Nemám čas zisťovať, či bojovníci za práva nenarodených detí majú domyslený celý plán záchrany plodu. Snáď mi to nebudú zazlievať, ale keďže mám na starosti batoľa, nemám čas na mnohé veci. Aj spánok ide teraz bokom, keďže mám potrebu vyjadriť sa. Hlavne preto, že sa momentálne vyjadruje strana  ĽSNS, o ktorej mám dojem, že by najradšej ženy z mnohých národnostných menšín sterilizovala a ja dvojité metre nemám rada.

V mojej profesii pracujem aj so ženami, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Za tie roky som stretla iba jednu, ktorá do toho išla s tou ľahkosťou, o ktorej hovoria antichoiceri. Doma mala dve deti, ďalšie si nemohla dovoliť. Nakoniec sa však rozhodla dieťa si nechať. Mimochodom, väčšina zo spomínaných žien už matkami boli. A žiadna nemala naplánované ísť po interrupcii nakupovať do Londýna. Boli to ženy, ktoré mi so strachom, nekonečným ospravedlňovaním sa, či bolesťou v očiach vysvetľovali, že si ďalšie dieťa nemôžu dovoliť. Nielen finančne. Niektoré práve opustil partner. Preto by som chcela aktivistov poprosiť, aby sa osobne stretli a porozprávali so ženami, ktoré cítia, že si dieťa nemôžu nechať. Možno zistia, že vôbec nemajú ten životný štýl, ktorý v propagande hlásajú.

Bojím sa pomyslieť, čo by sa mohlo stať, keby bol ženám odopretý legálny umelý potrat. Vlastne, nebojím, viem to. Pripomeňme si filmy ako Hriešny tanec, či Pásla kone na betóne, rumunský 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, či britský Vera Drake. Pretože, nech si pro-liferi predstavujú svet neviem ako ružovo, interrupcie tu vždy boli a zákazom sa nič nezmení. V dobe nelegálnosti umelých potratov mali ženy prístup akurát tak k vešiakom, ihlici, mydlovej vode, či iným nelekárskym zákrokom. Neboli to vždy šťastné riešenia. Ženy mali veľkú šancu prísť o život a ak boli matky jedného, dvoch, či viacerých detí, tie zostali polosirotami. Myslím, že sa s antichoicermi zhodneme v tom, že matka je najdôležitejšia osoba v živote malého dieťaťa. Aké bude mať jej neprítomnosť v ich živote následky na ich citový vývin? Psychológovia vedia.

Jednou z klíčových věcí, které rozhodují o zdravém vývoji dítěte je tzv. bezpečná vazba mezi mámou a dítětem – jde o zdravou podobu vztahu, která umožňuje dítěti získat základní pocit bezpečí a důvěry k mámě, k sobě samému, k lidem okolo sebe a také k okolnímu světu.

(Najděte si svého marťana, str. 160)

Som za to, aby už narodené deti mali šancu na čo najlepší život. A hlavne so zdravou mamou po boku. Z dejín vieme, čo sa stane s nechcenými deťmi a keďže história je tu na to, aby sme sa z nej poučili, poďme si ju zopakovať. Pretože múdry sa učí hlavne na chybách druhých.

Do pádu komunizmu vládol v Rumunsku Ceaušescu. Zakázaním interrupcií chcel vytvoriť silný štát. Antikoncepciu mali ženy dovolenú, len ak už mali päť detí. Na Vianoce v roku 1989 bol aj s manželkou zastrelený. Celú popravu odvysielali v televízii, čo vypovedá o tom, aký to bol nenávidený človek. Potom sa na svet dostalo jeho tajomstvo.

Odhadom stotisíc nechcených detí živorilo v detských domovoch. Stotisíc – to je polovica Košíc. Aj tieto deti sa dostali do správ. Nepamätám sa, aký som mala názor na interrupciu predtým, ako som videla klip, ale teraz som definitívne presvedčená, že žena musí mať možnosť ísť legálne na interrupciu. Nespolieham sa totiž, že by sa o také obrovské číslo odložených detí postaral štát. A na odporcov interrupcií tobôž nie. Dnes starostlivosť o deti v detských domovoch nie je postačujúca a čísla sú oveľa nižšie.

Výchovné problémy pramenia často z toho, že dieťa nemalo potrebné sociálne zázemie v období raného detstva. Ich socializácia je tak veľmi negatívne ovplyvnená. V prípade, že mladý jednotlivec nebol prijímaný pozitívne, chce túto potrebu dosiahnuť inak. Začína odmietať hodnoty a normy spoločnosti, je nekonformný, citovo deprivovaný, pričom týmto správaním chce vyvolať aspoň nejakú emóciu. Nekonformnosť dieťaťa sa môže prejavovať vandalizmom, agresivitou, páchaním trestnej činnosti, prejavmi zlosti či užívaním návykových látok.

(Socializácia mladých dospelých po odchode z detských domovov, str.25)

Hoci sú Ceaušescove siroty už dospelé, mne stále plače srdce. Žiadne dieťa si nezaslúži, aby žilo v tme a smrade, ležalo vo vlastných výkaloch priviazané o postieľku, aby bolo bez jedla, objatia, či pohladenia. Otrasné zábery detí, ktoré sa kývajúcim pohybom dopredu a dozadu snažili vysporiadať s extrémnym stresom, traumou, či zneužívaním. Veď si to pozrite. To sa nedá nazvať životom. A ak toto má byť budúcnosť slovenských detí po novom zákone, tak pro-liferi sú krutejší ako všetci diktátori sveta dokopy. Život má byť prežitý plnohodnotne. Človek má byť milovaný. A hlavne, život sa pôrodom nekončí.

Zdieľaj na: