Frázy ako „feministky chcú zničiť zaužívaný poriadok sveta“, teda, že žena pracuje doma a muž má platenú prácu mimo domu, ma dokážu pekne vytočiť.

Viem, mala by som mávnuť rukou a pousmiať sa, ale to som sa ešte nenaučila. Namiesto toho ziapem na manžela, ktorý nielenže je feminista, ale za myslenie druhých vôbec nemôže. Môj hnev teda nie je nikomu na úžitok.

Alebo, doteraz nebol, lebo som sa rozhodla zhrnúť svoje argumenty, aby som nabudúce mohla pod podobný názor iba skopírovať odkaz na článok a mať pokoj.

Som géniuska! (Jazykovedný ústav ešte nestihol udomácniť ženský ekvivalent slova “génius”, asi ho treba oboznámiť s faktom, že geniálni nie sú iba muži.)

Kto kde kedysi naozaj pracoval

Myslím, že tento „zaužívaný poriadok sveta“, teda žena pracujúca doma a muž mimo domu nikdy neexistoval. V dávnej minulosti, keď sme mali feudalizmus, svet vyzeral nejako takto:

Z postavenia aristokrata vyplývali aj povinnosti. Okrem úradných, diplomatických a politických úloh šľachtici spravovali aj vlastné majetky a najmä mali povinnosť bojovať, ktorá bola daňou za šľachtické výsady. Ostatný čas bol vyplnený rôznymi spôsobmi.

Deti sa pripravovali na svoje budúce role. Chlapcov učili, ako sa stať rytiermi, zdokonaľovali sa v bojoch, lukostreľbe, aby sa vo veku 14 rokov stali panošmi a neskôr, rovnako ako ich otcovia, rytiermi – bojovníkmi z povolania. Dievčatá sa učili dohliadať na domácnosť, priasť, šiť, alebo vyšívať. Hradné panie dbali o to, aby každý robil svoju prácu a aby chod domácnosti správne fungoval, prípadne dohliadali na stavebné či rekonštrukčné práce. V prípade neprítomnosti manželov na hrade zastávali aj ich funkciu.

(http://www.historickarevue.com/clanok/zivot-na-stredovekych-hradoch)

Mimochodom, všimli ste si tú hierarchiu? Najprv spomína autor citátu pána, potom syna, dcéru a až nakoniec manželku.

Každý, kto kedy čítal alebo videl aspoň jednu rozprávku vie, že na hradoch nepracovali ani škriatkovia, ani ufóni či stroje, ale poddaní oboch pohlaví. Áno, oboch. Čuduj sa svete, ženy pracovali mimo vlastnú domácnosť!

V prípade služobníctva však bol tento obraz o niečo iný. Ráno sa budili skôr, aby mohli všetko pripraviť, až sa panstvo zobudí. Ženy varili, upratovali a prali, starali sa o hospodárske zvieratá. Muži mali na starosti kone a hospodárstvo. 

(tamže)

Nezabudnime ani na dojky, pestúnky a komorné. Boli Vianoce, možno si niekto pozrel aj Tri oriešky pre Popolušku. Koľko ženských nôh skúšalo na statku črievičku?

Hradná pani sa teda starala o chod domácnosti, čo znamená, že dohliadala na chudobnú ženu, ktorá pre ňu pracovala.

Ani pod hradom ženy len tak neposedávali. Predávali výrobky na trhu, či pracovali na poli. Snáď netreba pripomínať výraz „na panskom“.

Ľudovít Fulla – Sadenie zemiakov (1953) (c) webumenia.sk

Július Balogh, Mária Medvecká, Ján Mudroch, Jan Hála, Emil Páleš, Martin Benka, Ľudovít Fulla, všetci títo maľovali obrazy, na ktorých znázorňovali mužov aj ženy počas žatvy.

Takže nielen okolo domu, ale aj mimo neho.

V 18-stom storočí prišla priemyselná revolúcia. Jej továrne potrebovali pracovnú silu a bolo jej jedno, či to boli muži, ženy, alebo aj štvorročné deti. Hlavne, že kapitál rástol.

Vznikla stredná vrstva, ktorá kopírovala životný štýl aristokracie. Svoj úspech dokazovala aj tým, že žena prestala pracovať mimo domu.

Chudobná žena ale na výber nemala. Zostávala doma len kým deti boli malé. Vrátila sa do práce, keď najstaršia dcéra bola schopná postarať sa o mladších súrodencov, alebo keď manžel ochorel, stratil prácu, či nedajbože zahynul, alebo ju opustil. (Zdroj: Becoming Visible, Women in European History)

Vo svetových vojnách, keď front zhltol mužskú populáciu sveta, začali ženy zastávať mužské funkcie, a to celkom úspešne. V továrňach vyrábali muníciu, pracovali na železnici, v úradoch, na polícii, ako požiarničky, poštárky, inžinierky a podobne. Zdroj

U nás to nebolo inak. Moja babička napríklad utiekla z rodných Čiech, aby nemusela pracovať pre Hitlera.

Ján Mudroch – Partizánka na stráži pod Rozsutcom (1954) (c) webumenia.sk

Ženy však tiež boli na fronte. Pracovali ako zdravotníčky, prieskumníčky, ostreľovačky, tankistky, či vyťahovali zranených z bojov. Zdroj

Ďalšie svedectvá sa dajú nájsť aj v knihe Vojna nemá ženskú tvár od Svetlany Alexijevič. Zozbierala výpovede žien, ktoré bojovali v Červenej armáde. Tu je veľmi zaujímavá recenzia.

A po vojne európske ženy, po boku mužov, kriesili svoje mestá z popola. Zdroj

Géniusky

Zhrňme si to. Aristokratický životný štýl je to, čo inšpirovalo strednú vrstvu v polovici 19-teho storočia. Do prvej svetovej vojny si teda malá hŕstka manželských párov užívala „tradičný životný štýl“. Asi 60 rokov. Za tento krátky čas sa biely muž strednej vrstvy stihol stať takým vzorom, že životy žien, ako aj mužov inej rasy, sexuality a postavenia, boli z histórie vymazané. Musíme ich do nej vpísať, teda postaviť bok po boku bieleho muža. Pretože nielen on je geniálny.

Tu je zoznam žien, s ktorými som sa nedávno zoznámila. Možno o nich ani vy zatiaľ neviete a myslím si, že si zaslúžia našu pozornosť:

(väčšina z Good Night Stories for Rebel Girls)

Napriek tomu, že podľa propagandy chcú feministky silou-mocou dostať ženu z domácnosti, nie je to pravda. Určite nie v intersekcionálnom feminizme, ku ktorému sa hlásim. Žena môže byť, kde chce. Hlavne ju však chcem vidieť vo verejnom živote, pretože tam veľmi chýba. Nielen preto, že žena tvorí polovicu populácie sveta, ale aj preto, že bez jej prítomnosti svet očividne trpí.

„Tradičná“ bohatá rodina

Ten „tradičný“ životný štýl, ako som povedala, bol životným štýlom najbohatších vrstiev spoločnosti, ku ktorému máme ašpirovať.

Sme na tom síce lepšie než poddaní za feudalizmu či robotnícka trieda skorého kapitalizmu: cukor, káva, čokoláda, čaj, či exotické ovocie a zelenina už nie sú luxus, ktorý si môžu dovoliť iba tí najbohatší.

Domácnosť máme zariadenú drahou elektronikou, pred domom auto, ale to ešte neznamená, že patríme k elite. Ktorá rodina si môže dovoliť žiť z jedného platu? A vlastne, prečo sa vôbec pýtam? V egalitárnej spoločnosti, akou veríme, že sme, by otázky triedy už vôbec nemali byť dôležité. Ale my iba ignorujeme najchudobnejšie vrstvy. Vyciciavame ich. Odpratali sme ich na okraj našej globálnej spoločnosti.

Prestaňme predstierať, že je všetko v poriadku. Nič nie je v poriadku. Status quo sa dá zmeniť.

Zdieľaj na: