Aby bol ten feminizmus stráviteľnejší, začnem psíkmi. Možno to poznáte: kým neprejdete do levelu „psíčkar”, všadeprítomných havkáčov si všímate asi tak zriedka ako elektrické stĺpy. Ale potom to príde. Sú všade; veľkosti krysy, trojnohí, s predkusom, krivonohí, smradľaví, či blchaví, je to jedno. Všetci sú zlatí.

Rovnako a zároveň úplne inak je to s manspreadingom. Tak sa volá to, keď v hromadnej doprave sedíte s nohami otvorenými v približne 45 stupňovom uhle a zasahujete nimi do priestoru iného človeka. Áno, manspreading sa v tomto naozaj nepodobá na psíčkarstvo.

A v čom sú si tieto dve veci podobné? Aj manspreading si všimnete, až keď sa s ním zoznámite. Aspoň u mňa to tak bolo. V roku 2015 som si prečítala, že v New Yorku manspreading zakázali a zrazu som si už nemohla nevšimnúť, že nohy približne každého druhého muža v MHD sa správajú ako magnety otočené k sebe rovnakým pólom.

„Taká hlúposť,” poviete si? Ak áno, ste súčasťou celého zástupu mužov a žien, ktorí sa sťažnostiam na manspreading, najmä online, vysmievajú. Až ťažko uveriť, koľko zúrivých odporcov dokáže zmobilizovať taká „triviálna” téma.

bezvyznamne

Keď masa ľudí kričí, že je niečo bezvýznamné, naozaj to je bezvýznamné? Alebo len chcú, aby sme tomu verili?

Skúste napríklad napísať „manspreading” do Youtube vyhľadávania a hneď vám tam aktivisti za práva mužov vysvetlia, prečo je zákaz mužského roznožovania synonymom útlaku mužov. Podobných reakcií sa minulý rok objavilo toľko, že si ich všimol aj Jon Stewart a spravil si z nich srandu vo svojej Daily Show.

Čo s roznožovačmi?

Čo sa stalo, keď som si manspreading začala všímať? Hlavne som zistila, koľko mužov ho robí. Je skôr problém nájsť takých, ktorí sedia s nohami pri sebe. Tiež som prestala mať chuť vzdávať sa aj toho minima pohodlia, ktoré si viem v MHD nájsť. Takže, keď som práve mala dobrý deň, žiadala som ich, aby si dali nohy viac k sebe. Toto malo rôzne výsledky. Niektorých moja žiadosť zjavne obťažovala, iní boli ochotnejší. Žiaden sa mi ale neospravedlnil za to, že mi kradol z môjho priestoru.

Vyskytli sa aj takí, ktorí si nohy k sebe priblížili, no po čase zabudli a opäť kolenom zablúdili do môjho priestoru. Najnepríjemnejší boli títo roznožovači v autobusoch z Bratislavy do Prahy. Je iné, keď sa musíte krčiť na sedadle 15 minút a päť hodín. V diaľkových autobusoch som skúšala aj nechať svoju nohu na mieste a počkať, či bude spolucestujúcemu vadiť, že jeho koleno a moje stehno tvoria jedno. Väčšinou im to ale, bohužiaľ, nevadilo.

Úplne najabsurdnejší zážitok som si odniesla z Pražského metra, kde muž sediaci vedľa mňa odmietol odstrániť koleno z môjho teritória a povedal, že si nohy dať k sebe nemôže, pretože medzi nimi niečo má.

Prebehlo to nejak takto:

1

2

Mala som to urobiť tak, ako na ďalšom obrázku, ale najlepšie odpovede človeku vždy napadnú až neskôr.

3

Budem mať túto odpoveď pre prípad nachystanú. A ktovie, možno zistím, že väčšina mužov, ktorí sa nohami rozťahujú do priestoru iných, na to má naozaj VEĽKÝ dôvod.

metrohead_up_balls

Môže za to rodová nerovnosť, alebo nedostatok základnej slušnosti?

Dievčatá od narodenia vychovávajú inak než chlapcov. Nejde iba o to, kto dostane na Vianoce autíčko a kto bábiku. Okrem toho, že dievčatká často počúvajú, aby sa správali ako dámy, teda napríklad aby nesedeli s rozkročenými nohami, aby sa nesmiali, či nerozprávali príliš nahlas, tak vnímajú aj to, ako sa správajú ich dospelé vzory.

Odmalička okolo seba vidia mužov, ktorí viac rozprávajú, viac kričia, častejšie si verejne vyprázdňujú mechúr, či pľujú na zem, než ženy. Naopak, ženy rozprávajú tichšími hlasmi, nepokrikujú, neukazujú na verejnosti svoje telesné pochody. Nohy držia spôsobne pri sebe a snažia sa nikoho svojou prítomnosťou neobťažovat.

Aké iné posolstvo si z toho deti môžu zobrať, než to, že mužom patrí verejný priestor? A keď verejný priestor patrí hetero mužom, aká je v tomto priestore úloha ľudí iných rodov, či orientácie? Prirodzene, ne-muži sú v priestore patriacom mužom iba trpenými návštevníkmi. Musia sa snažiť, aby boli vítanými hosťami. Ženy to môžu dosiahnuť tým, že ulahodia mužskému oku. Ale muži, ktorí nie sú hetero? Alebo ľudia, ktorí nie sú cis? Nemali by sa v žiadnom prípade „ukazovať.“  Toto vám potvrdia mnohí ľudia, ktorí vyznávajú takzvané tradičné hodnoty. Hovoria, že im LGBTI ľudia v princípe nevadia, ale nemali by na seba upozorňovať, napríklad hromadným chodením po ulici (Pride).

Takže to, kto sa ako cíti oprávnený zaberať priestor, je feministický problém. A je čas, aby sme sa o svoj priestor prihlásili. Napríklad aj bojom proti takej „maličkosti,“ akou je manspreading.

 

 

Zdieľaj na: