Rebecce Solnit vyšla prednedávnom na Slovensku kniha Muži mi to vysvetlia. V zbierke esejí sa autorka venuje aktuálnym témam feminizmu, ktoré ďalej rozvíja v dosiaľ nepreloženej knihe The Mother of All Questions (2017). Dôvody, prečo sa oplatí prečítať si aj túto knihu, sa môžete dozvedieť v našej recenzii.

The Mother of All Questions je treťou zbierkou esejí, ktoré autorke priebežne vychádzali v rôznych časopisoch ako napr. The Guardian alebo Harper’s Magazine. Je pomenovaná podľa rovnomennej eseje, ktorá knihu otvára. Práve prvá úvaha je v knihe ostrou a vecnou kritikou hodnotenia žien na základe reprodukcie. Mnohé totiž musia čeliť veľkej otázke „A čo deti?“ i napriek tomu, že vyjadrili svoju nevôľu alebo sa mužom takáto pozornosť nevenuje. Ako píše Solnit:

„Poznala som tieto otázky. Pred desiatimi rokmi som poskytla rozhovor o mojej knihe, ktorá bola o politike. Rozhovor so mnou robil jeden Brit, ktorý nástojil na tom, aby sme sa namiesto výtvorov, ktoré pochádzajú z mojej hlavy, venovali výtvorom, ktoré (ne)pochádzajú z môjho lona. Na javisku ma griloval ohľadom toho, prečo nemám deti. Žiadna z mojich odpovedí ho nedokázala uspokojiť. Zastával názor, že deti mať musím a že je nepochopiteľné, že žiadne nemám. Preto sme sa museli rozprávať o deťoch, ktoré nemám, a nie o knihách, ktoré mám.“

Solnit popisuje osobné skúsenosti, ktoré sú často šokujúce. Narážky na vlastnú bezdetnosť sú iba začiatkom, ktorý autorka opisuje realisticky, no s nadhľadom. Poukazuje na tvrdohlavosť a doslova až zadubenosť ľudí, ktorí vnímajú ženy ako bytosti s jedinou funkciou: reproduktívnou. Pýta sa, prečo používame tento dvojitý meter, keď ide o ženy. Nikto sa totiž nepozastavuje nad bezdetnými mužmi a nerobí im prednášky o tom, ako zanedbávajú svoju biologickú povinnosť. Zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutie mať alebo nemať deti je individuálne a osobné. Kritike však nečelia iba bezdetné ženy:

„Niektoré matky mi povedali, že sa k nim po pôrode správali ako k tupým kravám, ktoré treba ignorovať. Mnoho žien, ktoré poznám, mi povedalo, že ich neberú vážne na profesionálnej úrovni, pretože sa raz rozhodnú odísť a mať deti. A o mnohých úspešných matkách sa jednoducho predpokladá, že niekoho zanedbávajú.“  

V ďalšej eseji sa Solnit po otázke reprodukcie venuje tichu. Tichu, ktoré dovoľuje utláčať iných v rôznych podobách – v podobe násilia, diskriminácie, či šikany. Ticho znamená neozvať sa, keď sa deje neprávo, neobhájiť slabších a nezastať sa svojich práv. Niekedy svoj príbeh jednoducho nemôžete vyrozprávať – takéto ticho je ako byť pochovaný zaživa: „Ak vás nikto nepočúva, keď sa vás snaží zabiť exmanžel, ak vám nikto neverí, keď máte bolesti, keď vás nikto nepočuje kričať o pomoc, keď ani nemáte odvahu kričať o pomoc, keď vás naučili o pomoc ani nežiadať.“

Príbehy zachraňujú životy, píše Solnit. A príbeh môžeme rozpovedať, iba keď prerušíme mlčanie. Obete niektorých zločinov mlčali dlho – napríklad CEO Fox News, Rogel Ailes, počas celého polstoročia obťažoval, zneužíval, vydieral a psychicky týral ženy na pracovisku. Podobne Bill Cosby znásilňoval ženy tak, že ich najprv nadrogoval. Obaja muži boli mocní a poznali silu svojho hlasu až kým sa neprelomilo ticho okolo nich a more príbehov ich nestrhlo z piedestálu. No i pod spŕškou dôkazov mnohí spochybňovali príbehy obetí. Niekto ako Bill Cosby, ktorý si vybudoval kariéru hraním otcovského typu muža, predsa nemohol nadrogovať a znásilňovať ženy. Ľudia pochybujú a pri týchto pochybnostiach sa opäť ukazuje moc hlasu. Hlasy obetí boli totiž spochybňované, kým Cosbyho hlas mal oveľa väčšiu váhu.

Ticho sa netýka len násilia, ale všetkých aspektov spoločnosti. Už v Biblii sa píše, že žena má byť v kostole ticho. Podobne to bolo na súdoch. Harvard prijal prvú študentku až v roku 1950.Preto Solnit vyzýva – nebuďme ticho. Ženský hlas má moc, iba ho treba použiť, nenechať sa umlčať a rozprávať svoj príbeh.

Okrem týchto esejí sa dočítate o tom, ako sa ticho týka i mužov, prečo bol rok 2014 pre feminizmus prelomový, ako sa vtipkuje a vtipkovalo o znásilnení a ako sú zoznamy najlepších kníh odlišné – samozrejme pre ženy a mužov. Solnit nevynecháva ani jazykovú stránku násilia. Páchatelia sa totiž často vyjadrujú, že ich mrzí, že „sa to“ obeti stalo, pritom však prenášajú zodpovednosť zo seba ako páchateľa na akési anonymné dianie, s ktorým oni ako násilníci majú málo spoločného. Namiesto toho, aby povedali, že sa stal hrozný skutok, by mali hovoriť „ja som urobil/a hrozný skutok“. 

Táto zbierka je vynikajúcim čítaním, kdekoľvek sa nachádzate. Knihu netreba zhltnúť za jeden deň – namiesto toho si môžete vychutnať každú úvahu zvlášť, porozmýšľať o nej, či podebatovať, ak je s kým. Autorka čerpá zo situácie v Spojených štátoch, no väčšina príhod a prípadov, ktoré spomína, je ľahké aplikovať i na našu krajinu. Príjemným a nadneseným tónom s dávkou irónie vás prevedie problémami, ktoré sa týkajú súčasnej spoločnosti: od čias, keď žena nemohla robiť nič iné, ako rodiť deti, po súčasnosť, kedy sa ženy dovolávajú spravodlivosti nielen na spoločenskej, ale i zákonnej úrovni. Už totiž nie je v poriadku byť bohatým na prekrytie sexuálneho obťažovania, kradnúť nahé fotky herečiek, vtipkovať o tom, ako si žena zato môže sama. Napriek tomu nás ešte čaká dlhá cesta, aby sa už nehovorilo niečo takéto:

„Berie sa to ako fakt – ženu s vlastným názorom treba uzemniť a opraviť.“

 

Zdroj citátov (preložila autorka článku): Rebecca Solnit, The Mother of All Questions. 2017, HAYMARKET BOOKS, 192 s.


O autorke ilustračného obrázku

Maľba „Nad knihou“ pochádza z dielne Marie Bashkirsteff, ruskej umelkyne, ktorá pred maľovaním ašpirovala k spevu. Choroba jej však zničila hlas, preto sa rozhodla maľovať. Počas ciest po Európe študovala maľbu a už v mladosti vystavovala svoje diela vo Francúzsku. Maľovala v štýle naturalizmu a realizmu, zaujímali ju mestské výjavy. Okrem maľby sa venovala aj písaniu – články jej vychádzali vo feministických novinách La Citoyenne, kde písala pod pseudonymom. Zomrela vo veku 25 rokov na tuberkulózu.  Jej denník bol po jej smrti uverejnený s podtitulom Denník mladej umelkyne. Medzi jej najslávnejšie výroky patrí: „Milujme iba psy, iba psy! Muži a mačky sú nehodné tvory.“

Zdieľaj na: