaných filmov sa tiež nestretneme s účtami za zdravotnú starostlivosť ako so zloduchom nominovaným na cenu za najlepšiu vedľajšiu postavu. Nielen v americkom kontexte by to však dávalo zmysel.

Láska všetko vylieči

Na spomínanej mainstreamovej filmovej produkcii mám osobne najradšej predpoklad, že aj napriek vážnej a chronickej chorobe jedného z partnerov, zostáva dynamika vzťahu viac-menej rovnaká. Ak ale predpokladáme, že je starostlivosť konceptom s rodovým zaťažením a „produktívny“ jedinec najcenenejším subjektom spoločnosti, potom bude asi chorá partnerka nastolovať aj inú dynamiku vzťahu. Dlhodobo ohrozené fyzické zdravie ďalej vplýva na mentálne zdravie. To je na obrazovke podrobené stigmatizácii. Depresia, post-traumatická stresová porucha či úzkosť už vo filmoch adresované nie sú. A ak sú, univerzálnym liekom na ne je láska (The Fault in Our Stars, Me Before You).  

Mentálne zdravie býva v mainstreamovej filmovej produkcii veľmi výstižne opísané nasledujúcou scénou: Ona mu hovorí, že by mal odísť – žiť svoj život so zdravou ženou, preferenčne takou, ktorá s ním bude mať deti. On hovorí, že ju ľúbi, hnevá sa, odchádza. Niečo sa udeje. Udobria sa. Pokračujú ďalej (Love and Other Drugs). Scéna, v ktorej ho ona prosí, aby ešte chvíľu zostal, kým to skončí, no on aj napriek tomu odchádza, je príliš reálna. Tú by celuloid nezvládol.  

To, čo teda Mandy Moore vo filme A Walk to Remember ponúka (cez svoju bolestivú cestu, ktorú vďaka šikovnému prestrihu nevidíme), je nádej, že jej partner preberie zodpovednosť. Zodpovednosť za emocionálnu prácu v „neočakávaných životných udalostiach“, ktoré poznáme z reklám na poistenie. Produkcia tohto filmu (ako aj ostatných už spomínaných) profituje z jednoduchého predpokladu, a to toho, že sa nik z nás v tomto momente nemôže pozrieť na svoju partnerku či partnera a vedieť, že by bol stále vedľa nich aj o niekoľko mesiacov a po niekoľkých spoločných prebdených nociach plných bolesti. Ide totiž o situáciu tak hypotetickú, že len jej overenie v praxi ponúka odpoveď. Náhly nástup choroby, ktorú zdanlivo nič nezapríčinilo, je v súčasnosti, kedy predpokladáme úplnú individualizáciu a responsibilizáciu jedinca, desivým momentom.

Pre pokojný spánok ale potrebujeme dúfať ďalej.

Autorka je aktivistka

Zdieľaj na: