Je 7:00 ráno. Vstávam z postele. Púšťam si sprchu, umývam si vlasy, myšlienkami som už dole v kuchyni na káve. Obliekam sa a premýšľam – je tento výstrih príliš hlboký? Sú tieto šaty príliš krátke? Sú príliš tesné, príliš zvýrazňujú moje krivky? Tieto topánky sú príliš vysoké, radšej nie. Tento rúž – nie je príliš vyzývavý? Možno si dnes nenamaľujem oči. Škoda tej blúzky, je krásna, ale mohla by provokovať. Potom sa zastavím – prečo toto všetko robím? Prečo si kladiem zábrany, prečo odkladám veci naspäť do skrine, prečo radšej nevytiahnem mejkap?

Ak Ťa to zaujíma, rada Ti to poviem. Ale musíš má skúsiť počúvať.

Cesta do práce

Mám 26 rokov, dlhé blond vlasy asi tak po pás, veľkosť podprsenky 80C, 175 cm, dlhé nohy a postavu typu presýpacie hodiny. Som typ ženy, ktorej povieš, že obťažovanie mohla čakať, že pri jej výzore, v tomto oblečení, s týmito topánkami… A tak ďalej.

Idem ráno cez mesto, potrebujem sa dostať na metro do práce. Po ceste na mňa pokrikuje mladík, zrejme sa práve vracia domov z krčmy. Nevšímam si ho, je opitý. Čakám na zastávke. Prídu ku mne dvaja chalani, jeden mi hovorí, že kamarát by sa so mnou chcel zoznámiť, ale hanbí sa. Zapínam obranný mechanizmus, ignorujem ho. O minútu sa pristaví spomínaný kamarát. Urazený mojou ignoráciou, začne mi vulgárne nadávať, až kým ho ten druhý neodtiahne preč. Trochu sa mi trasú ruky, nie je mi všetko jedno.

Prídem do blízkeho mesta, kde pracujem. Z auta na mňa pokrikuje muž, asi 30 ročný, nerozumiem mu, ale rozumieť asi ani nechcem. Toto sa počas dňa zopakuje ešte raz, dvakrát, možno nejaké trúbenie, poznámky. Kráčam ďalej. Neotáčam sa. Je mi už teraz strašne trápne a premýšľam, či nemám niečo na tvári alebo na šatách, alebo ja neviem, prečo sa všetci pozerajú a prihovárajú sa mi?

V práci a po nej

V práci má čakajú klasické „vtípky” s jemne sexuálnym podtónom zo strany kolegov, „ale veď zo srandy”, „ale veď to neber tak vážne”, „bože, zase si precitlivelá”. Je to pre nich normálne.

Akceptovateľné, nakoniec, ženy samé toto dovolili. Je ťažké im niečo vysvetľovať. Ak nie nemožné. Nie som na to hrdá, ale nič nehovorím. Nebránim sa, nechcem, aby má ohovárali. Zase. Vyčítam si to.

Idem domov po dlhom dní. Je tma. Kráčam po chodníku na dlhej ulici, na konci ktorej bývam. Vedľa mňa je cesta. Po ceste ide muž v čiernom aute, spomalí na úroveň mojej chôdze. Teraz sa bojím. On ide pomaly vedľa mňa a pozerá sa na mňa. Mne prebieha hlavou, že by teraz mohol urobiť čokoľvek by chcel. Je fyzicky väčší, silnejší a rýchlejší, má auto. Rozmýšľam, že vytiahnem telefón, niekomu zavolám. Vtom zrýchli a zaradí sa do premávky. Uľaví sa mi.

Pomysli si, čo si chceš pomyslieť, ale neinformuj ma o tom

Nič z toho si nevymýšľam. Tieto veci sa mi dejú každý jeden deň. Urážajú má, ponižujú, znižujú mi sebavedomie, je mi do plaču. Neraz som sa išla domov prezliecť. Raz stačilo aj, že som mala čižmy na opätkoch. Za 5 minút som čelila toľkému obťažovanie, na ktoré by si ty povedal „ber to ako kompliment”, že som už nemohla ďalej. Fakt to nešlo.

Možno sa zamyslíš. Verím, že áno. Pretože toto zažívajú mnohé z nás, iba Ti to nepovieme. Sme ticho, pretože sa hanbíme, bojíme Tvojej reakcie, nechceme byť za „precitlivelé hysterky”, terčom posmechu. Málo, strašne málo z nás, má sebavedomie a odvahu na to, aby Ťa konfrontovalo.

Nie je to o šatách, vlasoch, mejkape, topánkach. Nie. Je to o Tvojom správaní a o ničom inom. Prosím, uvedom si, že môj výzor je moja vec, moja voľba a s Tebou nemá vôbec nič. Môj výzor nie je pozvánka ani ospravedlnenie pre Tvoje činy. Môj výzor tu nie je pre Tvoje potešenie.

Ak ťa o to nežiadame, nekomentuj. Nevyjadruj názor, nevyzliekaj očami, nerob návrhy. Pomysli si, čo si chceš pomyslieť, ale neinformuj ma o tom. Nijak, ani slovami, ani pohľadom. Nerob veci, ktoré mi naháňajú strach. Ty si vo fyzickej prevahe, nie ja.


Chcete čítať viac podobne kvalitných článkov? Podporte nás, aby sme mohli ďalej fungovať: https://feminist.darujme.sk/1613/

Zdieľaj na: