This article originally appeared in English in the Forward, May 4th, 2018.

Tento článok bol pôvodne publikovaný v angličtine v online magazíne Forward 4. 5. 2018.


Zdá sa, že sa začalo druhé (alebo tretie či štvrté) kolo #MeToo odhalení. Spisovateľka Zizi Clemons v piatok na Twitteri naznačila, že ju Junot Diaz proti jej vôli pobozkal.

Minulý týždeň obvinili Toma Brokawa z nevhodného sexuálneho správania. A redaktor New York Times, Wendell Jamieson odstúpil potom, ako ho tri jeho zamestnankyne obvinili z obťažovania.

Ale ako sa pripravujeme na katarziu, pripomeňme si, že sme aj vo fáze #MeToo návratov na scénu. Muži, ktorí museli opustiť svoje teplé miestečká a opojnú žiaru reflektorov, sa, po troškách, pokúšajú o návrat.  Podľa neskorého aprílového odhalenia Tiny Brown sa Charlie Rose snažil odprezentovať nápad na svoju novú talkshow. Ťažko ho niečo prekoná, no aj tak: The Hollywood Reporter spravil interview s vlastníkmi stand-upových klubov, dychtivými privítať na pódiách Louisa C.K. Do New York Times sa, po extrémne krátkom suspendovaní, vrátil Glenn Thrush a dokonca aj Harvey Weinstein, muž v centre tohto všetkého, zhromažďuje oslobodzujúce dôkazy zo svojej bývalej firmy (najal si na to známeho libertariána, právnika Alana Dershowitza).

Všetci máme radi príbehy o vykúpení. Je to klasická zápletka, bildungsroman pre dospelých: dobrý človek spraví niečo zlé, potom to napraví. Ale kto má v našej spoločnosti to šťastie byť považovaný za dobrého človeka? Komu umožníme sa vrátiť, a kde leží hranica, po prekročení ktorej sa už vrátiť na scénu nebude dať?

Keďže muži, ktorých násilie na ženách odhalili, sa vracajú do verejného života, budeme sa s týmito otázkami stretávať čoraz častejšie. A odpovede sa týkajú toho, o čom hnutie #MeToo vlastne je. Pretože #MeToo nie je o ničom inom ako o empatii – kto si jú zaslúži a kto nie. A rovnako ako #MeToo, aj návrat na scénu je hlavne o empatii.

Viete, komu je to jasné? Mužom, čo sa živia rozprávaním príbehov. A čírou náhodou mnohí z tých, čo museli odísť zo svetla reflektorov, pracujú práve v zábavnom priemysle.

*

Na úvodnej vlne #MeToo bolo elektrizujúce práve zdanie, že by títo majstri príbehov, zarábania a presúvania peňazí, dlhé roky imúnni voči dôsledkom svojich činov, mohli byť konečne volaní na zodpovednosť. Weinstein bol rovnako katalyzátorom ako dnom tohto fenoménu: muž, ktorého síce mnohí považovali za groteskného, no ktorý bol zároveň dosť mocný na to, aby zastavil šírenie nelichotivých historiek; muž dosť bohatý na to, aby mohol v tom správnom čase obdarovávať orgány činné v trestnom konaní; muž s mocou dosiahnuť, aby jeho protivníkov rozmazávali v bulvárnych aj v mienkotvorných novinách.

Hovoria nám, že Weinsteina takto dlho chránila jeho genialita, jeho schopnosť vytiahnuť príbehy z hromady odpadu a premeniť ich na Oskarový materiál. A možno mu práve táto povestná genialita umožní, napriek všetkému, vrátiť sa na výslnie. Našu empatiu si predsa nikto nezaslúži viac, než génius.

Podľa mňa nie je náhoda, že rozprávači príbehov ako Woody Allen, Roman Polanski, Michael Oreskes, Kevin Spacey, Glenn Thrush a ďalší, tiež testujú, pokiaľ s nimi ešte budeme sympatizovať.

Existuje ešte jeden názov pre schopného a bohatého muža, ktorého stretávame v toľkých našich príbehoch: protagonista.

Komu sa pošťastí byť kladným hrdinom a kto bude mať tú smolu, že jeho nešťastie využijú na posunutie deja dopredu? Toľko našich príbehov, našich filmov, románov a seriálov sleduje vnútorný život mocných bielych mužov, ich flirtovanie so zúfalstvom a radosťou, zatiaľ čo všetky možné ženy a muži inej pleti než bielej, slúžia prinajlepšom ako podružné postavy.

Zvykli sme si vnímať kohokoľvek, kto nie je biely muž ako prostriedok pre posúvanie príbehu bieleho muža: dojímavá ľúbostná aféra, ktorá zdobí jeho výstup na vrchol; tŕň v jeho päte; poskok; skaza.

Takto nejak sa odvíjalo aj #MeToo, ako príbehy mocných mužov a ich nechutného správania. Súčasne naše sklamanie, zúrivosť, alebo nádej, že sú tieto historky nepravdivé, idú dokopy so vzostupom a pádom každého tohto “génia”. A tak máme tú čest prečítať si rozhorčený protest Toma Brokawa, že obvinenie zo sexuálneho násilia je podobné streľbe z idúceho vozidla, teda činu, ktorý má za cieľ spraviť z neho obeť; a tiež text sympatizujúci s Charliem Roseom, ktorý vyšiel potom, ako boli zverejnené jeho násilné činy, a kde ho autor článku opisuje ako geniálneho a osamelého.

Koľko filmov a Nobelovkou ocenených románov nás roky pripravovalo na návrat nepochopeného bieleho mužského protagonistu? Ukáže sa #MeToo ako výnimka, alebo bude len ďalším opakovaním konečnej výhry antihrdinu?

Nerovné rozdelenie empatie je nespravodlivé nielen k obetiam a ku všetkým ženám žijúcim v systéme, ktorý násilie na nich vidí ako cestu k šťastnému koncu nejakého chlapa. Tiež sa zásadne mýli. Pretože toto v skutočnosti nie sú príbehy jednotlivcov, ale systémov, od začiatku nadizajnovaných tak, aby hanbu a poníženie smerovali na obete násilia.

Preto vždy po odhalení jedného sexuálneho násilia nevyhnutne nasledujú toľké ďalšie: nejde o opisy individuálnej chybnosti, ale inštitucionálnej skazenosti. Sú to príbehy o tom, koľko úsilia a krutosti treba vynaložiť na to, aby sa mocní bieli muži hriali na výslní, a aby všetci ostatní museli hniť v tme.

Komu sa pošťastí byť kladným hrdinom – kto sa vráti na scénu – súvisí s tým, koho považujeme za plne ľudského, schopného pokánia, alebo aspoň predstierania ľútosti. Keď sa zamýšľame nad návratom tých, čo sa k ženám správali ako k veciam, alebo inak zneužívali svoju moc, v skutočnosti sa zamýšľame nad systémami, vytvorenými v prvom rade na ochranu týchto mužov.

Pozrime sa napríklad na kauzu televízie NBC. Pod vedením mocného muža táto televízia odmietla uverejniť odhalenia Ronana Farrowa o Weinsteinových činoch. Nielen to, dovolili, aby Matt Lauer roky páchal svoje obťažovanie, napriek tomu, že sa na neho ženy opakovane sťažovali a upozorňovali na jeho nevhodné správanie. Nižšie postavené zamestnankyne NBC tiež prehovorili o veľkom tlaku vedenia, aby podpísali prehlásenie na podporu Toma Brokawa, ktoré sa objavilo potom, ako ho bývalá zamestnankyňa NBC obvinila z obťažovania.

Fakt, že podobné príbehy nevnímame v ich inštitucionálnych kontextoch, je prejavom toho, že nás učia považovať bielych mužov ako jediných a mocných protagonistov, ako plne disponujúcich zložitou, kryštalickou, a individualizovanou ľudskosťou.

Príbeh Louisa C.K. nie je len príbehom muža, ktorý svoj status celebrity zneužíva na ponižovanie a zneužívanie žien; ide tiež o to, koho vnímame ako dôležitého pre komediálnu scénu a koho ako určeného na jednorazové použitie.

Kauza s Mattom Lauerom a Tomom Brokawom poukazujú na podobné priority v televíziách; roky R. Kellyho krikľavého zneužívania dievčat ukázali pravdu o hudobnom priemysle všetkým, ktorí sú ochotní ich vidieť. John Besh a Mario Batali priniesli do témy ženskej vymeniteľnosti kulinársky závan. Harvey Weinstein bol maklérom moci a svoju moc používal aj na ničenie ľudí.

Tieto príbehy jednotlivcov sú tiež príbehmi systémov. Toto je to, o čo v skutočnosti v #MeToo ide a čo mnohým vyráža dych. Nejde len o fakt, že sa nejakí jednotlivci správali ako zvieratá, ale o prepracovanosť systému, ktorý im tie zverstvá dovolil páchať. Ide o uvedomenie si, koľkými rukami treba ženám zapchať ústa, aby sa nemohli ozývať. Ide o vedomie toho, koľké ženy boli roky zviazané reťazami moci a vznešenej firemnej brutality.

Išlo o potvrdenie našej paranoje: áno, systém naozaj ide po nás.

Ako si títo muži premýšľajú svoje príbehy o vykúpení, musíme si pripomenúť, že systémy, ktoré im umožnili zneužívať ženy, ostávajú stále takmer neporušené. Nie je ľahké vymazať stovky rokov naratívu, myšlienok a správ, ktoré sa podieľali na tom, že mocných mužov vnímame ako komplexné bytosti či ako jediných aktérov svojich vlastných vzostupov a pádov, zatiaľ čo ignorujeme spôsoby, akými získavajú moc a udržiavajú si ju.

Príbeh o systéme je asi menej pôsobivý; nie sú v ňom žiadni ojedinelí zlosyni, žiadni mimoriadni ranení géniovia, ktorí sa snažia o nápravu. Hovorí sa v ňom len o pravde, ktorá je vždy krehká a chaotická; existujú iba steny, čo nás zadržiavajú vo vnútri a nadpozemská sila potrebná na ich prebúranie.

V piatok 4. 5. sa v tlači objavila správa, že tri ženy podali žalobu na televíziu CBS kvôli jej údajnej spoluvine na obťažovaní, čo tieto ženy zažili zo strany Charlieho Rosea. Možno je toto začiatok zúčtovania, prebúranie palácových stien.

Aby sa to stalo, je na nás, aby sme si pripomínali, že jednotlivý sexuálny násilník nie je hlavným hrdinom, ale symptómom. Jedinou liečbou je neustále sa ozývať a žiadať inštitucionálnu zmenu.

Napísala Talia Lavin. (Twitter, web)

Preložila Dana Vitálošová.

Zdieľaj na: