Výraz „hysterická žena“ snáď počul aspoň raz za život každý. I preto udivuje feministických aktivistov a aktivistky, ktoré vnímajú hystériu ako formu sexizmu a násilia na ženách. O samotnej hystérii sa však v slovenských podmienkach vie pomerne málo, i keď, paradoxne, práve liečba desiatok pacientok v neďalekej Viedni priniesla prvotnú slávu istému Dr. Freudovi.

Kontroverzná ako je to len možné, hystéria počas posledných 4 storočí neniesla vždy tie isté charakteristiky a už vôbec neexistoval konsenzus o jej príčine. Dnes poznáme hystériu ako vymyslenú chorobu. Andrew Scull však vo svojej publikácii Hysteria – A disturbing history (Hystéria – Znepokojivá história) poukazuje na to, že viac než chorobou zostala hystéria chimérou, ktorá bola vždy schopná sa prispôsobiť.   

Máš nerovnováhu?

Hippokrates, otec medicíny, mal okrem svojej záľuby v telesných tekutinách i záujem o záležitosti „ženského“ zdravia. Pozorovanie ženských orgánov ho doviedlo k výroku, že je to práve maternica, ktorá je zdrojom všetkých chorôb. Hippokrates vnímal menštruáciu a hormonálne cykly ako zdroj nerovnováhy v ženskom tele a preto aj ako niečo vrodene zlé.

Renesanční lekári toto tvrdenie od Hippokrata prebrali a vytvorili ideu ženského ochorenia, ktoré je spôsobené telesnou nerovnováhou. Maternica, z gréckeho slova hystera, sa tak stala priam mýtickým orgánom, ktorý spôsoboval nekontrolovateľné záchvaty, horúčky či agresívne prejavy.   

Nie je to bosorka, je len hysterka

V 17. storočí začína byť o hystérii čoraz viacej počuť vo vedeckej komunite. V čase čarodejníc a mágie práve Edward Jord
an z Kráľovskej vedeckej akadémie v Londýne publikoval pamflet, ktorý vysvetľoval, že príznaky ako záchvaty, dusenie a horúčkovité stavy nemožno len tak označiť za prejavy posadnutia diablom. Podľa Jordana išlo o zvláštnu telesnú chorobu, ktorá postihovala iba ženy.

Sociológ Andrew Skull nám však pripomína, že v tej dobe išlo skôr o snahu anglikánskej cirkvi za pomoci vedy bojovať proti katolíckym fanatikom a extrémistom, ktorí obviňovali ženy z čarodejníctva. To, čo v 17. a 18. storočí rozvíjajúca sa neurológia vnímala ako hystériu, by sme dnes mohli označiť ako prejavy sklerózy, epilepsie či syfilisu.  

Len sa nevzrušovať

Liečba hystérie masážou lonovej oblasti prúdom vody (c) Wikipedia

Lekári 19. storočia začali postupne publikovať medicínsku literatúru čitateľnú pre masy. Každý, kto vedel v tej dobe čítať, mal možnosť získať hypochondriu z traktátov, ktoré títo lekári publikovali stále viac a viac.  O hystérii sa písalo ako o poruche mäkkých tkanív, citlivých nervov a slabších štruktúr. Najčastejšie postihovala ženy a zženštilých mužov (učencov a umelcov). Všeobecne bola tiež považovaná za chorobu nadradených, vzdelaných a silných národov – teda Britov.

Každý lekár mal však inú predstavu o tom ako ju liečiť. Známy chirurg Isaac Baker Brown razil teóriu, že nervy ochabujú vplyvom prílišného vzrušenia a preto ženám treba brániť v masturbácii. Najlepšie odstránením celého klitorisu. Našlo sa aj zopár odborníkov, ktorí hystériu liečili napríklad injekciami studenej vody do rekta, v Británii bola však táto prax rýchlo zdiskreditovaná. V USA bolo za veľmi účinnú liečbu medzi ženami strednej a vyššej vrstvy odstránenie vaječníkov. Cynicky sa môžeme tiež pýtať, či to nebolo práve pre blahodárne antikoncepčné účinky tejto liečby.

Na pódium prichádza hysterická žena

Charcot predstavuje svoju pacientku na verejnej prednáške.

Charcot predstavuje svoju pacientku na verejnej prednáške.

Koncom 19. storočia dotiahol francúzsky lekár Jean Marie Charcot štúdium hystérie do domnelej dokonalosti, keď začal študovať pacientky v parížskych bláznincoch. Svoje pacientky vystavoval v univerzitných amfiteátroch najprv vedeckej a potom i laickej verejnosti. Vo svojej kancelárii potom spisoval teórie o tom, akými fázami hystéria prechádza.

Avšak po Charcotovej smrti vyšli na svetlo jeho spolupracovníci a študenti, ktorí tvrdili, že Charcot v skutočnosti neodhalil tajomstvá hystérie, ale predstavenia pacientok umelo aranžoval a svoje teórie vymýšľal bez dôkazov. Idea, že hystéria pochádza z telesného stavu, tiež začala postupne zanikať.

Freud

Je pomerne málo známe, že medzi študentov Jeana Marie Charcota patril aj Sigmund Freud. Po návrate zo štúdií v Paríži sa však od svojho učiteľa rýchlo dištancoval – viditeľné je to i vo Freudových teóriách sexuality. Predpokladal totiž, že hystéria je psychologický problém spôsobený represiou libida v detstve. To však nikomu nevadilo a koncom 19. storočia bola hystéria opäť pomerne populárnou sťažnosťou žien z vyšších vrstiev.

Freud pacientke Ide Bauerovej diagnostikoval podobné prejavy  –  išlo o prípad represie sexuálnej túžby voči jej otcovi. Prehliadol však, že jeho pacientka prežila traumu ako 15-ročná, keď ju jej rodičia „ponúkli“ ako milenku svojmu bohatému priateľovi. Freud tak klasifikoval Idine problémy ako potlačenú sexuálnu túžbu a úplne vylúčil, že by mohlo ísť o traumu spôsobenú zo sexuálneho násilia. Pre príklad toho, prečo má feministické myslenie problém s Freudom a psychoanalýzou, netreba chodiť ďaleko.

Slabí muži   

Prvá svetová vojna však preniesla hystériu od znudených paničiek na bojové polia. Čoraz častejšie sa slovom hysterickí označovali vojaci, ktorí sa vracali zo zákopov. Rozšírený bol názor, že táto neurologická choroba postihuje len slabších a zženštilých jedincov. Ak dokonca chcel niektorý lekár prejaviť iný názor, alebo poukázať na to, že ide o traumu z prežitého, bol automaticky zdiskreditovaný pre svoje „nepatriotické“ názory.  Mnohí lekári tvrdili, že vojaci jednoducho simulujú, aby sa dostali k vojenským penziám.

Liečba hystérie sa však nezjemnila, dokonca možno povedať, že bola ešte o niečo drastickejšia, keďže postihovala mužov. V stávke bola totiž maskulinita, ktorú bolo treba za každú cenu udržať silnú a nebojácnu. V praxi to znamenalo elektrické šoky do genitálií a tváre niekoľkokrát denne. Vďaka masívnemu výskytu tohto fenoménu sa začalo problematikou zaoberať stále viac lekárov.  

Počas druhej svetovej vojny sa už nehovorilo o hystérii, ale o vojnovej traume. I keď sa hystéria postupne vytratila z medicínskych učebníc, aj v 21. storočí je stále s nami. Objaví sa vždy, keď muži „nie sú dosť silní“, aby bojovali s psychickými problémami a spoločnosť zatiaľ stigmatizuje alebo spochybňuje ich trápenie.

Kam sa podela?

V novej Európe už viac nebola hystéria považovaná za ochorenie tela, ale za variabilnú formu psychického ochorenia. Andrew Skull píše, že sa hystéria vytratila práve preto, že vzniklo množstvo nových diagnóz, ktoré definovali jej príznaky – snáď najznámejšou sa stala post-traumatická stresová porucha.

Môžeme však len polemizovať o tom, aký vplyv mala ženská emancipácia na vymiznutie hystérie z oficiálneho medicínskeho poznania. Faktom je, že emancipačné hnutie v Európe a Severnej Amerike viedlo k novému pohľadu na ženské postavenie i zdravie.

Štyri storočia hystérie nám však pripomínajú, že vnímanie ženského a mužského zdravia bolo po dlhú dobu ovplyvnené stereotypmi, ktoré voči mužom a ženám prechovávame. I keď nie v podobe elektrických šokov či injekcií do genitálií, hystéria sa v súčasnej spoločnosti objavuje stále, i keď v nevypovedanej forme – cez odsudzovanie mužov s psychickými problémami alebo aj v démonizácii PMS u žien.  

Obr.č. 1: Nákres hysterickej ženy v učebnici z 19.storočia.
Autorka čerpala informácie z publikácie Hysteria: A Disturbing History, 2012, Andrew Scull, Oxford University Press.

 

Zdieľaj na: