Mnohí sa pýtajú, čo by sa zmenilo, keby bolo viac žien pri moci. Mnoho. Veľa ľudí upozorňuje, že v niektorých arabských krajinách ženy nemajú ani právo vyjsť von bez mužovho súhlasu, nieto voliť, či pracovať. My na západe sme vraj už mužom vyrovnané, niet o čom diskutovať. Naozaj?

Prečo potom Trump podpisoval zákon o tom, čo má žena právo robiť so svojím telom, obklopený samými mužmi?

Prečo je na Slovensku v 150-člennom parlamente iba 30 žien? Ako tento fakt komentovali noviny?

Zadala som si do Googlu „ženy v parlamente“ a dostala som: Fešandy v našom parlamente. Ženy v parlamente. Ako sa vyobliekali? Vôbec mi nevadí, keď môj vzhľad hodnotí nejaký prerastený, mastný, plešatý zjav ústami, v ktorých má tri zhnité zuby. Vôbec. Ani troška. Len nerovnováha plodí takéto ehm … myšlienky. Žena nemá rovnaké slovo ako muž.

Keďže nie sme poriadne zastupované, naše potreby idú bokom, naše skúsenosti sú druhoradé, naše životy sú nepodstatné. A pritom to nie je také ťažké, Rwanda v roku 2013 mala skoro 64% žien v parlamente.  

Nepomer nám dovoľuje hovoriť o „ženskom“ písaní, či „ženskom“ futbale, teda v opozícii k písaniu, futbalu. Tam netreba dávať žiadne prídavné meno, je jasné, že ide o písanie mužské, o futbal, ktorý hrajú muži.

To kde, preboha, žiješ?

Doteraz ani nebolo možné hovoriť o nevyžiadaných sexuálnych skúsenostiach bez toho, aby sa nás niekto nepokúšal zosmiešniť, či trivializovať. Pred pár rokmi som to skúšala na svojom blogu. Reakcie? Jedna hovorí za všetky,

„To kde preboha žiješ? V Zimbabwe?“

Myslím, že keby som opisovala podobnú skúsenosť prežitú v Zimbabwe, drahí čitatelia by poľutovali nielen mňa, ale aj obyvateľky Zimbabwe. Možno by dokonca vyjadrili predsudky, či rasizmus. Určite by veľa ľudí prišlo s riešením, možno aj takým radikálnym ako je kastrácia. Ale rovnaká skúsenosť vo vlastnej krajine, násilie zo strany slovenských mužov? My sme predsa niekde úplne inde. Sexizmus a rasizmus sme z našej spoločnosti úplne eliminovali, tvrdí mi Biely Muž, ktorý nič podobné v živote nezažil. Určite mi to potvrdí každá žena, Rómka, alebo Róm. My, čo to prežívame inak, sme asi vadní.

Kam sme pokročili

Študovať humanitné odbory, teda odbory v ktorých prevažujú ženy, je na Slovensku považované za stratu času, pretože nevynášajú. A potom že čo je zlé s naším svetom. Slovo „humanitný“ znamená byť zameraný na človeka a jeho dobro. Teda používať rozum, hľadať múdrosť a krásu. Dnes je človek degradovaný na profit-tvornú mašinu. Za odrobenú prácu zbiera bodíky. Čím je práca „dôležitejšia“, tým viac bodíkov. Čím viac bodíkov, tým väčšia prestíž.

Pred pár rokmi som s mojím priateľom, teraz už manželom, trocha cestovala. Stretli sme desiatky spolucestovateľov. Po obligátnom kto odkiaľ kam a ako dlho, sa mnohí pýtali, čo robíme. Keď Luke povedal, že pracuje v BBC, dotyčnému sa rozžiarili oči. Mal plno otázok. Hlavne chcel vedieť, ktoré celebrity stretol. Úplne zabudol, že som tam aj ja a že možno tiež pracujem. Ak sme sa aj dostali k tomu, aby sa opýtal, čo robím, odpoveďou mi bolo ticho. Iba raz, jediný raz sa stalo, že dotyčný ospevoval dôležitosť môjho povolania.

Tiež bol učiteľ.

A pritom mal učiteľ v minulosti také vážené postavenie. Čo sa zmenilo? To, že sa z mužského povolania stalo ženské, alebo nám už na vzdelaní nezáleží? Prečo je sci-fi seriál dôležitejší ako zvyšovanie šancí detí na lepšiu budúcnosť?

Kvóty jednoducho áno

Niekomu sa nepáčia kvóty, ktorými sa ženy snažia „vnútiť do mužského“ sveta. Je pozitívna diskriminácia neférová? Bola by, keby sme mali meritokraciu, teda

vládu osôb zvolených na základe ich osobných zásluh a schopností, vládu najschopnejších jedincov. Nekladie sa dôraz na bohatstvo (plutokracia), rodinné vzťahy (nepotizmus), sociálnu triedu (oligarchia), priateľov (rodinkárstvo), vyšší vek (gerontokracia), populárnosť (demokracia) alebo na iné historické, sociálne a politické vlastnosti a sily.

Podľa tejto definície je meritokracia utópiou. Či už na Slovensku, v Británii, kde žijem, alebo v Amerike, o ktorej vie svet takmer všetko. A pravdepodobne aj všade inde. Poprosím teda kvóty nielen pre ženy, ale aj pre ľudí iných rás, sexuality a ľudí so zdravotným postihnutím. Pre každého, kto je momentálne nejakým spôsobom diskriminovaný.

Späť na zem, matka

Žena-matka, je postavená na piedestál. Vykonáva predsa takú dôležitú úlohu! Plodí nové generácie! Zaslúži si úctu a raz za rok kyticu a bonboniéru. No jej platobná karta zostáva prázdna. Čo na tom, že pracuje nadčasy, víkendy, v noci a každý deň potrebuje jesť. A nielen ona, ale aj jej deti. Kytica zvädne, bonboniéra sa zje ešte v ten večer, čo po zvyšok roka? Bodíky nie sú, uvidíme. Mať deti predsa nie je rozmar, ale hlavne výchova nového občana.

Prestaňme predstierať, že nám na ženách záleží, keď všetko naokolo napovedá, že to tak nie je. Riešenie je pritom také jednoduché.

A teda, keďže finančné ohodnotenie je jediná forma odmeny, ktorá má dnes nejakú cenu, tak ak chceme naozaj ukázať, že si „ženskú“ prácu vážime, pridajme k tým kvetom a bonboniére aj výplatnú pásku.

Takú, akú má muž. Polovičná participácia vo vedení by umožnila pozdvihnúť „ženské“ odvetia na vyššiu úroveň. Školstvo, zdravotníctvo, sociálna starostlivosť, rodinná politika by prestali byť brané ako druhoradé. Spoločnosť nie je len obchod, technológie a obrana.

Spoločnosť je celok tvorený z mnohých odvetí, ktoré sú na sebe navzájom závislé a preto nevidím dôvod, prečo by mal byť jeden podriadený druhému.

Preto opakujem, aby ženy dosiahli naozajstnú rovnosť, potrebujeme polovičné zastúpenie žien vo vláde. Je tiež nutné zabezpečiť, aby si každá žena mohla slobodne vybrať, či chce byť matkou, kozmonautkou, alebo prezidentkou. Je potrebné zaistiť, aby si aj muž mohol slobodne vybrať povolanie a nemusel predstierať lásku k technickým odborom len preto, lebo len tam sú peniaze a on je predsa „živiteľom rodiny“. O starú rétoriku sa opierať nemôžeme. Sú predsa rodiny, kde je iba jeden rodič. Matka.

 

Zdieľaj na: