Tvrdenie, že rozdiely medzi pohlaviami sú dané prírodou a preto je jednoducho so stavom sveta všetko v poriadku, je podľa mňa blbosť. Áno, samozrejme, že je rozdiel vo fyzickej sile, ale prečo práve tá by mala rozhodovať o tom, kto je lepší? Prečo nie schopnosť vynosiť a porodiť dieťa? To len tak na okraj. Nemyslím si, že ženy sú lepšie. Navzájom sa dopĺňame a preto sme rovnocenní. Sexizmus je umelo vytvorený. Marianne Grabrucker to dokázala.

Veľmi podrobne si prvé tri roky života svojej dcéry všímala ako spoločnosť vníma dievča a príbehy zapisovala do denníka. Ten vyšiel aj po slovensky v Aspekte pod názvom Typické dievča. Kniha síce bola napísaná v 80-tych rokoch minulého storočia, ale to mi v čítaní nevadilo. Aspoň uvidím, kam sme sa za tridsať rokov posunuli.

Nie až tak ďaleko ako v technológiách.

Rozhovor so známym:

„Čo čakáš?“

„Nechceli sme vedieť.“

„Ale to by si mala vedieť.“

„Prečo?“

„Aby ti ľudia mohli kupovať darčeky v správnej farbe.“

Bolo mi jasné, ktoré sú tie „správne farby“. Zhlboka som sa nadýchla.

„Môžu kupovať veci v bielej, žltej, zelenej, tyrkysovej, neviem akej.“

Známy sa len usmial a začal mi vysvetľovať, ako to je. Nechala som ho hovoriť, je predsa zdvorilé hovoriaceho neprerušovať. Chalanov však asi učia iné pravidlá, pretože len čo som ja začala druhú vetu, skočil mi do reči a pokračoval v monológu. Lenže ja som nestíchla.

Odkedy som si to začala všímať, chlapi sa naozaj radi počúvajú. V každej debate, ktorej sa zúčastnili obe pohlavia, oveľa viac hovorili a ženy často prerušovali. Možno je to len pri témach, ktoré zaujímajú mňa, neviem. A tak sme si jeden cez druhého húdli svoje, nikto nikoho nepočúval a nikto sa nič nedozvedel.

Keď som sa upokojila (po niekoľkých hodinách a kope zmrzliny), rozmýšľala som. Pre koho je dôležité, aby bolo bábätko „správne“ oblečené? Pre bábo určite nie. To v podstate niekoľko mesiacov zaujíma len jedlo. Pre rodičov? Tí pohlavie vedia. Takže pre náhodných okoloidúcich.

Marianne písala, ako na malú každý s obdivom švitoril, keď mala na sebe šatočky. Ale rodovo neutrálne oblečenie z nej hneď v očiach verejnosti spravilo chlapca. Hovorili na ňu normálne, možno aj trocha ráznejšie. Tón hlasu sa rýchlo zmenil na švitorenie, keď zistili, že hovoria s dievčatkom.

Najbližšie okolie akceptovalo, že nevieme pohlavie. Dostávali sme oblečenie v neutrálnych farbách, teda v bielej a sivej. Ale odkedy sa Hviezdička narodila, šatník zružovel. Ďakovala som všetkým cez zuby, veď som im predsa mesiace vysvetľovala, že sa chceme rodovým farbám vyhnúť.

Vďaka štedrosti našich blízkych a kope oblečenia požičaného od sestry, sme do obchodu dlho nemuseli vkročiť. Chýbali nám podbradníky a ako sme zistili, aj tie sú farebne rodovo rozdelené. Očami som prešla vešiaky pre dievčatká. Dominovali tam odtiene ružovej.

Telepaticky som sa každému ospravedlnila.

Hviezdička má len osem mesiacov, ale už počúva, aká je v šatočkách rozkošná. Vychvaľujú ju, ako by trocha naberanej látky bol neviem aký úspech. A potom, že dievčatá sú márnivé. Možnože im v tom tak trošku dopomohlo okolie.

Modrá z nej okamžite robí chlapca.

Dokonca aj svetlomodrá, vraj či testujem národ.

Dokonca aj u žien, ktoré by svoje dcéry nikdy neovolánikovali.

To, že ako spoločnosť ešte ani zďaleka nie sme rodovo neutrálni, sa ukazuje aj pri hračkách. Podrobnejšie sa o hračkách píše v inom článku v našom magazíne, dám len jednu svoju príhodu.

Kamarátkin syn oslavoval narodeniny. Od kamarátky číslo 2 dostal kuchynku. Dávala mu ju s ospravedlnením, že vie, že to nie je hračka pre chlapca, ale kamarátka číslo 1 ju hneď zastavila, že oni hračky tak nerozdeľujú a okrem toho, rád varí v kuchynke svojej sesternice.

Nechápem.

Môj otec varí.

Môj manžel varí.

Jamie Oliver varí.

Predpokladám, že aspoň niekoľko ďalších miliárd chlapov varí, ale kuchynka je dievčenská hračka?

A potom reči.

Sestra a jej dva a pol ročný syn nás prišli navštíviť, keď mala Hviezdička tri mesiace. Celý týždeň ju nevolali inak ako „bábätko“. Po niekoľkých dňoch, keď ju bratranec skoro prišľapol, ho sestra upozornila, aby dával pozor, lebo je to „krehké dievčatko“.

Haló! Trojmesačný chlapček by pri takej nepozornosti neutrpel úraz?

Jej druhý, o dva mesiace starší, bratranec je „typický chlapec, lebo nepozná svoju silu“. Úchopový reflex, nič? Mám spočítať modriny, škrabance a vytrhané vlasy spôsobené mojím krehkým dievčatkom?

Alebo moja štvorročná neter.

Môj muž a jej otec si z nej robili srandu. Vraj sú chlapci lepší ako dievčatá. Áno, oči sa im smiali, ale ona ich brala vážne. Stála tam, neschopná nič povedať, až kým som jej nepovedala, nech ich nepočúva, že dievčatá sú rovnako dobré ako chlapci. Vtedy ožila a stopercentne im to vrátila. Chlapci smrdia. Všetci, okrem dedka, samozrejme.

Kniha je plná takýchto príkladov. Neuvedomujeme si, že sexistické správanie a konanie sú hlboko zakorenené a práve preto musíme vyvíjať extra pozornosť, aby sme si ich všimli a zmenili celý náš postoj.

Čo ak nie som technický typ, pretože sa niekto „rozhodol“, že mňa nebude zaujímať, ako sa používa kladivo?

Hviezdička preto dostane technické vzdelanie (spolu s hudobným) od otecka. Od mamičky sa naučí láske k umeniam a jazykom. Bude vidieť, že domácnosť je záležitosťou oboch rodičov. Naučíme ju milovať prírodu, úctu k životu a viac. Pripravíme ju k tomu, aby pomohla zlepšiť svet.

 

Zdieľaj na: