Tento článok sa jednoducho nedá napísať. Fakt som skúšala. Aspoň dvesto verzií. Mesiace. Jednoducho neviem, čo povedať. Je to preto, že ženu treba „dobýjať,“  je každá tretia bitá?

Štatistikami som raz skúšala začať debatu. No to boli ohlasy! Anonymné nicky ma obvinili, že si vymýšľam.

Nič také, ako domáce násilie, neexistuje. Ak by to bolo naozaj také zlé, musela by som tie ženy poznať.

Povedala som, že poznám, medzi inými aj seba a jeden nick ma pre zmenu obvinil, že píšem o probléme necitlivo.

Neviem, ako by som mala písať. Možno ako obeť, pretože tak si nás spoločnosť predstavuje? Mám sa snažiť vzbudzovať ľútosť? Ale ja už obeťou nie som. Už len málokedy sa stane, že dostanem panický záchvat a zamknem sa doma.

Čo ale povedať? Kto, s kým, kde, čo robil? Na takýto krátky formát je to dlhý príbeh. A, pravdupovediac, nechce sa mi do toho.

Iný nick mi povedal, že buď som sa s traumou nevyrovnala, alebo môj partner nie je dosť silný, aby mi pomohol prekonať nenávisť voči mužom.

Vôbec nejde o to, či je trauma prekonaná alebo nie a aký silný je môj partner, ide o to, že mnohé ženy mlčky trpia a spoločnosť ani len nechce akceptovať, že sa im ubližuje. Ťažko potom hľadať pomoc.

Pred pár rokmi som čítala verziu inej ženy. Veľmi mnou otriasla. Čítanie komentárov však bolo ešte horšie.

Po pár dňoch som sa trocha spamätala a chcela som ju podporiť. Nech vie, že nie je sama. Nech vie, že mi jej príbeh pomohol. Človek predsa hľadá odvahu, presviedča sa, že tým pomôže sebe aj iným. Blog som však už nenašla. Nečudujem sa jej.

Nechcem sa spovedať, nechcem vzbudzovať ľútosť, chcem, aby sa už žiadna žena nebála

  • chodiť po ulici sama, či cez deň alebo v noci,
  • chodiť domov,
  • povedať „som dosť dobrá“ a „zaslúžim si“,
  • podať žiadosť o prácu primeranú jej schopnostiam,
  • vyjadriť svoj názor.

Chcem, aby si ženy v podobnej situácii povedali, že v tom nie sú samé a že majú možnosti.

Chcem, aby sa spoločnosť prestala tváriť, že problém neexistuje. Aby si uvedomila, že nie sme hysterky, obete, ani spolupáchateľky.

-Atď,

-atď,

-atď, nech si každá doplní, čo je dôležité pre ňu.

Podľa mňa je problém presne v tom, čo vyjadril jeden z tých nickov, ktoré ma napádali. Časť z toho odcitujem:

Svet trpí stratou ženských duševných vlastností, dôvery, skromnosti, pôvabu, nevinnosti, kľudu, jemnosti, trpezlivosti a starostlivej lásky. V skutočnosti moc ženy spočíva v tom, že je všetkým tým, čím muž nie je. Nie agresívna, rázna, dynamická, svalnatá, ani chtivá. Ženská moc spočíva v presvedčovaní a nie v nátlaku. Opravdová žena sa spolieha na svoju morálnu autoritu a príťažlivosť, krásu, pôvab, šarm, lásku a oddanosť. Také ženy sú veľmi vzácne a žiadané.

Čítajte viac: http://www.sme.sk#ixzz4rKEjLXeQ

Nevyjadril presne, kde je chyba? Samozrejme, nie v tom, že vraj chceme byť ako muži, ale že sme stále vychovávaní ako ženy a muži.

Ženy majú byť ľúbezné princezné, ktoré sa ani nepotia, ani nechodia na záchod, nieto ešte dokonca menštruujú! Šok, hrôza, spomenula krámy! On asi videl ženu len na obrazovke a nezažil ju počas PMS, lebo inak by vedel, aké sme vtedy nádherne energické, rázne a agresívne. Naša agresivita je však na rozdiel od tej mužskej očisťujúca a ja konečne začínam mať svoje hormóny rada. Vôbec netúžim byť mužom. Ani trocha.

Čo som teda chcela týmto všetkým povedať? Neviem, nech si každý vyberie, čo chce. 


Násilie na ženách je dôsledkom rodovej nerovnosti. Podporte nás a pomôžte nám s ňou zatočiť! https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: