Ľudia si myslia, že ženy, ktoré zažívajú domáce násilie si ho „zaslúžia,“ pretože predsa išli do vzťahu dobrovoľne. Ale ak by to tak bolo, potom by muselo prvé rande prebiehať nejako takto:

„Volám sa Jano, mám 27 rokov a ak sa dáme dokopy, budem ťa týrať. Môžeš si vybrať medzi psychickým, fyzickým, sexuálnym, alebo ekonomickým týraním.“

„Možno by sme mohli začať ekonomickým a potom uvidíme, čo ďalej,“ odpovie žena.

Ibaže to by nešlo o násilie, ale o sado-maso, teda vzťah dvoch rovnoprávnych ľudí, ktorí si pre istotu, ak by sadista zašiel priďaleko, určia aj heslo. Nie. Násilník ťaží z toho, že má navrch. Podriaďuje kontrolou a strachom.

Prečo teda žena neodíde, pýtajú sa tí, ktorí pravdepodobne zažili strach len pri sledovaní hororu. Pre týrané ženy je to o niečo ťažšie. Násilie, ktoré zažívajú ony, sa nedá vypnúť jedným prstom.

Násilník ženu zmanipuluje. Odlúči ju od rodiny a priateľov, častokrát jej dokonca zakáže aj pracovať. Čím menej kontaktov s vonkajším svetom, tým lepšie. Žena je na ňom závislá. Nemá sa kam obrátiť, nemá vlastný príjem. Je jeho otrokyňou. Chodí po špičkách a plní každé jeho nezmyselné prianie, len aby mu nedala dôvod na bitku. Mnoho žien, ktoré sa z takého vzťahu dostali, opísalo svoju skúsenosť. Napríklad aj Jennifer, ktorá píše, prečo zostala so svojím tyranským partnerom a ako jej vzťah privodil posttraumatickú stresovú poruchu.  

Človek hneď nemusí hĺbať v psychiatrii a zisťovať, čo je to naučená bezmocnosť, pomôžu mu to pochopiť, možno aj viac ľudsky, filmy.

A keď ani hlbšie bádanie do problematiky nepomôže nakopnúť empatiu, tak potom už len asi prežiť si to na vlastnej koži, čo ale veľmi neodporúčam. Žena môže skončiť psychicky a telesne zničená. Či mŕtva.

Ako píše Elaine Hilberman v štúdii 60 týraných žien vydanej v The American Journal of Psychiatry:

Tieto ženy boli štúdiou o paralyzujúcom terore, ktorý pripomínal syndróm traumy znásilnenia, ale s tým rozdielom, že stres bol nekonečný a hrozba útoku stále prítomná. Ustaranosť a úzkosť hraničiace s panikou boli takmer vždy prítomné. Udalosti, ktoré iba okrajovo mali niečo spoločné s násilím – sirény, hrom, buchnutie dverami – spôsobovali hrôzu… ženy boli ostražité, neschopné uvoľniť sa, či spať. Spánok, keď prišiel, nepriniesol úľavu. Nočné mory boli univerzálne, s témami násilia a nebezpečenstva. No na rozdiel od snov, v ktorých sa aktívne pokúšali chrániť, počas bdenia tieto ženy charakterizovala ohromujúca pasivita a neschopnosť konať. Boli vycicané, vyčerpané a paralyzované, nemali energiu spraviť viac ako minimálne domáce práce a starostlivosť o deti. Mali pocit beznádeje a zúfalstva o sebe a svojom živote. Videli sa ako nekompetentné, bezcenné a nehodné lásky a mali pocit viny a hanby. Mysleli si, že si zneužívanie zaslúžia. Nevideli alternatívy a cítili sa bezmocné niečo zmeniť.

(Z Next time she’ll be dead, Ann Jones, str. 179)

Ak toto neznie ako otrasná nočná mora, tak potom neviem čo. Bezmocnosť, beznádej. Ako napísala Ann Jones, človek vo vojne verí v mier. Zraneného vojaka pošlú domov ako hrdinu. Obeť únosu vie, že čoskoro zaňho zaplatia výkupné. Znásilnenie neznámym bude trvať pár minút. Ale týraná žena neverí, že sa pre ňu niečo zmení. Nevie, kedy to znova príde, bitka, psychický teror je teda na dennom poriadku. V takýchto podmienkach sa snaží prežiť, pre seba, pre deti. Prečo neodíde? Asi sa jej to páči.

A možno ani nie. Ann Jones píše o ženách, ktoré sa pokúšali odísť. Utiekli, vyhľadali lekársku pomoc, išli na políciu, niektoré sa dokonca dostali až na súd, hľadali pomoc u rodiny, u priateľov a napriek všetkému, vždy a znova skončili u násilníka. Nie z vlastnej vôle, ale pretože ich systém zlyhal. Hovorí síce o Amerike, ale myslím, že dôvody sa dajú aplikovať na akúkoľvek krajinu, v ktorej domáce násilie pretrváva. Pravdepodobne na každú krajinu sveta.

Pretože patriarchálna spoločnosť pokladá manželstvo za posvätné. V dobrom aj zlom. Žena asi spravila niečo, čo ho vydráždilo. Nebudeme sa starať do cudzích vzťahov. Že je u nich rev každý deň? Ale veď on je predsa taký slušný človek.

Naše príslovia tiež hovoria, ako so ženou nakladať:

Žena muža jazykom bije a muž ženu päsťou.

Žena je ako drevená nádoba; ak ju nepobiješ, rozsuší sa.

Keď ženu ubiješ, akoby si roľu poviezol.

Peniaze sú dobré čítané a žena bitá.

A teda všetko je v najlepšom poriadku. Až kým sa nestane nejaká tá vražda.

Niekto bude namietať, že predsa aj muži sú obeťami domáceho násilia. Sú. A keď veríme ľudovým múdrostiam, pravdepodobne trpia psychickým násilím. V žiadnom prípade nezľahčujem ich utrpenie. Zaslúžia si pomoc rovnako ako týrané ženy. Ale podľa štatistík Slovenskej polície, až 85 % do 90 % páchateľov kriminality je mužského pohlavia. Treba poznamenať, že to nie je len slovenský trend. Muž má v našej spoločnosti právo na agresivitu, žena nie, čo je podmienené rodovými stereotypmi. A výchovou. Možno ak budeme chlapcov vychovávať viac ako dievčatá, vychováme menej násilných mužov.

Prejavy agresivity nebudú potom romantikou. Ako napríklad v klipe Always od Bon Joviho. Chlap podvedie priateľku, ona od neho odíde, dá sa dokopy s maliarom, z nejakého popudu zavolá bývalému, ukáže mu jej obraz, ten podpáli štúdio, pravdepodobne preto, aby zakryl stopy, pretože v záchvate žiarlivosti zabil bývalú. Čo na tom, že ju podviedol ako prvý. Ona nemá právo.  

Alebo zo slovenského prostredia. Kniha Patagónia od Dušana Mitanu. Chlapovi sa na ulici zapáči ženská. Sleduje ju domov, dostane sa až do jej bytu, kde zistí, že je vydatá, ale napriek tomu jej vyznáva lásku, až kým ona kvôli nemu neopustí manžela. Chlap napíše veľký román a život je super. Tak to má byť, nikdy sa nevzdávať, vždy nasledovať svoje sny. Tak?

Sú to naozaj romantické prejavy lásky alebo hnusná vražda a stalking (nebezpečné prenasledovanie)? Podľa mňa to druhé. Keďže som zažila stalking, pri čítaní sa mi zvieral žalúdok. Na Slovensku je stalking trestným činom len od roku 2011. Čo na tom, že obeť sa celé roky bojí vyjsť z domu. Kým nie je mŕtvola, nie je problém.  

Niečo sa musí zmeniť. Čím viac sa o probléme bude hovoriť a budú sa vyvracať mýty, tým viac životov sa zachráni. Našťastie je na Slovensku stúpajúci trend ohlasovania a otrasným skúsenostiam sa snáď podarí predísť. Napríklad aj takým, aký sa stal v Košiciach.


Chcete nás podporiť? Kliknite sem: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: