Keď sa to stalo, mala 30 rokov. Pracovala ako novinárka v miestnom denníku a chystala sa robiť rozhovor s divadelníkmi v univerzitnom kampuse.

Kedysi sa cítila neohrozene. Jazdievala stopom, chodievala sama za tmy úplne všade. Netušila, že tento večer ju navždy zmení. V tento večer definitívne prišla o ilúziu, že jej na svete nič nehrozí.

„Nájdem si ťa“ bolo posledné, čo mi povedal, a kdesi v najprimitívnejších, najbojazlivejších zákutiach mozgu som mu ešte vždy verila. Všetky tie roky sa ukrýval v tieni môjho života, sledoval ma, čakal. Ešte vždy sa mi o ňom snívalo. Ešte vždy som vystupovala zo svojho tela, kedykoľvek som naňho pomyslela. Myslela som naňho od rána do večera. Ako si ma nájde.“ (str. 32)

Trauma jej znemožnila pracovať. Ocitla sa v začarovanom kruhu sebaobviňovania, pocitu hanby, úzkosti. Celé dni preležala v posteli s panickým strachom o vlastný život. Premýšľala nad samovraždou. Neskôr sa snažila sama seba presvedčiť, že je v poriadku. Prišli deti, kúpa domu, práca na plný úväzok a traumu postupne zatlačila do úzadia. Tam pomaly rástla, bujnela a znemožňovala jej slobodne dýchať.

„Ako reportérka som často žiadala ľudí, aby boli ku mne otvorení a dovolili mi porozprávať ich príbehy, kým ja som svoj dusila v sebe. Dlhovala som to ostatným ženám, ktoré znásilnili.“ (str. 227)

Násilník bol neskôr za tento čin odsúdený, ale ona sa ani napriek tomu necítila lepšie. Trauma negatívne ovplyvnila nielen ju, ale mala dopad aj na celú jej rodinu.

„Až oveľa neskôr som pochopila, že odsúdili aj mňa; na kombináciu strachu, mlčania a hanby – hanby, ktorej som veľmi dlho nerozumela, kým mi nevysvetlili, že ju cítia takmer všetky obete znásilnenia. Prečo sa hanbíme? Ako proti tomu môžeme bojovať?“ (str. 32)  

O 21 rokov neskôr sa vydala na „osobnú výpravu“ – chcela, aby jej znásilnenie nadobudlo nejaký zmysel a tak sa rozhodla vysporiadať sa s osobnou traumou pomocou toho, čo vedela najlepšie – písania. No neplánovala ostať len pri vyrozprávaní vlastného príbehu. Odhodlala sa postaviť vlastnému strachu tvárou v tvár a vyrazila po stopách násilníka.

„Chcela som podrobne opísať, ako to bolo s mojim znásilnením – tak podrobne, že by to nijaké noviny nemohli publikovať – a ukázať, ako veľmi sa realita odlišuje od toho, čo ukazujú vo filmoch. Nie je to dramatické ani vzrušujúce, neznášala som to „statočne“, ako sa ma mnohí pokúšali presvedčiť. Nebola som statočná, ani keď som vypovedala na súde. Urobila som, čo som musela.“ (str. 141)

Na tejto publikácii oceňujem najmä snahu autorky o čo najväčšiu mieru objektivity. Uvedomuje si, že to, ako si na udalosti spomína, môže byť do veľkej miery skreslené, preto vlastné spomienky porovnáva so súdnymi spismi, ktoré sa týkajú jej prípadu.

Bola odhodlaná prísť na to, z akých podmienok pochádzal človek, ktorý jej ublížil a čo ho k tomu viedlo a tak kontaktovala jeho rodinu a postupne dostávala odpovede na otázky, ktoré ju roky mučili.  

„Nájdem si ťa“ je veľmi dôležitá a silná kniha, ktorá odhaľuje pozadie sexuálneho násilia. Prerozprávaním osobného príbehu doplneného štatistickými údajmi a zmenami právneho systému v USA a taktiež vnímaním sexuálneho násilia spoločnosťou, ponúka komplexný pohľad na problematiku znásilnenia.

Žiaľ, ešte aj v dnešnej dobe sa stretávame s tabuizáciou, respektíve mlčaním ohľadom tejto témy. Zároveň sú v spoločnosti veľmi rozšírené mýty a polopravdy, ktoré majú za následok ďalšiu traumatizáciu obetí.

Napríklad, takmer polovica ľudí na Slovensku si myslí, že za istých okolností je sex bez súhlasu ospravedlniteľný (1), čo považujem za dostatočný indikátor toho, ako veľmi je potrebné v spoločnosti diskutovať o sexuálnom násilí.

„Nájdem si ťa“ je cenným príspevkom do tejto diskusie a vydavateľstvo Absynt sa zároveň prostredníctvom tejto knihy zapojilo do kampane „Pretože hovorím nie“ (2), ktorej cieľom je zvýšiť povedomie o sexuálnom násilí hlavne medzi mladými ľuďmi (ktorí tvoria štatisticky najohrozenejšiu skupinu).  

„Ty za to nemôžeš. Ty za to nemôžeš, ani ak si bola opitá, ani ak si mala na sebe minišaty s výstrihom, ani ak si v noci chodila sama po meste, ani ak si s násilníkom bola na rande a možno sa ti aj trochu páčil, ale spať si s ním nechcela.“ (str. 79)


  1. http://ec.europa.eu/COMMFrontOffice/publicopinion/index.cfm/ResultDoc/download/DocumentKy/75894
  2. viac info tu: http://www.zastavmenasilie.gov.sk/pretoze-hovorim-nie/

Chcete, aby vznikalo viac podobných článkov? Finančne nás podporte tu: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: